JUDr. Elena Berthotyová, PhD., je sudkyňou na Najvyššom súde Slovenskej republiky (NS SR), kde sa venuje azylovému právu. Niektoré jej rozhodnutia v tejto oblasti možno oprávnene zaradiť medzi prelomové. Minulý rok získal senát Správneho kolégia NS SR, ktorému predsedá, dokonca cenu Judikát roka 2017 za súdne rozhodnutie ochraňujúce základné práva žiadateľky o azyl z Afganistanu a jej troch maloletých detí. Úspešnej absolventky Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (PraF UK), ktorá je zakladajúcou členkou sudcovskej nezávislej iniciatívy „Za otvorenú justíciu“, sme sa opýtali nielen na jej prácu, ale i na to, ako z pohľadu svojej profesie vníma situáciu ohľadom migračnej krízy či v čom vidí najväčší problém justície na Slovensku.

Aká cesta u vás viedla k štúdiu práva?

V bývalom režime sa študent mohol prihlásiť len na jednu vysokú školu, a hoci ma právo vždy lákalo, neverila som, že by ma prijali. V tom čase boli na Slovensku len dve fakulty a prijímali len malý počet študentov. Prihlášku som si dala napokon na pedagogickú fakultu do Nitry, ale pre nedostatok miesta ma neprijali. Tak som študovala ročnú učiteľskú nadstavbu v Modre a ďalší rok som pracovala ako vychovávateľka na ZŠ v mojom rodnom meste – v Trenčíne. Po celú dobu som sa poctivo pripravovala na prijímacie pohovory na právo, až to napokon vyšlo.

Ako si spomínate na svoje študentské časy na UK?

Na svoje študentské časy spomínam ako na najkrajšie obdobie v živote, hoci som taký ten bezstarostný študentský život ani nezažila. Mala som iné starosti a radosti. V prvom ročníku sa mi dva týždne pred prvou skúškou narodil syn. Celé obdobie sme s manželom (tiež študentom) a so synom bývali na manželskom internáte na Mlynoch UK. Mala som individuálny študijný plán a musím priznať, že syn nás naučil zodpovednosti. Na každú skúšku som išla pripravená tak, aby som ju urobila na prvýkrát. Za celé štúdium som žiadnu skúšku neopakovala a mala som len jednu trojku (zo sociológie). Musím priznať, že právom. Na študentské časy mám aj ďalšiu krásnu spomienku – nežnú revolúciu. Bolo to nesmierne euforické obdobie. Ako väčšina študentov na Námestí SNP som ju prežila s veľkou nádejou na zmenu. Priniesla slobodu aj na samotnú univerzitu.

Vedeli by ste porovnať štúdium práva teraz a v minulosti?

Keďže aj syn študoval právo, trúfnem si na to. My sme síce mali menej skúšok a museli sme viac memorovať, ale išli sme aj viac do hĺbky. Po prednáške nasledovali semináre, kde sa priebežne overovali vedomosti študentov, čo nás nútilo intenzívne sa učiť už počas semestra. V mojom prípade to boli individuálne konzultácie – nemohla som predsa ísť na konzultáciu bez toho, aby som sa na ňu pripravila. Z mnohých vedomostí, ktoré som získala počas štúdia, čerpám dodnes. Dnes viem oceniť aj to, že sme sa už na fakulte učili rozprávať právnickým jazykom, argumentovať, obhajovať svoj názor (v poslednom ročníku sme dokonca mali rétoriku). Všetky skúšky boli ústne. Dnešní študenti práva majú oveľa viac predmetov, ale nejdú do takej hĺbky, pričom ich vedomosti sa overujú zväčša formou testu, čo je niekedy aj o náhode. Hlavný rozdiel však vidím v tom, že hoci mladí právnici vedia, kde, čo a ako majú (zväčša na internete) vyhľadať, a v písomnom prejave sú na tom lepšie než my, nevedia „rozprávať“, čím nemyslím len vyjadrovanie sa v právnickom jazyku.

Utkvel vám v pamäti nejaký konkrétny profesor UK, na ktorého obzvlášť v dobrom spomínate?

Najsilnejšie dojmy vo mne zanechal prof. Peter Blaho (v tom čase docent) hneď v prvom ročníku. Prednášal nám rímske právo. Amfiteáter PraF UK sme vždy zaplnili do posledného miesta. Ako pedagóg bol síce prísny, ale zároveň principiálny a spravodlivý. Bol vynikajúci rečník. Každú prednášku začínal suchým anglickým vtipom z právnického prostredia, čo bola v tom čase rarita. Rímske právo bolo náročné, ale každý, kto ním poctivo prešiel, s ľahkosťou vkĺzol do tajov občianskeho práva, ktoré nasledovalo vo vyšších ročníkoch. Na prof. Alexandru Krskovú a jej prednášky z filozofie práva mám tiež silné spomienky. Vnímala som ju ako nesmierne vzdelanú a pokornú aristokratku, ktorá prednášala s nenútenosťou a noblesou a zanechala v nás nezmazateľnú stopu.

Prečo ste sa rozhodli byť sudkyňou?

Po absolvovaní práva som sa prihlásila do výberového konania na prokuratúru aj na Mestský súd v Bratislave. V oboch prípadoch som uspela. Na prokuratúru som mohla nastúpiť hneď. Podmienkou prijatia za justičného čakateľa bolo predložiť lustráciu Federálneho ministerstva vnútra ČSFR o tom, že som nebola spolupracovníkom Štátnej bezpečnosti. Rozhodla som sa počkať na výsledok lustrácie. Ten prišiel až o dva mesiace, dodnes však neľutujem ani to čakanie, ani výber svojho povolania. K rozhodnutiu stať sa sudkyňou ma viedla túžba po hľadaní a nachádzaní spravodlivosti. Nemalou motiváciou bola i potreba nezávislosti, ktorú monokratický systém prokuratúry ani vtedy neumožňoval.

Ak by ste sa mali rozhodnúť pre inú pracovnú oblasť, ktorá by to bola?

Rada prednášam, a to nielen v rámci justičnej akadémie, ale aj študentom práva. Mojou srdcovkou je etika, sloboda slova sudcu, azylové a cudzinecké právo. Ale rada aj píšem (publikujem) odborné články. Takže ak by som si mala zvoliť inú pracovnú oblasť, asi by som sa rozhodla pre vzdelávanie mladej generácie právnikov.

Kedysi sa na univerzity hlásilo pomerne veľa študentov, ktorí chceli študovať právo. Teraz záujem o štúdium práva klesá. Súvisí to podľa vás s tým, že dnešní absolventi práva to majú ťažšie? Aký je váš názor?

Nezdá sa mi, že by to mali dnešní študenti ťažšie, než sme to mali my. Právnických fakúlt je veľa, dnes sa tak dá dostať na právo omnoho ľahšie než za mojich čias. Dokonca to ide aj bez prijímacích pohovorov. Udržať sa tam je dnes asi rovnako náročné, ako bolo v minulosti (samozrejme, závisí to od nárokov, ktoré jednotlivé fakulty kladú na študentov). Dôležité je vybrať si kvalitnú fakultu práva a, samozrejme, poctivo študovať. Dobre pripravený absolvent práva má v súčasnosti oveľa viac možností uplatnenia, než sme mali my. Pravda je však taká, že práve pre veľké množstvo právnických fakúlt, ako aj pre možnosť študovať v zahraničí je trh práce momentálne právnikmi presýtený, čo si zrejme dnešná mladá generácia dobre uvedomuje.

V čom vidíte najväčší problém justície na Slovensku?

Za najväčší problém považujem nízku dôveru verejnosti v justíciu. Verejnosť od nás sudcov očakáva, že budeme nielen múdri, uvážliví, ale aj odvážni, s pevným charakterom a zmyslom pre spravodlivosť. Drvivá väčšina sudcov chápe, že hľadanie a uplatňovanie spravodlivosti je ich poslaním. Svedčí o tom množstvo kvalitných právoplatných rozhodnutí, ktoré však nie sú verejnosti známe. Treba však priznať, že väčšina slovenských sudcov v rozhodujúcom čase nedisponovala dostatkom odvahy razantne sa ohradiť voči deštrukcii súdneho systému zvnútra, voči zneužívaniu moci v justícii, voči šikanóznym disciplinárnym návrhom voči sudcom – kritikom vnútorných pomerov. Naproti tomu sa sudcovia vedeli nahlas vyjadriť, pokiaľ išlo o ich platy, a vedeli sa zomknúť pri podávaní hromadných diskriminačných žalôb proti štátu. Myslím si, že verejnosť nás hodnotila aj cez takúto skúšku vlastnej morálnej kredibility. Úprimne som presvedčená, že sme v nej neobstáli. Za problém považujem aj to justičné ticho (najmä u tých, ktorí sú oprávnení iniciovať disciplinárne stíhanie sudcov) po niektorých mimoriadne nevhodných vyjadreniach sudcov na verejnosti. Keď k tomu pridáme dĺžku konania (za ktorú však sudcovia spravidla nenesú vinu), niektoré nezrozumiteľné a nepresvedčivé rozhodnutia, nemôžeme sa čudovať, že verejnosť nám dáva v prieskumoch jasnú odpoveď – nedôveruje nám. Dôveryhodnosť je to najvzácnejšie, čím sudca disponuje. Pokiaľ my sudcovia nepochopíme, že sa o ňu musíme uchádzať každým jedným rozhodnutím, ale aj postojmi a vyjadrovaním sa na verejnosti vrátane jasného postoja k tomu, čo je pre náš stav ešte akceptovateľné a čo nie, čo je už dávno za hranicou slušného správania, len ťažko si získame dôveru verejnosti.

Akými vlastnosťami by mal podľa vás disponovať dobrý právnik?

Dobrý právnik musí byť vzdelaný, to je základ, ale len to nestačí. Musí mať charakter, musí chcieť viac od seba než pre seba, byť statočný, rozvážny a nesmie mu chýbať zmysel pre spravodlivosť.

Priblížte nám, čomu konkrétne sa v oblasti azylového práva venujete.

Azylovým prípadom som sa venovala už ako sudkyňa Krajského súdu v Bratislave. Venujem sa im aj na Najvyššom súde SR, kde pôsobím od roku 2005. Jednak ide o vskutku zaujímavú právnu problematiku obsiahnutú aj v medzinárodných dokumentoch, jednak je tu významne zastúpený aj ten ľudský rozmer. Pretože za každým prípadom sa skrýva osud konkrétneho človeka. Na NS SR rozhodujeme s konečnou platnosťou a od nás závisí, či žiadateľovi o azyl u nás umožníme zostať alebo ho vystavíme riziku návratu do krajiny jeho pôvodu, kde mu môže hroziť dokonca smrť. Toto si v plnej miere a s plnou vážnosťou v našom senáte uvedomujeme. Od samého začiatku ma na tejto agende lákala predovšetkým inakosť v posudzovaní azylových prípadov, ktoré sa od iných typov rozhodovania správnych orgánov líšia najmä v dokazovaní. Žiadateľ o azyl spravidla nedisponuje žiadnymi dôkaznými prostriedkami, často ani dokladom totožnosti, len svojou výpoveďou a tvrdením o prenasledovaní. „Nie je povinnosťou žiadateľa o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby preukazoval inými dôkaznými prostriedkami ako vlastnou dôveryhodnou výpoveďou.“ To je jedna z prvých prelomových právnych viet, ktoré sme na NS SR prijali k posúdeniu dôkaznej situácie žiadateľa o azyl. Ten bol do publikovania tohto významného rozhodnutia v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR v dôkaznej nevýhode, ktorá pre neho končila prijatím negatívneho rozhodnutia. V tejto oblasti sme prijali celý rad prelomových rozhodnutí, napríklad k definícii inštitútu azylu, k zisťovaniu skutkového stavu, k zásade tzv. materiálnej pravdy, k štandardom a rozloženiu dôkazného bremena, k jednotlivým dôvodom prenasledovania, k azylu z humanitných dôvodov, k žiadateľom „sur place“ a podobne.

Ako – aj z pohľadu svojej profesie – vnímate situáciu ohľadom migračnej krízy?

V ostatnom období bol európsky kontinent konfrontovaný s mohutnými migračnými vlnami, v rámci ktorých prúdia na starý kontinent tisícky utečencov z viacerých afrických krajín, ako aj mnohých štátov Blízkeho či Stredného východu a juhozápadnej Ázie. Najmä ostatné tri roky môžeme pokojne nazvať rokmi utečencov v Európe. Nie však na Slovensku. Pretože za posledné necelé tri roky požiadalo na Slovensku o azyl 428 žiadateľov. Celkovo za 25 rokov (od roku 1993 sa udeľuje štatút utečenca, neskôr azyl) požiadalo na Slovensku o azyl 58 749 žiadateľov, z toho bol azyl udelený 850 žiadateľom. V tomto smere za ostatnými krajinami hlboko zaostávame. Tieto objektívne údaje o počte žiadateľov o azyl a udelených azyloch treba dať do pozornosti najmä tým, ktorí majú ambíciu zneužívať utečeneckú problematiku na zvyšovanie svojho (politického) profitu. Žiaľ, k problematike azylového práva nám na slovenskom trhu stále chýbajú odborné články a publikácie. Práve preto som takúto publikáciu, ktorá by mala na jeseň vyjsť vo vydavateľstve C. H. Beck, pripravila. Verím, že jej pridanou hodnotou budú vďaka opisu skutkových okolností príbehy utečencov, ktorými chcem priblížiť tento osobný a často tragický osud ľudí na úteku pred vojnami a vnútornými nepokojmi, a tak prebudiť aj u širokej verejnosti celkom obyčajný ľudský záujem o osudy tých, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v situácii hľadania medzinárodnej ochrany pred prenasledovaním.

Čo by ste odkázali súčasným študentom práva na UK?

Tešte sa z toho, že žijete v slobodnej krajine, že môžete slobodne cestovať, študovať, dokonca aj v zahraničí. Vážte si svojich rodičov za to, že vám to umožňujú, a učiteľov za to, že vás vedú. Veľa sa ich pýtajte a vyžadujte odpovede. Donútite ich tak posúvať sa ďalej. Buďte poctiví už teraz na škole a nezabudnite, že to, čo sa teraz naučíte, je len zlomok toho, čo budete musieť vedieť, keď sa budete chcieť stať dobrým právnikom. Pripravte sa na to, že dobrý právnik sa musí učiť celý život. Všímajte si aj to, čo sa deje okolo vás. Nezatvárajte oči pre nespravodlivosťou a neodvracajte zrak pred nenávisťou, ktorá sa dnes tak nebezpečne šíri. Sami ju odstraňujte a budete v tom príkladom pre ostatných. Majte odvahu a guráž. Zmeníte svet k lepšiemu.