Znalecké posudky pred súdom: Spoľahlivosť, veda a spravodlivosť v praxi

Znalecké posudky sú neoddeliteľnou súčasťou súdnych konaní a často rozhodujú o tom, aký bude výsledok sporu. Ich kvalita a vedecká spoľahlivosť však nie sú vždy samozrejmosťou. Nová publikácia Jozefa Tinku a Dušana Kešického „Znalecké posudky pred súdom“ prináša pohľad na to, ako možno zvyšovať úroveň znaleckých posudkov, prečo je dôležité rozlišovať medzi odborným názorom a vedeckým dôkazom a akú úlohu v tom hrá metodológia či kontrola zo strany súdov. O hlavných myšlienkach knihy, rizikách nevedeckých expertíz aj možnostiach ich zlepšenia sa rozprávame s autormi publikácie.

V čom vidíte najväčšie riziká pri využívaní znaleckých posudkov, ktoré nie sú vedecky podložené, v súdnom konaní?

V intuitívnom rozhodovaní. Sudca sa a priori spolieha na odbornú autoritu bez toho, aby mal k dispozícii možnosti overiť si pravdivosť jeho tvrdení. Expertný posudok je pritom dôkaz ako každý iný. Musí podliehať skúmaniu, či je objektívny. Žiaľ, v slovenskej jurisdikcii prevláda dôvera vo formálnu autoritu forenzného znalca, a potom sa rozhoduje akoby naslepo. Nie s nejakým neférovým úmyslom, ale jednoducho preto, že ani sudca, ani znalec neboli nikdy vystavení otázke, či znalec predkladá zákonom prikázané vedecké poznatky. Pretože znalci robia ako vedia. Odborne. Veď znalec. Pravda je však taká, že dobrý psychológ ešte nemusí byť rovnako dobrým znalcom, a odborník, ktorý spĺňa formálne kritériá znaleckej licencie, nemusí byť hneď aj dobrým znalcom. To je fatálny omyl. Medzi odbornosťou a vedeckosťou je zásadný rozdiel.

Ako by ste jednoducho vysvetlili rozdiel medzi odborným a vedeckým posudkom laikovi, ktorý sa so znaleckým dokazovaním nikdy nestretol?

Vaša otázka má najmenej dve roviny, keďže laikom je jednak účastník konania, ale z určitého hľadiska aj advokát, či sudca. Ak budeme hovoriť o laikoch všeobecne, potom je dôležité zdôrazniť, že každý musí rozumieť nielen rozdielu medzi odbornosťou a vedeckosťou, ale aj každému slovu v znaleckom posudku. Zrozumiteľnosť expertíz je témou, ktorá súvisí s prístupom k spravodlivosti. Pretože, ak účastník konania nerozumie textu, potom má obmedzené možnosti efektívne sa brániť. Nestačí, ak veci rozumie znalec, či sudca. Musí tomu rozumieť aj pekár, či huslista, ktorí sa ocitnú pred súdom.

Bežným ľuďom by som rozdiel medzi odbornými poznatkami a vedeckou spoľahlivosťou posudku vysvetlil na tomto príklade: psychológ v ambulancii je ako dobrý kuchár, ktorý vie s láskou pripraviť skvelé jedlo podľa svojich skúseností a intuície. Súdny znalec je skôr ako chemik, ktorý musí presne analyzovať zloženie jedla v laboratóriu, určiť každú zložku, jej množstvo a zdôvodniť, prečo tam je, a to na základe vedeckých princípov, aby jeho analýza obstála pred súdom. A ak má sudca rozhodnúť, čo strane sporu uškodilo po zjedení hoci skvelého jedla, potrebuje analýzu chemika, nie kuchára.

Pre sudcu a advokáta je kľúčové, že znalecký posudok nie je len názorom nejakého odborníka, ale dôkazom. A aby bol dôkaz spoľahlivý, musí byť transparentný a overiteľný. Preto nestačí, aby znalec povedal len „čo“, ale najmä „prečo“.

Aké konkrétne zmeny by podľa vás mohla slovenská právna prax implementovať na posilnenie vedeckej spoľahlivosti znaleckých posudkov?

Sú postupy, ktoré majú potenciál skvalitniť súdne rozhodnutia, založené aj na expertíznych posudkoch, v krátkodobom horizonte, a potom opatrenia, ktoré si vyžadujú stredno- až dlhodobý horizont, aby sa prejavili v praxi.

Veľký posun by určite prinieslo, ak by sa dôsledne dbalo na zákonnom imperatíve vedeckých poznatkov (§ 207 CSP). Chápem, že sudca nemôže byť expertom na metodológiu vedy, ale v princípe dokáže esenciálne vyhodnotiť vedeckú validitu a spoľahlivosť tým, že bude dôkaz hodnotiť kriticky. Ako každý iný dôkaz. To neznamená zistiť len čo znalec tvrdí, ale predovšetkým prečo má platiť jeho tvrdenie, ako k nemu dospel.

Sudca sa nesmie uspokojiť iba s výsledkom expertízy, ale musí preverovať celý proces vzniku tohto špecifického dôkazu: metodologickú transparentnosť, empirickú podloženosť a logickú koherenciu.

Ďalšou možnosťou je využívanie auditov vedeckej spoľahlivosti, čo je síce v súčasnosti takmer neznáme, ale perspektívne. Z hľadiska nielen vedeckej spoľahlivosti posudkov, ale aj s ohľadom na hospodárnosť súdnych konaní. Na to súd nemusí využívať forenzných znalcov, naopak, vhodnejší je odborník na metodológiu vedy, ktorý nemusí byť z rovnakého odboru ako súdny znalec. Spoločenské vedy, ktorých integrálnou súčasťou je aj psychológia, disponujú odborníkmi aj z iných vedných odborov, ktorí sú erudovaní posúdiť vedeckú spoľahlivosť expertízy aj v inom spoločenskovednom odbore než v akom sami pôsobia.

V strednodobom a dlhodobom horizonte je výzvou edukácia sudcov a prijatie štandardov pre klasifikáciu vedeckej spoľahlivosti znaleckých posudkov. Sudca, podobne ako v anglosaskom práve a v súlade s trendmi v kontinentálnom práve, by mal byť strážcom vedeckosti, čiže objektívnosti expertíznych dôkazov. Vždy sa musí s posudkom oboznámiť, preto by mal už pri jeho štúdiu strážiť proces znaleckej činnosti a vyhodnotiť, či znalec presvedčivo zdokumentoval metodiku svojej práce. A mal by – napríklad formou uznesenia – na začiatku prezentácie tohto dôkazu, rozhodnúť či a prečo ho považuje za objektívny dôkaz. 

Môžete priblížiť hlavné princípy T.I.N.K.A. testu a jeho využiteľnosť v každodennej praxi súdov a znalcov?

V anglosaskom práve už od roku 1993 využívajú na hodnotenie vedeckej spoľahlivosti tzv. Daubertove štandardy, v kontinentálnom práve nie je síce podobne štandardizovaný systém, ale otázka vedeckosti expertíz dlhodobo zohráva významnú úlohu pri hodnotení dôkazov. Stále sa však vyžaduje istá odborná zručnosť, ktorú sudcovia získavajú špecifickým vzdelávaním.

T.I.N.K.A. test je kvantitatívna metóda, ktorou aj človek bez špecifických vedomostí dokáže pochopiť, či je znalecký posudok ako dôkaz objektívny, resp. nespochybniteľný. Je zostavený z piatich princípov, podmieňujúcich vedecky správny posudok: „T“ – testovateľnosť, „I“ – intencionalita, „N“ – numerickosť, „K“ – kriticizmus a „A“ – akademickosť. Obsahuje jednoduché matematické vzorce, do ktorých si posudzovateľ expertízy dosadí hodnoty podľa booleovskej logiky, kde hodnota 1 = kritérium je splnené, 0 = kritérium nie je splnené, a vypočíta si koeficient vedeckej spoľahlivosti. Ak je väčší ako 0,5, s posudkom sa dá pred súdom pracovať.

Advokát a strana sporu dokáže odborne namietnuť relevantné nedostatky posudku, vie sa oprieť o vedecky odôvodnený postup a vyhne sa parciálnym laickým námietkam typu „ale toto tak nie je“, čo zvyčajne nevydá za presvedčivé. Pri kvalifikovaných námietkach proti pochybnostiam o vedeckej spoľahlivosti je súd povinný bezodkladne oznámiť ministerstvu skutočnosti nasvedčujúce tomu, že znalec sa dopustil správneho deliktu (§ 27 ods. 2 ZoZTP). A takým porušením je napríklad nedodržanie povinnosti odôvodniť každý znalecký úkon a presne opísať postup, ktorý uplatnil pri znaleckom skúmaní. A to je už o vedeckosti. Čiže o správnosti posudku nerozhoduje za daných okolností súd, ale dohliadajúci orgán.

Sudca test využije, aby zhodnotil objektívnosť a spoľahlivosť posudku ako dôkazu. Jednoducho. Bez špeciálnych vedomostí, vystačí si so svojim právnickým vzdelaním, skúsenosťami a kritickým myslením. T.I.N.K.A. test je vedecky validným nástrojom, o ktorý sa potom môže oprieť pri odôvodnení, ak dôkaz odmietne alebo ak sa treba kvalifikovane vysporiadať s námietkami strán.

Test má potenciál dopomôcť konvergencii pravdy a spravodlivosti, čo je zmyslom spravodlivého súdneho procesu.

Ako reagujú znalci a sudcovia na požiadavku vyššej transparentnosti a vedeckej metodológie v znaleckých posudkoch? Narážate na odpor, alebo skôr na snahu zlepšovať kvalitu práce?

Zvyk je železná košeľa. Človek len veľmi ťažko mení zaužívané postupy, najmä, ak ho doteraz nikto nekonfrontoval s kritikou kvality jeho práce. Osobne si netrúfam hodnotiť znaleckú činnosť pred súdom vo všeobecnosti. Poznám niekoľko skvelých odborníkov, avšak je verejne známe, že posudky, práve pre nedostatky v kontexte vedeckej spoľahlivosti, sú dlhodobo neuralgickým bodom procesu súdneho dokazovania. Každý robí, ako vie. A práve tam by som videl gordický uzol forenznej expertíznej činnosti. V pochopení, že dobrý psychológ nie je a priori dobrým súdnym znalcom vo svojom odbore, a že súdny znalec pred súdom nie je niečo ako axiomatická autorita. Preto je chybou, ak súd pristupuje k znaleckému posudku, akoby to bola axióma – teda niečo, čo je automaticky pravdivé, nespochybniteľné a nepotrebuje ďalší dôkaz ani kritické zhodnotenie. Sudca sa na posudok pozerá ako na hotovú, absolútnu pravdu, namiesto toho, aby ho hodnotil ako jeden z dôkazov v kontexte ostatných dôkazov a s ohľadom na jeho vedeckú podloženosť a metodológiu.

Sudcovia majú kľúč od trinástej  komnaty – stačí sa oslobodiť od zvyklostí, otvoriť sa hodnoteniu dôkazov metódou vedy a hľadať odborníkov na metodológiu; a až potom inde. Porovnám to s tímovým športom – ak zlyháva jeden z tímu, nebude to nikto riešiť s jeho spoluhráčom, ale s trénerom. On vidí problémy komplexnejšie a v súvislostiach.

Ak sa teda vrátim k meritu vašej otázky, ja nie, ale spravodlivosť naráža na železnú košeľu aktuálnej paradigmy súdnoznaleckej činnosti a jej konzumácie pred súdom. Preto sme niekde na začiatku cesty.

Zakúpte si publikáciu tu.