Publikácia Konanie o súlade právnych predpisov v správnom súdnictve, ktorú nedávno vydalo Nakladatelství C. H. Beck, poskytuje komplexný pohľad na inštitút správneho súdnictva. Prečítajte si rozhovor s jej autorom, JUDr. Lukášom Tomašom, PhD., ktorý pôsobí na Ústave teórie práva Gustava Radbrucha košickej právnickej fakulty, kde sa zaoberá výskumom abstraktnej kontroly právnych noriem, prienikmi teórie štátu a práva a územnej samosprávy a analýzou súdnych rozhodnutí metódami umelej inteligencie.
Čo vás priviedlo k problematike správneho súdnictva a abstraktnej kontroly právnych noriem? Prečo ste si vybrali práve túto tému pre svoju najnovšiu monografiu a v čom vidíte jej hlavný prínos?
Už od čias právnických štúdií ma fascinuje určitá konštantná zložitosť jednotlivých oblastí verejnej správy z hľadiska jej organizačných štruktúr, ale najmä vo svetle širokého spektra jednotlivých správnych činností a ich finálnych foriem. Je to v istom zmysle fenomén. O tom niet dubiozít. Avizovaná zložitosť sa celkom prirodzene spája s kvantitatívne početnými a materiálne často nejednoduchými pochybeniami, na ktorých elimináciu verejno-správne internum v mnohých súvislostiach jednoducho nestačí. Musí preto existovať určitý, svojou povahou transcendentný, teda správu presahujúci mechanizmus, ktorý z pozície nezávislej štruktúry zabezpečí predovšetkým kontrolu legality myšlienkových pochodov verejnej správy. Tým sa súčasne objektivizuje ideové poslanie správneho súdnictva v súradničných líniách demokratického a právneho štátu.
Vašu druhú podotázku trocha doplním: Vo vedeckej a aplikačnej činnosti sa orientujem predovšetkým na abstraktnú kontrolu právnych noriem v správnom súdnictve. V týchto intenciách môžu byť predmetom abstraktnej kontroly len všeobecne záväzné nariadenia, teda lokálne právo a regionálne právo. To súvisí s mojím záujmom o hierarchickú výstavbu právneho poriadku a normotvorbu lokálnej správy najmä v jej právno-teoretických súvislostiach. Napokon však niet pochýb o tom, že uvedené súvislosti sú vo viacerých aspektoch nevyhnutne previazané s konaním o súlade právnych predpisov v ústavnom súdnictve, najmä ak ide o vymedzenie aktívne legitimovaných subjektov, v súčasných časo-priestorových dimenziách často spomínané dočasné pozastavenie účinnosti právnych predpisov a podobne.
O tematickom zameraní monografie rozhodol určitý pomyselný trojuholník, v ktorom sa istý čas pohybujem na akademickej pôde a v právno-aplikačnej praxi. Avizovaný trojuholník je tvorený (i) teóriou štátu a práva, ktorej sa venujem v rámci pedagogického a vedeckého pôsobenia na košickej právnickej fakulte, ako aj odvetviami (ii) ústavného práva a (iii) správneho práva, na ktoré sa usilujem orientovať predovšetkým po aplikačnej stránke a publikačnej linke. Myslím, že zvolená téma monografie uvedené oblasti organicky prepája a poskytuje adekvátny priestor pre zhodnotenie získaných poznatkov.
Hlavný prínos monografie identifikujem v troch smeroch. Ide o úsilie poskytnúť určitý obraz o správnom súdnictve v kontexte (i) teoretických súvislostí, predovšetkým ak ide o pozíciu administratívnej jurisdikcie v systéme deľby moci, (ii) vyše tridsaťročného dejinného vývoja začínajúceho renováciou správneho súdnictva po novembri 1989 a najmä (iii) kontroly právnych noriem v kompetenčných osídlach správnej súdnej jurisdikcie.
V publikácii sa podrobne venujete kontrole normotvorby územnej samosprávy správnymi súdmi. Ako vnímate platnú právnu úpravu v tejto oblasti? Odráža potreby spoločnosti? Ktoré výzvy v tejto oblasti považujete za najvýznamnejšie?
Je to zložitá otázka, a s tým korešponduje aj snaha o hľadanie a nachádzanie odpovede na ňu, ktorá istotne presahuje rámec rozhovoru. Obmedzím sa preto na zhrnutie podstatných súvislostí.
Zverenie abstraktnej kontroly normatívnych správnych aktov správnym súdom sa podľa môjho názoru nejaví ako neuvážené alebo nekoncepčné. Je to vec zvyku a otvorenosti novým legislatívnym riešeniam, pričom nejde o záležitosť, ktorá by z komparatívneho hľadiska nebola v niektorých iných krajinách (napríklad v Spolkovej republike Nemecko) neznáma.
Zákonodarca by de lege ferenda mal odstrániť podstatné nedostatky konania o súlade právnych predpisov v správnom súdnictve. Avizované deficity predstavujú výzvy, ktoré považujem v danej oblasti za najvýznamnejšie. Konkrétne by bolo potrebné eliminovať viaceré nedôvodné diferenciácie v postupe správneho súdu a ústavného súdu v konaní o súlade právnych predpisov. Žiadalo by sa unifikovať záležitosti týkajúce sa dočasného pozastavenia účinnosti právnych predpisov v správnom súdnictve a v ústavnom súdnictve. Podľa môjho názoru by bolo na mieste novelizovať právnu úpravu vo veciach rozhodnutí vydaných pri abstraktnej kontrole noriem po inšpiratívnej linke so zákonom o ústavnom súde, konkrétne zaviesť všeobecnú záväznosť predmetných rozhodnutí správnych súdov, vhodnejšie upraviť nateraz problematickú konštrukciu ich publikácie a vylúčiť možnosti ich napadnutia opravným prostriedkom tým spôsobom, že abstraktnú kontrolu normatívnych právnych aktov nebudú vykonávať prvostupňové správne súdy, ale najvyšší správny súd ako jediný príslušný správny súd. Tiež by bolo potrebné zjednotiť prieskum ústavnosti a zákonnosti lokálneho práva a regionálneho práva pod kompetenčnú gesciu správneho súdnictva (najvyššieho správneho súdu) podobne, ako to je napríklad vo veciach ústavnosti a zákonnosti volieb do orgánov územnej samosprávy; v zmysle tejto modifikácie by malo ostať zachované aj návrhové oprávnenie ústavne legitimovaných subjektov (čl. 130 ústavy) iniciovať konanie vo veciach abstraktnej kontroly všeobecne záväzných nariadení. Napokon sa domnievam, že by sa žiadalo zabezpečiť, aby najvyšší správny súd vykonával prieskum všetkých normatívnych právnych aktov s lokálnou pôsobnosťou, teda nielen všeobecne záväzných nariadení, ale aj normotvorby miestnej štátnej správy v jej organizačnom ponímaní.
V publikácii poukazujete na potrebu novelizácie Správneho súdneho poriadku, ktorá by viedla k uznaniu všeobecnej záväznosti rozhodnutí správneho súdu o nesúlade právnych predpisov. Môžete podrobnejšie vysvetliť zmysel takejto legislatívnej iniciatívy?
V odbore všeobecnej právnej teórie a teórie jednotlivých pozitívno-právnych odvetví, napríklad ústavného práva alebo správneho práva je dlhodobo a dosť notoricky známe, že nálezy ústavného súdu o nesúlade právnych predpisov predstavujú formálny prameň práva. Situácia nie je taká jednoznačná, ak ide o uznesenia, ktorými sa podľa § 367 Správneho súdneho poriadku vyslovil nesúlad všeobecne záväzného nariadenia s právnymi predpismi vyššej právnej sily. Niektorá doktrína, ktorá sa konštituovala po zavedení konania o súlade právnych predpisov v správnom súdnictve, sa avizovaným rozhodnutiam zdráha priznať povahu formálneho prameňa práva. Rovnako o uvedenom probléme mlčí časť výučbovej literatúry. Napokon existujú viacerí autori, ktorí rozhodnutiam správnych súdov vydaným v konaní podľa § 357 a nasl. Správneho súdneho poriadku prisudzujú (s určitými okolkami alebo bez nich) štatút formálneho prameňa práva.
Nejasnosti ohľadom právnej pozície uznesení správnych súdov o nesúlade lokálneho a regionálneho práva s právnymi predpismi vyššej právnej sily vyplývajú (okrem iného) aj z toho, že kým nález ústavného súdu v konaní o súlade právnych predpisov je podľa čl. 125 ods. 6 ústavy všeobecne záväzný, pri uznesení správneho súdu v rovnakej veci obdobná regulácia chýba. Pri podrobnejšom pohľade na vec sa ponúkajú viaceré možnosti korektného riešenia predmetnej dichotómie. Všetky argumentatívne schémy spejú k ustáleniu záveru, že aj avizované uznesenie správneho súdu požíva atribút veľmi širokej záväznosti, ktorá zrejme tak či onak smeruje k všeobecnej záväznosti.
Z hľadiska konštrukcie právnej úpravy je však zrejme nedostatočne domyslené, že nálezu ústavného súdu zákonodarca priznáva všeobecnú záväznosť a uzneseniu správneho súdu produkovanému v principiálne totožnej veci nie, pričom je potrebné odvodzovať ju len implicitným spôsobom. Je to nedôvodná dichotómia súvisiaca s nenáležitým nerešpektovaním princípu právnej istoty ako neoddeliteľnej súčasti ústavného štátu, čo by vhodne mienená legislatívna iniciatíva eliminovala. Predznamenaná zákonodarná zmena by sa mala realizovať formou novelizácie Správneho súdneho poriadku, prostredníctvom ktorej by sa nepochybne uznala aj všeobecná záväznosť spomenutého rozhodnutia správneho súdu. Takáto nová charakteristika záväznosti rozhodnutí správneho súdu o nesúlade právnych predpisov by ich jednoznačne zaradila medzi pramene práva práve tak, ako to platí vo vzťahu k nálezom ústavného súdu vydaných v konaní o súlade právnych predpisov po explicitnom zavedení ich všeobecnej záväznosti do čl. 125 ods. 6 ústavy.
Knihu môžete zakúpiť v našom e-shope tu.
