Obchodné tajomstvo je jedným z najvýznamnejších aktív moderného podnikania, no jeho právna úprava v našich podmienkach stále naráža na limity. JUDr. Radka Kopčová, PhD., LL.M., vo svojej novej monografii prináša komplexný pohľad na ochranu tajných informácií v digitálnej ére, v pracovnoprávnych vzťahoch, ako aj v súdnej praxi. V rozhovore s autorkou zisťujeme, v čom spočívajú slabiny súčasnej slovenskej legislatívy a či je čas na radikálnu zmenu v podobe samostatného zákona.

V predhovore svojej monografie uvádzate, že úvahy o prijatí osobitného zákona o obchodnom tajomstve by boli viac než opodstatnené. Čo sú hlavné nedostatky dnešnej právnej úpravy v Obchodnom zákonníku, ktoré vás vedú k tomuto záveru?

Súčasná právna úprava obchodného tajomstva v Obchodnom zákonníku je pomerne stručná a vzhľadom na rastúci význam obchodného tajomstva v dnešnej ekonomike už podľa môjho názoru nepostačuje. Vo viacerých ekonomicky vyspelých krajinách, nielen v členských štátoch Európskej únie, je pritom ochrana obchodného tajomstva upravená v osobitných zákonoch, podobne ako je to pri ostatných právach duševného vlastníctva. Domnievam sa preto, že aj obchodné tajomstvo si vzhľadom na svoj rastúci hospodársky význam zaslúži komplexnejšiu a systematickejšiu právnu úpravu. V súčasnej právnej úprave chýbajú napríklad pravidlá týkajúce sa nakladania s obchodným tajomstvom, jeho licencovania, postavenia viacerých oprávnených osôb či niektorých aspektov jeho prevodu. Práve tieto otázky pritom v podnikateľskej praxi nadobúdajú čoraz väčší význam. Prebiehajúca rekodifikácia súkromného práva mohla byť vhodnou príležitosťou nielen na presun existujúcich ustanovení do nového Občianskeho zákonníka, ale aj na odbornú diskusiu o možnosti prijatia samostatného zákona o ochrane obchodného tajomstva.

Digitalizácia a práca z domu (home office) zmenili charakter nakladania s informáciami. Aké sú dnes najväčšie výzvy pre zamestnávateľov pri ochrane ich obchodného tajomstva a know-how pred internými únikmi?

Digitalizácia a práca z domu výrazne zvýšili riziko úniku všetkých druhov tajných a cenných informácií obchodnej povahy patriacich zamestnávateľovi, pretože zamestnanci dnes už celkom bežne pristupujú k týmto informáciám z rôznych zariadení a prostredí. Najväčšou výzvou pre zamestnávateľov je nastaviť primerané technické, organizačné a zmluvné opatrenia tak, aby skutočne chránili obchodné tajomstvo a zároveň neprimerane neobmedzovali zamestnancov pri výkone ich práce z domu. V praxi už nestačí len doložka o mlčanlivosti v pracovnej zmluve, ale nevyhnutné je riadenie prístupových práv, interné smernice, pravidelné školenia či kybernetické zabezpečenie. Ochrana obchodného tajomstva sa preto stáva súčasťou celkovej firemnej kultúry a riadenia rizík, nie iba právnou otázkou.

Mnohí podnikatelia si stále zamieňajú patentovú ochranu s ochranou obchodným tajomstvom. Kedy by mali firmy radšej voliť druhú cestu a aké riziká s tým spojené často podceňujú?

Patentová ochrana a ochrana obchodným tajomstvom nie sú univerzálne lepším či horším riešením, vždy to závisí od povahy konkrétnej informácie a obchodnej stratégie daného podniku. Ak je možné riešenie jednoducho zistiť spätným inžinierstvom alebo sa po uvedení výrobku na trh stane informácia verejne známou alebo bežne dostupnou, spravidla je vhodnejšia patentová ochrana. Naopak, ak môže byť informácia utajená dlhodobo, ako napríklad špecifický výrobný postup, tajné zloženie, receptúra výrobku alebo algoritmus, obchodné tajomstvo môže poskytovať vhodnejšiu ochranu, ktorá je v porovnaní s patentovou ochranou časovo neobmedzená. Podnikatelia však často podceňujú, že hoci ochrana obchodným tajomstvom vzniká automaticky, v praxi nestačí, že určitá informácia je tajná a cenná, ale podnik musí preukázať aj to, že prijal primerané opatrenia na zachovanie jej utajenia. A práve absencia týchto opatrení býva jedným z najčastejších dôvodov, prečo sa podnik ochrany obchodného tajomstva napokon úspešne nedomôže. V tom spočíva aj jeden z najväčších rozdielov oproti patentovej ochrane. Patentové právo je založené na formálnom registračnom princípe, takže po splnení zákonných podmienok je existencia práva zrejmá, zatiaľ čo pri obchodnom tajomstve sa jeho existencia často „testuje“ až v súdnom konaní. A často, bohužiaľ, pre jeho majiteľa neúspešne.

Čitateľom vašej publikácie poskytujete nielen teóriu, ale aj príklady z aplikačnej praxe. S akými najkurióznejšími alebo najčastejšími prípadmi porušenia obchodného tajomstva ste sa počas svojho výskumu stretli?

Možno trochu prekvapivo, najčastejšie prípady nebývajú špionážne príbehy ako z filmov. V aplikačnej praxi ide oveľa častejšie o bežný odchod zamestnanca ku konkurencii, neoprávnené využitie databáz dodávateľov, zákazníkov, výrobných postupov alebo interného know-how po skončení pracovného pomeru, prípadne o porušenie povinnosti mlčanlivosti obchodným partnerom alebo bývalým spoločníkom spoločnosti. Digitalizácia navyše priniesla nové riziká „únikov“ informácií, a preto v súčasnosti stačí len niekoľko kliknutí na skopírovanie veľkého množstva citlivých dát, ktoré môžu mať právnu povahu obchodného tajomstva, čo bolo ešte pred niekoľkými rokmi podstatne zložitejšie (v staršej literatúre sa uvádzajú skôr prípady fyzického vlámania sa do kancelárií či faktickej krádeže dokumentov). Za najzaujímavejšie však v drvivej väčšine sporov nepovažujem ani tak samotné spôsoby úniku informácií, ale skutočnosť, že mnohé spory sa napokon vôbec netočia okolo toho, či a ako osoba informáciu využila, ale či vôbec išlo o obchodné tajomstvo. Súd totiž najskôr skúma, či informácia spĺňala zákonné znaky obchodného tajomstva a či podnikateľ prijal primerané opatrenia na jej ochranu. Práve na tom sa v praxi láme úspech alebo neúspech mnohých žalôb.

Akú rolu zohráva v ochrane obchodného tajomstva aktívna preventívna činnosť a či je podľa vás slovenský súdny systém dostatočne pripravený pohotovo reagovať pri návrhoch na vydanie neodkladných opatrení v tejto oblasti?

Pri obchodnom tajomstve je prevencia oveľa dôležitejšia než následné súdne spory. Ak totiž dôjde k zverejneniu tajnej a cennej informácie obchodnej povahy, jej hodnotu už často nemožno úplne obnoviť, a to dokonca ani úspešným výsledkom súdneho konania. Preto by podnikatelia a iní majitelia obchodných tajomstiev mali venovať pozornosť predovšetkým interným procesom, technickým a organizačným opatreniam, ako aj vhodne nastaveným zmluvným vzťahom, a to už preventívne. Aj z tohto dôvodu považujem neodkladné opatrenia za jeden z najvýznamnejších nástrojov ochrany obchodného tajomstva, pokiaľ táto prvotná (faktická) ochrana zo strany majiteľa zlyhala. Ich zmyslom je zabrániť tomu, aby sa obchodné tajomstvo „zverejnilo“ ešte pred právoplatným rozhodnutím vo veci samej. Okrem toho možno využiť aj inštitút predbežného prejednania sporu. Ak ide o druhú časť otázky, slovenská právna úprava poskytuje (aj v porovnaní s inými krajinami EÚ) pomerne dostatočný procesný rámec na poskytnutie účinnej ochrany. Napriek tomu sa majitelia obchodných tajomstiev v prípadoch porušenia len zriedkavo obracajú na súd, a to najmä kvôli špecifickým právnym, dôkazným, a najmä strategickým dôvodom. Za uváženie preto stojí aj myšlienka explicitného posilnenia zachovania utajenia obchodného tajomstva v civilnom procese tak, ako je to v niektorých iných krajinách: napríklad od 1. apríla 2025 je v Nemecku účinné nové ustanovenie § 273a Občianskeho súdneho poriadku (ZPO), ktorým sa vo všetkých inštanciách súdneho konania posilňuje ochrana obchodného tajomstva obmedzením prístupu k informáciám zo strany tretích osôb, a to aj pokiaľ ide o nahliadanie do spisov, a vylúčením verejnosti z pojednávaní. Rozhodujúce pri týchto sporoch však zostáva vždy to, aby súdy citlivo vyvažovali záujem na účinnej ochrane obchodného tajomstva na jednej strane s právami druhej strany na strane druhej, a aby pri rozhodovaní zohľadňovali špecifiká, ktoré so sebou povaha obchodného tajomstva prináša.

Viac informácií o publikácii a možnosť zakúpenia nájdete na našom e-shope.

Prečítajte si, čo ho k tomu motivovalo, ako vníma zmeny právnej úpravy po vyše 10 rokoch pôsobnosti Civilného sporového poriadku a koho by mohla táto publikácia zaujať. 

Pod témou trovy konania si mnoho ľudí predstaví tabuľku so sumami a advokáta, ktorý si na konci dňa podľa nich vystaví faktúru. Vaša kniha však týchto ľudí veľmi rýchlo vyvedie z omylu. Čo vás inšpirovalo venovať sa tejto téme?

Moja inšpirácia pramenila priamo z každodennej praxe, kde sú trovy konania v slovenskom procesnom prostredí, žiaľ, stále vnímané ako akási „vedľajšia“ či čisto technická otázka. Opakovane som zažíval situácie, keď klient formálne vyhral, ale nákladovo prehral alebo naopak. Ak je režim trov nastavený príliš benevolentne, podporuje to procesný oportunizmus; ak je príliš tvrdý, odrádza od legitímneho uplatňovania práv. Kniha vznikla z presvedčenia, že táto téma si zaslúži oveľa viac kontextuálnej a hlbšej pozornosti.

Zároveň som videl, aké rozdiely existujú v jednotlivých rozhodnutiach v tom, čo súdy považujú za účelné trovy, kedy použijú § 256 či § 257 CSP a ako podrobne odôvodňujú rozhodnutie o trovách.

Civilný sporový poriadok, a teda nová úprava trov konania je účinná vyše 10 rokov. Ako po takom čase hodnotíte zmeny, najmä z pohľadu advokáta?

Prechod od Občianskeho súdneho poriadku (OSP) k Civilnému sporovému poriadku (CSP) neznamenal úplný rozchod s minulosťou, ale priniesol zásadné systematické prebudovanie. Z pohľadu advokátskej praxe hodnotím pozitívne najmä snahu o posilnenie morálnej a procesnej disciplíny, napríklad cez inštitút náhrady trov vyvolaných procesným zavinením podľa § 256 ods. 2 CSP.

Zároveň však CSP posunul rozhodovanie o trovách do oveľa komplikovanejšej a pre strany často frustrujúcej podoby. Klasický model „rozhodnem vo veci a zároveň poviem, kto komu koľko zaplatí“ nahradila dvojfázová konštrukcia: v meritórnom rozhodnutí sa určí len to, kto má na náhradu trov právo a v akom pomere (§ 255 – § 257 CSP), zatiaľ čo o samotnej výške náhrady má následne, v zásade do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, samostatným uznesením rozhodnúť vyšší súdny úradník súdu prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP). Proti tomuto uzneseniu je prípustná sťažnosť, o ktorej rozhodne sudca prvej inštancie. To znamená, že od tohto sudcu v podstate závisí konečná výška trov konania.

Na papieri ide o elegantný a racionálny model – odbremeniť sudcov od „technického dopočítavania“ a zrýchliť konania. V realite sa však z tejto druhej fázy neraz stáva samostatné „tieňové konanie o trovách“, ktoré trvá výrazne dlhšie, než by ktokoľvek na začiatku sporu predpokladal. Nie je výnimkou, že na samotné uznesenie o výške náhrady trov sa čaká rok aj viac a následne sťažnosť proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka „cestuje“ k sudcovi ďalší rok či dva – to všetko pri existencii 60‑dňovej lehoty a v situácii, keď sú strany po právoplatnom meritórnom rozsudku v presvedčení, že spor je už „za nimi“.

Problém pritom nespočíva len v samotnej dĺžke, ale aj v kvalite a kontrolovateľnosti tejto druhej fázy. Rozhodnutie o výške trov je v zásade vnútornou vecou súdu prvej inštancie; opravný mechanizmus v podobe sťažnosti proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka je limitovaný a nepredstavuje plnohodnotný odvolací prieskum iným, hierarchicky vyšším súdom. Ústavný súd vstupuje do tejto agendy len výnimočne, a preto v praxi často platí, že „každý súd ide svojou cestou“, bez reálneho zjednocovania pravidiel pri výklade pojmov „účelne vynaložené“ a „preukázané“ trovy konania (§ 251 CSP). Ilustratívny je napríklad nedávny nález Ústavného súdu (sp. zn. II. ÚS 140/2026), kde všeobecné súdy rozhodli vo veci samej, odvolací súd upravil výrok o nároku na náhradu trov v prospech úspešnej strany, tá v zákonnej lehote predložila vyčíslenie trov, no o ich výške sa nerozhodovalo dlhé mesiace. Ústavný súd aj tu konštatoval, že po právoplatnosti výroku o nároku na náhradu trov a po doručení vyčíslenia súd dlhší čas neurobil žiadny efektívny procesný krok; k rozhodnutiu o výške náhrady trov pristúpil až po tom, čo si ústavný súd vyžiadal spis, pričom tento „spánok spisu“ bol označený za zbytočný prieťah trvajúci približne 16 mesiacov len vo fáze rozhodovania o trovách, a to len vyšším súdnym úradníkom. Ústavný súd opakovane pripomína, že prieťahy iba v časti rozhodovania o trovách – teda v štádiu nasledujúcom po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej – môžu samy osebe predstavovať porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie veci v primeranej lehote.

Rovnako tak prax aj v súčasnosti naráža na dva protichodné extrémy. Vidíme tendenciu niektorých strán maximalizovať vyčíslené trovy bez ohľadu na ich účelnosť, na čo časť súdnej praxe reaguje mechanickým, paušálnym a často nedostatočne odôvodneným krátením. CSP dal súdom do rúk dobré nástroje na vyvažovanie ekonomických disproporcií a moderáciu trov (najmä § 257 CSP), no aplikačný problém je, že sa tieto korektívy niekedy využívajú príliš formalisticky namiesto hlbšieho, ústavne konformného uváženia.

Takisto sa mi zdá, že niektoré očakávania sa zatiaľ nenaplnili: § 256 CSP sa využíva skôr opatrne, moderačné ustanovenie § 257 CSP je buď nadužívané bez dostatočného odôvodnenia, alebo, naopak, takmer „zamrznuté“. Po desiatich rokoch účinnosti CSP sa pri trovách konania ukazuje pomerne výrazný nesúlad medzi kvalitou normatívneho rámca a úrovňou aplikačnej praxe. Normy sú nastavené moderne – vrátane dvojfázového rozhodovania, otvorených moderačných klauzúl a sankcionovania procesného zavinenia – ale každodenná realita v súdnych spisoch je často poznačená formalizmom, nepredvídateľnosťou a prieťahmi. Až kým sa nerozhodne o trovách, spor v skutočnosti nie je z pohľadu procesnej strany uzavretý; práve táto „záverečná“ fáza konania tak dnes predstavuje jedno z miest, kde má slovenské civilné procesné právo ešte značný priestor na dozretie

Publikácia má rozsah vyše 230 strán. Očakávali ste, že táto kniha bude na konci taká rozsiahla?

Úprimne, nie. Na začiatku som mal predstavu kompaktnej praktickej príručky s dôrazom na „ako to urobiť v spise“. Až pri písaní sa ukázalo, že ak má mať výsledok zmysel pre prax, nestačí len zopakovať paragrafy a pridať pár vzorov – musíte vysvetliť, prečo judikatúra pri rovnakom ustanovení rozhoduje niekedy tak a inokedy inak, ako do toho vstupuje právo EÚ a judikatúra ESĽP. Každá „malá“ praktická otázka (napríklad predžalobná výzva, intervenient, incidenčný spor) si nakoniec vypýtala vlastný priestor. Kniha je teda dlhšia, než som pôvodne plánoval, ale myslím si, že práve vďaka tomu môže slúžiť aj ako pracovný manuál, ku ktorému sa čitateľ vracia podľa konkrétnej situácie.

Ak by sme tému zúžili len na mechanický opis paragrafov a prepis sadzieb, kniha by bola tretinová. Rýchlo sa však ukázalo, že ak chceme priniesť skutočne užitočnú pracovnú pomôcku pre prax, musíme ísť pod povrch. Rozhodovanie o trovách totiž v systéme CSP „preniká“ celým konaním – od koncentrácie konania cez dokazovanie, zmeny žaloby, späťvzatia až po špecifické mimosúdne dohody a urovnania.

Aby mala publikácia reálny prínos, prepojil som v nej tri roviny: normatívny výklad, detailnú analýzu rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu, Najvyššieho správneho súdu i Ústavného súdu SR a prakticko-metodické argumentačné vzory pre konkrétne procesné situácie. Keď detailne rozoberáte nuansy, ako je účelnosť predžalobných výziev, trovy intervenientov či špecifiká sporov o vyporiadanie BSM a podielového spoluvlastníctva a ochrany slabšej strany, stránky pribúdajú samy. Výsledný rozsah je následkom toho, že som sa chcel vyhnúť povrchnosti.

Vo vašej knihe je mnoho zahraničných zdrojov. V čom „zaostávame“ za svetom a v čom sme teoreticky predbehli dobu?

Zahraničná komparácia a ekonomická analýza práva nám poskytujú vynikajúce zrkadlo. Slovenský model je v zásade postavený na tzv. anglickom pravidle (loser pays – neúspešný platí všetko). Za svetom, resp. za západnými úpravami (ako nemecká ZPO či anglický model) trochu zaostávame v predvídateľnosti a transparentnosti posudzovania toho, čo je ešte „účelný“ výdavok. V zahraničí sú pravidlá pre uváženie sudcu pevnejšie metodicky ukotvené, zatiaľ čo u nás rozhodovanie o trovách občas skĺzava k spomínanému mechanickému formalizmu alebo, naopak, k nepredvídateľnej „voľnej spravodlivosti“.

V čom sme však teoreticky predbehli dobu alebo minimálne držíme krok s modernými trendmi, je naše legislatívne nastavenie ochrany slabšej strany v civilnom procese a zakotvenie otvorených moderačných klauzúl. Naša úprava v CSP dáva teoreticky obrovský priestor na zohľadnenie materiálnej spravodlivosti, ekonomickej asymetrie (napr. v spotrebiteľských či pracovných sporoch) a procesnej poctivosti strán. Systém máme nastavený dobre a moderne; to, čo musíme dobehnúť, je kvalita a presvedčivosť jeho každodennej aplikácie v súdnych sieňach.

Na knihu s témou Trovy konania čakalo mnoho profesionálov z oblasti práva, aké ďalšie profesie by mohli benefitovať z tejto publikácie?

Hoci primárnymi adresátmi sú bezpochyby advokáti, sudcovia všeobecných súdov a vyšší súdni úradníci, kniha bola vedome koncipovaná tak, aby mala širší presah. Veľký benefit z nej môžu mať napríklad korporátni právnici a podnikatelia, ktorým pomôže lepšie odhadnúť nákladové riziká ešte pred začatím sporu a správne nastaviť procesnú stratégiu.

Rovnako je publikácia užitočná pre znalcov, tlmočníkov a prekladateľov, keďže detailne spracováva problematiku preddavkov, štruktúru znalečného, podmienky jeho krátenia či včasnosť uplatňovania nárokov. V neposlednom rade v nej nájdu dôležité argumenty aj legislatívni analytici a tvorcovia práva, keďže pomenúva miesta normatívnej nejednoznačnosti a prináša konkrétne návrhy de lege ferenda pre budúce novely procesných predpisov.

Nahliadnite do publikácie a objednajte si výtlačok v našom e-shope.

Prečo sa tomuto inštitútu v slovenských literárnych kruhoch nevenuje väčšia pozornosť? Zmení sa to možným prijatím nového slovenského Občianskeho zákonníka? Neváhajte a čítajte ďalej.

Prečo podľa vás inštitút predzmluvnej zodpovednosti doteraz nepriťahoval väčšiu pozornosť slovenskej odbornej verejnosti a právnickej literatúry?

Zrejme ide najmä o dôsledok absencie explicitnej právnej úpravy. Súdne rozhodnutia zostali v tejto oblasti veľmi konzervatívne, čím sa nevytvorilo dostatočné podhubie na aplikáciu predzmluvnej zodpovednosti. Preto v slovenských podmienkach zostala táto problematika skôr teoretická než praktická. Culpa in contrahendo pritom nie je výslovne právne upravená v rade ďalších jurisdikcií, kde sa však súdna prax rozvinula pomerne široko. Výraznú zmenu u nás pravdepodobne prinesie plánovaná rekodifikácia.

Bola práve absencia rozsiahlejšej odbornej diskusie a nedostatok právnickej literatúry jedným z dôvodov, prečo ste sa rozhodli spracovať danú tému?

Určite áno. Ide o fascinujúci inštitút, ktorý má svoje nepriame korene v rímskom práve. Z neho bol tak trošku účelovo derivovaný, resp. napasovaný na pramene rímskeho práva. Napokon sa z neho vyvinulo niečo úplne odlišné, než čo Rudolf von Jhering zamýšľal pri prvotnej koncepcii. Poznanie historických súvislostí, komparatistiku a náhľad na našu aplikačnú prax preto považujem za veľmi dôležité. Zvlášť ak na Slovensku v tejto téme úplne chýba ucelenejšia vedecká práca.

V publikácii pracujete s množstvom cudzojazyčnej literatúry a judikatúry z viacerých krajín. Ako dlho vám trvala príprava a písanie knihy?

Vyše jeden a pol roka. Som veľmi vďačný za príležitosť, ktorú som dostal na Viedenskej univerzite. Vďaka ročnému výskumnému pobytu na tamojšom inštitúte rímskeho práva som získal prístup k zdrojom, ktoré by na Slovensku pre mňa boli nedostupné alebo iba veľmi ťažko získateľné. Práve vďaka tomuto pobytu a radu ďalších kratších výskumných pobytov a konzultácií s poprednými európskymi odborníkmi sa mi podarilo dať dohromady pomerne širokú škálu zdrojov. Ide však o veľmi obsiahlu problematiku, takže to rozhodne nie je  vyčerpávajúci zoznam. Môj pôvodný plán bol ešte o poznanie ambicióznejší, ale, žiaľ, musel som prihliadnuť na objektívne limity a prácu v istom bode sfinalizovať.

Ktoré rozhodnutie národného alebo nadnárodného súdu považujete za kľúčové pre vývoj predzmluvnej zodpovednosti? V čom podľa vás spočíva jeho význam?

V jednotlivých štátoch ide o viacero judikátov, ktoré sú nepochybne významné. Úplný zlom však, samozrejme, znamenalo nemecké rozhodnutie s pádom linoleovej rolky, ktorá poranila potenciálnu zákazníčku. Aj ďalšie prípady sa týkali obyčajných ľudí, ktorých deti sa šmykli na liste šalátu, alebo panej, pod ktorou sa na festivale zlomila lavička. V istom zmysle je fascinujúce, ako nečakane sa prakticky ktokoľvek môže stať tvorcom histórie. V tomto prípade právnej.

Malo by sa podľa vás Slovensko pri rekodifikácii civilného práva hmotného najmä v oblasti predzmluvnej zodpovednosti inšpirovať právnou úpravou niektorého zahraničného štátu? Ak áno, ktorého a z akých dôvodov?

Slovensko by aj v tejto oblasti malo hľadať riešenia, ktoré nám budú šité na mieru. Podrobnejšie to rozoberám v záverečnej stati práce. Mám pocit, že aj v prípade predzmluvnej zodpovednosti na to ideme trošku skratkou – sme blízko pri nemeckom svete, Nemci sú v podstate priekopníci pri využívaní tohto inštitútu, mohli by byť pre nás vzorom. Tu však treba hľadieť na dôvody, pre ktoré sa culpa in contrahendo v Nemecku teší obrovskému významu. Tieto dôvody nie sú na Slovensku rovnaké.

Ako vnímate úpravu predzmluvnej zodpovednosti v aktuálnom návrhu nového Občianskeho zákonníka?

V prvom rade by som povedal, že na to, že nejde o kultúrno-etickú či inak kontroverznú tému, zaznamenáva predzmluvná zodpovednosť pri jednotlivých verziách návrhu značné odlišnosti. Žiadalo by sa mi preto, aby bola diskusia ucelenejšia a kompaktnejšia. Výsledná podoba napokon môže byť ešte úplne iná, než je v súčasnosti. Celkovo však možno povedať, že sa zo stavu bez akejkoľvek regulácie dostaneme skokom do stavu azda až príliš podrobnej úpravy. Pritom niektoré podstatné detaily, ktoré napokon môžu rozhodovať o faktickej aplikovateľnosti tohto inštitútu, sú akoby zámerne ponechané na aplikačnú prax. Či ide o dobrý prístup, to zrejme rozhodne až budúca aplikácia.

Knihu si môžete objednať na tomto odkaze.

Slovensko má klimatické ciele aj stratégie, no podľa Matúša Michaloviča mu chýba to najdôležitejšie – ucelený vnútroštátny právny rámec, ktorý by ich prepojil s jasným plánovaním, kontrolou, korekciou a zodpovednosťou. V rozhovore približuje, prečo je „uzavretý riadiaci cyklus“ kľúčom k funkčnej klimatickej politike a čo sa môžeme naučiť od iných krajín EÚ.

Vo svojej knihe hovoríte, že klimatická politika potrebuje „právne uzavretý riadiaci cyklus“. Čo to znamená v praxi a prečo nestačia len klimatické ciele a stratégie?

Pod právne uzavretým riadiacim cyklom si možno predstaviť jednoduchú vec: nestačí, keď si štát len povie, že chce znížiť emisie skleníkových plynov alebo dosiahnuť klimatickú neutralitu. Musí byť zároveň jasné, kto má čo urobiť, dokedy to má urobiť, ako sa bude merať pokrok, kto vyhodnotí, či sa cieľ plní, a čo sa stane, ak sa neplní.

Laicky povedané, nestačí mať cieľ „schudnúť desať kilogramov“. Potrebujete plán, pravidelné váženie, kontrolu, úpravu režimu, ak to nejde správnym smerom, a zodpovednosť za to, či plán funguje. Pri klimatickej politike je to podobné, len oveľa zložitejšie, pretože sa týka energetiky, dopravy, priemyslu, poľnohospodárstva, verejných financií aj samospráv.

Právne uzavretý cyklus preto znamená, že klimatická politika nie je len súbor pekných stratégií na papieri, ale fungujúci právny mechanizmus. Cieľ je prepojený s plánovaním, plánovanie so zberom údajov, zber údajov s ich hodnotením a hodnotenie s povinnosťou reagovať. Bez toho sa môže stať, že štát má ambiciózne dokumenty, ale nikto presne nevie, kto nesie zodpovednosť, keď sa ciele neplnia.

Tvrdíte, že problémom Slovenska nie je nedostatok cieľov, ale ich právna slabosť. Kde konkrétne systém zlyháva?

Slovensko nemá problém v tom, že by vôbec nemalo klimatické ciele. Tie máme, vyplývajú z medzinárodných záväzkov, z práva EÚ, zo strategických dokumentov a plánov. Problém je skôr v tom, že tieto ciele často nie sú dostatočne preložené do vnútroštátneho práva ako jasné, kontrolovateľné a vykonateľné povinnosti.

Systém zlyháva najmä v prepojení medzi cieľom a konkrétnym výkonom verejnej správy. Máme stratégie, máme plány, máme rôzne sektorové dokumenty, ale často chýba jasná odpoveď na otázky: ktorý orgán je za čo zodpovedný, aké údaje musí poskytovať, ako často sa má vyhodnocovať pokrok, kto má upozorniť na odchýlku a aký postup sa spustí, ak sa ukáže, že Slovensko nejde po správnej trajektórii.

Inak povedané, slovenský systém je skôr fragmentovaný ako koordinovaný. Klimatická politika je rozptýlená medzi viacerými dokumentmi, rezortmi a sektormi. To samo osebe nie je problém, pretože klíma je prirodzene prierezová téma. Problém vzniká vtedy, keď nad týmto rozptýleným systémom nie je zákonom vytvorená pevná koordinačná a kontrolná štruktúra.

Čo majú spoločné dobré klimatické zákony v iných krajinách EÚ, ktoré vo svojej knihe analyzujete, a ktoré ich prvky môžu byť pre Slovensko inšpiráciou pri príprave vlastného rámcového klimatického zákona?

Dobré klimatické zákony v iných krajinách EÚ majú spoločné najmä to, že sa nespoliehajú iba na všeobecný politický sľub. Snažia sa vytvoriť mechanizmus, ktorý núti štát pravidelne plánovať, vyhodnocovať a upravovať klimatickú politiku podľa reálnych výsledkov.

Pre Slovensko sú podľa mňa inšpiratívne najmä štyri veci. Po prvé, jasné prepojenie dlhodobého cieľa s priebežnými cieľmi. Po druhé, pravidelný plánovací cyklus, aby klimatická politika nebola závislá len od aktuálnej politickej vôle. Po tretie, nezávislé odborné hodnotenie, ktoré verejne povie, či štát skutočne smeruje k cieľom. A po štvrté, korekčný mechanizmus, teda povinnosť vlády reagovať, ak sa ukáže, že prijaté opatrenia nestačia.

Slovensko by však podľa mňa nemalo mechanicky kopírovať jeden zahraničný model. Oveľa rozumnejšie je vziať si z viacerých krajín tie prvky, ktoré sú prenositeľné do slovenského právneho a inštitucionálneho prostredia.

Prečo sa podľa vás na Slovensku zatiaľ nepodarilo prijať rámcový klimatický zákon, hoci sa o ňom diskutuje už roky?

Dôvodov je viac. Prvý je politický. Klimatický zákon nie je len technický predpis. Ak je napísaný vážne, obmedzuje pohodlie politického rozhodovania, pretože núti vládu plánovať, vysvetľovať, pravidelne vyhodnocovať a reagovať na odchýlky. To nie je vždy politicky atraktívne.

Druhý dôvod je inštitucionálny. Klimatická politika nepatrí iba jednému ministerstvu. Týka sa životného prostredia, hospodárstva, dopravy, financií, pôdohospodárstva, výstavby aj samospráv. Prijať dobrý klimatický zákon preto znamená nastaviť pravidlá spolupráce medzi viacerými aktérmi. A práve koordinácia je na Slovensku dlhodobo slabé miesto.

Tretí dôvod je obava, že klimatický zákon bude vnímaný ako ďalšia záťaž. Preto je dôležité vysvetľovať, že dobrý rámcový klimatický zákon nemá byť ideologický dokument ani nástroj na okamžité sankcionovanie každého zlyhania. Jeho zmyslom je nastaviť jasné pravidlá riadenia klimatickej politiky. Má povedať, kto rozhoduje, na základe akých údajov, podľa akého plánu a s akou zodpovednosťou.

A napokon, na Slovensku sa často prijímajú strategické dokumenty namiesto zákonných mechanizmov. Stratégia je dôležitá, ale sama osebe nestačí. Ak nemá právnu oporu, kontrolu a následky, ľahko sa stane dokumentom, ku ktorému sa všetci hlásia, ale ktorý nikoho skutočne neviaže.

Akú úlohu v tom všetkom zohráva EÚ? Do akej miery Slovensko potrebuje vlastný klimatický zákon, keď veľká časť klimatických cieľov a povinností už prichádza z európskeho práva?

EÚ zohráva zásadnú úlohu, pretože veľká časť klimatických cieľov Slovenska vyplýva z európskeho práva. To však neznamená, že vlastný klimatický zákon nepotrebujeme. Európske právo určuje smer a ciele, ale slovenský zákon má zabezpečiť ich vnútroštátne riadenie: teda jasné kompetencie, plánovanie, vyhodnocovanie a korekciu. EÚ dáva rámec; slovenský zákon má zabezpečiť, aby tento rámec u nás reálne fungoval.

Čo by dobrý klimatický zákon reálne zmenil pre občanov, samosprávy alebo podniky? Išlo by o nové zákazy a povinnosti, alebo skôr o lepšie riadenie štátu?

Dobrý klimatický zákon by nemal byť primárne zákonom zákazov. Jeho hlavný význam by bol v lepšom riadení štátu.

Pre občanov by znamenal väčšiu predvídateľnosť, teda aby vedeli, kam smerujú energetika, doprava, obnova budov alebo podpora zraniteľných skupín. Pre samosprávy by znamenal jasnejšie pravidlá, kompetencie a plánovanie. Pre podniky by priniesol väčšiu právnu istotu, pretože investície do energetiky, priemyslu či budov sa nerobia zo dňa na deň.

Samozrejme, konkrétne klimatické opatrenia môžu prinášať aj nové povinnosti. Dobrý klimatický zákon by nemal ľudí strašiť novými zákazmi, ale priniesť predvídateľné a zodpovedné riadenie klimatickej politiky.

Objednajte si knihu Právny rámec klimatických opatrení v našom e-shope a získajte hlbší pohľad na potrebné klimatické opatrenia.

Rozhovor vám prinesie odpovede na otázky, ktoré ovplyvnili spracovanie tejto publikácie, a dozviete sa, komu je kniha určená.

Počas doktorandského štúdia ste pôsobili v neziskovej organizácii s názvom Fórum pre ľudské práva na projekte týkajúcom sa nenávistných prejavov online. Viete nám povedať niečo bližšie k tejto organizácii? Aká je jej činnosť, prípadne čomu sa venuje?

Fórum pre ľudské práva je česká nezisková organizácia, ktorá pôsobí aj na Slovensku. Od svojho vzniku v roku 2015 sa venuje strategickej litigácii a medzinárodnej advokácii v oblasti ochrany ľudských práv. Organizácia sa zameriava najmä na ochranu základných práv a slobôd, boj proti diskriminácii a podporu dodržiavania medzinárodných ľudskoprávnych štandardov. V rámci svojej činnosti využíva právne nástroje a zastupuje prípady pred vnútroštátnymi aj medzinárodnými súdmi a ľudskoprávnymi orgánmi.

Počas doktorandského štúdia som pôsobila na projekte „Boj proti diskriminácii Rómov na internete aj mimo neho v Európe“ (COORDE), ktorý prepájal dobrovoľníkov s právnikmi, ktorí sa venujú ochrane obetí diskriminácie a nenávistných prejavov. Mal preto potenciál posilniť dôveru rómskej komunity vo vládu práva a mobilizovať ľudí k aktívnym krokom proti diskriminácii a nenávistným prejavom. Pre mňa osobne bola táto skúsenosť veľmi cenná aj z vedeckého hľadiska, pretože mi umožnila vidieť problematiku online nenávistných prejavov nielen teoreticky, ale aj cez konkrétne prípady a reálne dopady na jednotlivcov.

Čo vás najviac ovplyvnilo pri práci v tejto organizácii? Bol nejaký prípad, na ktorý spomínate dodnes?

Najviac ma ovplyvnili práve ľudia, s ktorými som mala tú česť spolupracovať. V rámci projektu zameraného na nenávistné prejavy online som zároveň viedla skupinu dobrovoľníkov, ktorú tvorili rómski aktivisti a študenti práva. Spolupráca s nimi bola pre mňa mimoriadne obohacujúca – nielen z odbornej, ale aj ľudskej stránky. Vďaka tejto skúsenosti som si výrazne rozšírila obzory a môžem povedať, že ma formovala ako právničku aj ako človeka.

Pokiaľ ide o prípad, na ktorý si spomínam dodnes, jednoznačne je ním komentár na sociálnej sieti Twitteri (dnes X) v znení: „Morgoš je väčší problém ako medveď, lebo sa ho nedá zo zákona odstreliť.“ Ide o jeden z viacerých komentárov, na ktoré sme upozornili Radu pre mediálne služby, pričom tento prípad bol pre nás výnimočný v tom, že viedol k vydaniu vôbec prvého rozhodnutia o zamedzení šírenia nelegálneho obsahu podľa (v tom čase nového) Zákona o mediálnych službách. Zaujímavosťou je, že po vydaní rozhodnutia kontaktoval autora daného komentára novinár. Autor následne uviedol, že príspevok pôvodne zverejnil na Facebooku, odkiaľ ho neskôr odstránil, avšak zabudol ho vymazať zo siete Twitter, kde bol automaticky prezdieľaný. Po upozornení sa za svoj výrok ospravedlnil a svoj účet na sieti X zrušil.

Bola niektorá kapitola alebo časť knihy, ktorá sa vám písala najťažšie?

Nemyslím si, že by existovala konkrétna kapitola, ktorá sa mi písala výrazne ťažšie než ostatné. Od začiatku som vedela, že sa púšťam do témy, ktorá je náročná, citlivá a zároveň mimoriadne aktuálna. Extrémizmus je totiž postavený na nenávisti, polarizácii a útokoch voči určitým skupinám ľudí, a preto sa pri jeho skúmaní človek prirodzene stretáva aj s veľmi negatívnym obsahom. Keď som sa pred podaním prihlášky na doktorandské štúdium rozhodovala, akou témou sa budem zaoberať, vedela som, že sa chcem venovať oblasti, ktorá má reálny spoločenský presah a vyžaduje si reakciu zákonodarcu. Žiada sa doplniť, že pre tému extrémizmu som sa rozhodla v roku 2021, keď bolo možné sledovať výrazný nárast radikalizácie, nenávistných prejavov a agresívnych nálad v spoločnosti. Práve počas obdobia pandémie sa veľká časť nenávisti presunula do online priestoru, pričom právna úprava na tieto fenomény ešte nereagovala tak intenzívne ako dnes.

Najnáročnejšia preto nebola samotná práca na monografii, ale skôr osobná skúsenosť s obsahom, s ktorým sme sa stretli, keď sme vo Fóre pre ľudské práva pracovali na projekte o nenávistných prejavoch. Bežne sme sa stretávali s naratívmi ako napr. „vypáliť celú osadu“, „napalm“, „vystrieľať“ či „zhodiť tam bombu“. Na začiatku boli pre nás takéto prejavy šokujúce, no časom človek nadobudne pocit, akoby sa podobná rétorika na sociálnych sieťach postupne normalizovala. Zároveň bolo znepokojujúce sledovať, že niektoré platformy takýto obsah neodstránili ani po opakovanom nahlásení. V takých prípadoch sme sa obrátili na Radu pre mediálne služby, prípadne aj na orgány činné v trestnom konaní.

Komu je vaša publikácia určená?

Publikácia je určená predovšetkým právnikom, akademikom a študentom práva, ktorí sa venujú problematike extrémizmu, ochrany základných práv alebo regulácie digitálneho priestoru. Zároveň však môže byť prínosná aj pre odborníkov z praxe – napríklad pracovníkov verejnej správy, bezpečnostných zložiek, médií či neziskových organizácií, ktorí sa s témou extrémizmu stretávajú pri svojej práci.

Pri písaní knihy som sa snažila prepojiť teoretický pohľad s praktickými problémami, ktoré dnes prináša reálny aj digitálny priestor. Publikácia sa preto nevenuje iba tradičným otázkam extrémizmu, ale aj aktuálnym témam, ako sú nenávistné prejavy online či regulácia sociálnych sietí. Verím preto, že kniha môže osloviť každého, kto chce lepšie pochopiť, ako sa extrémizmus mení v digitálnej dobe a aké výzvy to prináša pre právo aj demokratickú spoločnosť.

Pozrite si ukážku z knihy a objednajte si svoj výtlačok v e-shope C. H. Beck.

Myslíte si, že legalizácia niektorých látok v rámci štátnych politík v Európe je správny krok? Dozviete sa, aký názor má na to samotný autor.

Prečo ste sa rozhodli spracovať práve tému zameranú na drogovú trestnú činnosť a s ňou súvisiacu právnu úpravu?

Pri výbere som uvažoval nad témou, ktorá je v spoločnosti aktuálna, zaujímavá a hlavne aspoň sčasti kontroverzná. V čase písania publikácie bola takou témou práve neprimeraná tvrdosť trestov za tzv. mäkké drogy. Keďže osobne poznám desiatky zničených životov pre užívanie „legálnych drog“, teda alkoholu a tabaku, chcel som si urobiť vlastný výskum, či skutočne marihuana predstavuje také nebezpečenstvo pre zdravie a spoločnosť, že je potrebné vyvodzovať trestnoprávnu zodpovednosť za držbu marihuany pre užívateľov, ak trestné právo vnímame ako prostriedok ultima ratio.

Aby výsledok môjho výskumu nebol len teoretický bez akéhokoľvek prínosu, čo je možné badať na veľkej časti prác zaoberajúcich sa touto problematikou, rozhodol som sa individuálne porovnať zákonnú úpravu týkajúcu sa drog členských štátov EÚ (keďže sa často inšpirujeme právnymi úpravami cudzích štátov) s vnútroštátnou úpravou Slovenskej republiky a súčasne predložiť verejnosti vlastný návrh de lege ferenda. 

Čo vás počas výskumu potrebného na spracovanie publikácie najviac prekvapilo? Zmenila niektorá informácia váš pohľad na túto problematiku?

Bola to najmä rozmanitosť a rozdielnosť právnych úprav členských štátov EÚ. Napríklad v štátoch, ako je Švédsko (ktoré vnímame ako sociálne a liberálne), vieme nájsť veľmi tvrdú a represívnu trestnú politiku voči drogám. Na druhej strane máme Nemecko, ktoré malo zo všetkých štátov najvýraznejší progres v dekriminalizácii marihuany, na čo v roku 2026 do istej miery nadviazalo aj Česko.

Najviac ma prekvapilo, že Portugalsko, ktoré dekriminalizovalo držbu malého množstva všetkých drog pre osobnú spotrebu, čo je v pomeroch Slovenskej republiky nepredstaviteľné, zažilo zníženie užívania drog a drží si aj po vyše dvadsiatich rokoch stále jednu z najnižších kriviek užívania drog a páchania drogových trestných činov. Samozrejme, na štatistiky musíme nazerať veľmi opatrne, keďže sa vykonávajú na vnútroštátnej úrovni individuálne.

Ktoré látky sú momentálne najrozšírenejšie a ktoré sú, naopak, na ústupe?

Ak sa pozrieme na európsku drogovú štatistiku za rok 2025, tak nás asi neprekvapí, že marihuana a kokaín sú v Európe „stálicami“ s najvyšším počtom užívateľov. Evidujeme však trend zvýšeného výskytu syntetických omamných a psychotropných látok. Dôvodov je hneď viacero, napríklad jednoduchosť výroby nových látok zmenami v ich chemickom zlúčení, ktoré nespadajú pod zoznamy zakázaných látok v jednotlivých jurisdikciách. Štáty následne hrajú hru na mačku a myš, kde musia takéto látky skúmať a dodatočne ich zakazovať. Na ústupe zasa vidíme heroín.

Na Slovensku totožne ako v Európe najrozšírenejšou látkou zostáva marihuana, pričom v tesnom závese je na Slovensku veľmi dobre známy a rozšírený pervitín.

Ktoré krajiny podľa vášho názoru najlepšie zvládajú drogovú politiku?

Na túto otázku existuje viac odpovedí. Závisí, čo si predstavujete pod „najlepším zvládaním drogovej politiky“. Ak minimalizáciu páchania drogových trestných činov, tak jednoznačne Portugalsko, ktoré má už niekoľko rokov maximálne liberálny prístup k omamným a psychotropným látkam všeobecne. Ak si pod zvládaním drogovej politiky predstavujeme tvrdú represiu, môžeme ísť do krajín ako Švédsko, ktoré si vysokými trestami a striktnou represívnou drogovou politikou udržuje poriadok. Je teda už len na uvážení čitateľa, či preferuje tvrdý prístup zákazu (k tomuto poukazujem na priebeh a následky veľkej americkej prohibície v 20. rokoch 20. storočia), liberálny prístup, kde je štátu a spoločnosti v podstate jedno, čo kto robí, ak neohrozuje alebo nepácha škodu na zdraví alebo majetku cudzích osôb, alebo svoj prístup vidí niekde v strede, ktorý ja rád nazývam „liberálny konzervativizmus“ alebo „konzervatívny liberalizmus“.

Sám som zvedavý, aké dáta vyprodukujú štatistické výskumy užívania drog a páchania drogových trestných činov v Nemecku a Česku, kde je dnes de facto legálna držba marihuany. Uvidíme, či tento liberálny prístup prispeje k prechodu užívateľov mäkkých drog na tvrdé drogy alebo práve naopak, či dôjde k zmene situácie a nastane ústup užívateľov mäkkých a tvrdých drog.

Aký je váš názor na legalizáciu niektorých drog?

Ako je z mojej publikácie zrejmé, najmä z poslednej časti úvah pro futuro, som zástancom čiastočnej legalizácie marihuany. Domnievam sa, že marihuana je dnes tak často užívaná látka, že represiou už nie je možné udržať jej užívanie na minime. Štát by sa skôr mal starať o to, aby mladí do veku 21 neužívali marihuanu, keďže užívanie kanabisu v adolescencii a mladom veku je spojené s vyšším rizikom nepriaznivého vplyvu na vývoj mozgu, kognitívne funkcie a duševné zdravie. Čiastočnou legalizáciou, kde by štát mal monopol na výrobu a predaj chemicky čistej marihuany, by štát mohol získať financie, ktoré môže ihneď investovať do boja proti organizovanej kriminalite a ochrane a liečeniu pacientov. Okrem toho štát vie takto kontrolovať množstvo predanej látky, intenzitu predaja a najmä kvalitu, keďže okrem užívania omamných a psychotropných látok je nebezpečenstvom aj nekvalitný, teda škodlivejší materiál drogy. Súčasne s tým by podľa mňa bolo možné prekaziť výrobu a import marihuany, keďže bežný užívateľ by preferoval nákup od štátneho podniku, kde má istotu beztrestnosti a kvality materiálu. Tým by podľa môjho názoru mohlo dôjsť aj k zníženiu počtu existujúcich drogových kartelov (i keď si som vedomý, že marihuana nie je pre organizovanú drogovú scénu najvýnosnejšia droga), čo je preferovaný cieľ boja proti drogovej kriminalite.

Ak je dnes možné predávať a dokonca legálne promovať nebezpečné látky ako tabak alebo alkohol, ktoré sú podľa môjho názoru násobne horším problémom v spoločnosti, tak nevidím problém v predávaní marihuany, keďže tabak a alkohol majú výrazne silnejšie preukázaný populačný vplyv na úmrtnosť a chorobnosť. Samozrejme, nemožno tvrdiť, že marihuana je zdravšou alternatívou tabaku a alkoholu, ale minimálne spoločenská akceptácia tabaku a alkoholu (v niektorých prípadoch až sociálna povinnosť) ma núti zamyslieť sa, prečo sme v tejto téme takí pokrytci.

Funguje viac represia alebo prevencia?

Odpoviem obľúbeným slovíčkom každého právnika, a to „závisí“. Každý národ má svoje špecifiká a svoje typické správanie. Ak napríklad sto Japoncom poviete, že maximálna rýchlosť na ceste je 50 km za hodinu, je viac než vysoká pravdepodobnosť, že 99 % Japoncov túto rýchlosť bude dodržovať. To isté by sa dalo povedať napríklad aj o Nemcoch alebo Švédoch. Ak takúto informáciu dáte napríklad Slovákom a Čechom, je viac než pravdepodobné, že to percento bude výrazne nižšie a môžeme pred tým zatvárať oči, ako chceme. Účinnosť represie a prevencie preto podľa môjho názoru závisí od kultúrneho prostredia, dôvery v inštitúcie a vymožiteľnosti práva.

Represia pôsobí na obyvateľstvo strachom, a preto vám vzniknú dva extrémy, kde časť populácie sa bude obávať sankcie a protiprávne konať nebude. Druhá časť, ktorú práveže baví to zakázané ovocie, sa bude snažiť zákon porušiť. Pri prevencii, keď nezakazujete, ale vysvetľujete, je pravdepodobné, že na začiatku bude takzvaný „boom“ so skúšaním, ale následne, keďže táto aktivita už nebude zakázaná, stratí záujem pre tých, ktorí len chcú vyskúšať zakázané ovocie.

Na otázku vám teda odpoviem veľmi komplikovane, a to tak, že závisí od konkrétnej skupiny ľudí a ich mentálneho nastavenia.

Viac informácií o publikácii a možnosť objednania nájdete v našom e-shope.

Ako vnímate súčasný stav právnej úpravy finančného sprostredkovania na Slovensku a ako vo všeobecnosti hodnotíte úroveň znalostí právneho prostredia samotných finančných agentov, ktorí na dennej báze sprostredkúvajú finančné služby?

Slovenský rámec finančného sprostredkovania je do veľkej miery definovaný európskymi predpismi. Z pohľadu distribučného modelu je náš trh pomerne otvorený: zákon pracuje so šiestimi sektormi finančných služieb a samostatný finančný agent môže mať súčasne uzavreté písomné zmluvy s viacerými finančnými inštitúciami. V praxi to umožňuje pôsobenie vo viacerých sektoroch naraz, no zároveň to výrazne zvyšuje nároky na znalosť sektorovej regulácie a na vnútorné riadenie. 

Rozhodujúci však nie je text zákona, ale kvalita jeho implementácie. Väčšie subjekty mávajú spravidla lepšie nastavené vnútorné akty riadenia, odborného garanta a kontrolné procesy. Pri menších subjektoch sa opakovane ukazujú slabé miesta najmä v riadnom zistení a zaznamenaní požiadaviek a potrieb klienta, v plnení informačných povinností pred uzavretím zmluvy a v reálnom výkone kontroly nad činnosťou podriadených finančných agentov. Zákon pritom kladie dôraz aj na evidenciu a uchovávanie dokumentácie, spravidla najmenej desať rokov od začiatku platnosti zmluvy o poskytnutí finančnej služby.

Čo je cieľom predkladanej publikácie, čo všetko v nej čitateľ nájde, komu môže poslúžiť a komu je predovšetkým určená?

Publikáciu sme koncipovali ako praktickú príručku pre prax, nie ako čisto akademický výklad. Cieľom bolo premostiť priestor medzi textom zákona a každodennými otázkami, ktoré riešia finanční sprostredkovatelia, finančné inštitúcie a ich právnici.

Kniha je určená najmä samostatným finančným agentom, ich interným právnikom a externým poradcom, ale užitočná môže byť aj pre právne útvary finančných inštitúcií. Ambíciou bolo vytvoriť pracovný nástroj, nie knižničný titul.

Dodávame, že publikáciu sme spoluautorsky pripravili vo vlastnom mene; nejde o vyjadrenie stanoviska našich zamestnávateľov.

Prostredie finančného sprostredkovania čelí dynamickým zmenám, ktoré zásadne ovplyvnia budúcu prax každého agenta. Akým smerom sa podľa vášho názoru bude vyvíjať právna úprava finančného sprostredkovania a jeho regulácie?

V najbližších rokoch budú prácu finančných agentov formovať najmä štyri trendy.

Prvým je integrácia preferencií z hľadiska udržateľnosti do poradenského procesu v relevantných segmentoch, najmä pri investičnom poradenstve a pri distribúcii investičných produktov založených na poistení.

Druhým trendom je digitalizácia distribúcie a rastúci tlak na riadenie ICT rizík a dodávateľských vzťahov cez nariadenie DORA. Aj tam, kde sa DORA neuplatní priamo, bude cez zmluvné požiadavky finančných inštitúcií a tlak na outsourcingové vzťahy posúvať trh k profesionálnejšiemu riadeniu digitálnych rizík.

Tretím trendom je európska Retail Investment Strategy. Smerovanie je pritom zrejmé už dnes –  väčší dôraz na value for money, zrozumiteľnejšie a štandardizovanejšie informácie pre retail, prísnejšie obmedzovanie konfliktov záujmov a väčšia transparentnosť tam, kde zostávajú zachované inducements. Pre distribučnú prax to bude znamenať vyšší tlak na preukázanie, že odporúčanie aj distribučný model prinášajú klientovi reálnu hodnotu.

Štvrtým trendom je širší politický rámec Únie úspor a investícií. Jeho cieľom je lepšie prepájať úspory domácností s produktívnymi investíciami, čo môže zvýšiť význam retailového investovania aj investičného poradenstva. Súbežne sa buduje nový AML/CFT rámec.

Spoločný menovateľ je podľa mňa jasný: finančné sprostredkovanie bude menej o predaji a viac o procesnej disciplíne, dokumentácii, dátach a obhájiteľnosti odporúčania klientovi. Subjekty, ktoré si včas upravia dotazníky, zmluvy, archivačné procesy a kontrolné mechanizmy, nebudú mať len lepší compliance profil. Budú zároveň dôveryhodnejším partnerom pre klienta aj finančnú inštitúciu.

Viac informácií o publikácii a možnosť zakúpenia nájdete na našom e-shope.

Zákon o rodine sa dotýka toho najintímnejšieho v živote každého človeka – vzťahov v rodine, lások, osudov detí, rozchodov aj nových začiatkov. Doc. JUDr. Lila Bronislava Pavelková, PhD., jedna z najuznávanejších slovenských odborníčok na rodinné právo, advokátka s viac ako dvadsaťročnou praxou a autorka komentára, ktorý formuje myslenie generácií právnikov, prichádza so štvrtým vydaním svojho diela. Po ďalších šiestich rokoch intenzívneho vývoja od posledného vydania v ňom mapuje zásadné zmeny – od zavedenia spoločnej osobnej starostlivosti a inštitútu rodinného sudcu až po prvé skúsenosti s Cochemským modelom, ktorý má rodičom pomôcť dohodnúť sa skôr, než za nich rozhodne súd. V rozhovore prezrádza, čo sa v slovenskom rodinnom práve podarilo, kde stále zaostávame a prečo je práve v rodinných veciach spravodlivosť dôležitejšia než paragraf.

Pani docentka, váš komentár k zákonu o rodine vychádza už vo štvrtom vydaní a sprevádza slovenských právnikov od roku 2010. V predhovore k novému vydaniu konštatujete, že sa rozhodovacia prax súdov v rodinnoprávnych veciach stabilizovala. Čo to konkrétne znamená pre bežného človeka, ktorý sa ocitne pred súdom napríklad v rozvodovom konaní alebo v spore o deti?

Malo by to pre neho znamenať že vopred vie, aké správanie od neho spoločnosť očakáva v rodinnoprávnych vzťahoch,  čo je správne a čo je nesprávne; prípadne, aké postupy súd prijme a aké konzekvencie mu vyplývajú z porušenia právnych a morálnych pravidiel, ktorými sa rodinné právo doslova hemží. Keď som predhovor písala, bola som euforicky ovplyvnená pomerne bohatou judikatúrou Najvyššieho súdu SR v rodinnoprávnych veciach, nakoľko doteraz bola táto oblasť práva v judikatúre najvyššieho súdu zanedbávaná. Dnes som už nadšená oveľa menej, pretože vidím v praxi nový trend – súdy nižšieho stupňa tieto rozhodnutia často nerešpektujú, čo osobne považujem za hrozné. Je to neklamné znamenie, že sa nám súdny systém rozpadá pod rukami, pretože nefungujú jeho základné piliere.

Jednou z najzaujímavejších noviniek, ktoré vo svojom komentári reflektujete, je čiastočná implementácia tzv. Cochemského modelu do konaní o starostlivosti o maloleté deti. Mohli by ste priblížiť, ako tento model v praxi funguje? Aké sú prvé skúsenosti slovenských súdov – darí sa vďaka nemu skutočne znižovať konfliktnosť medzi rodičmi?

Áno, myslím, že pomáha. V prípadoch, keď majú rodičia aspoň nejakú mieru rodičovskej zodpovednosti, sa darí nejaké dohody uzavrieť. Nepoznám presné štatistiky, ale stále pôsobím aj v praxi, takže určitú predstavu mám. Systém však stále nie je dosť efektívny. Poznám chorvátsky model, pri ktorom je napríklad povinné, aby rodičia, ktorí sa chcú rozvádzať (alebo rozchádzať), najprv navštívili odborné poradenstvo, ktoré zabezpečuje orgán sociálnoprávnej ochrany detí. Pracuje sa s tímom špecialistov (nie len osamelé pracovníčky UPSVaRu, ktoré zvyknú mať „nejaké“ vzdelanie alebo psychologičky – čerstvé absolventky s nulovými skúsenosťami a bez akejkoľvek autority pre rodičov) a cieľom je primäť rodičov, aby sa dohodli. Výsledky tohto modelu (zavedeného zákonom z roku 2015) sú obdivuhodné. Podľa akademických štúdií až 85 % rodičov upraví po takomto poradenstve svoj budúci výkon rodičovských práv a povinností tzv. „rodičovským plánom“, ktorý zahŕňa otázku bývania dieťaťa, výživného, rozhodovania o dieťati a pod. Prvou a preferovanou formou rodičovskej starostlivosti je v Chorvátsku spoločná starostlivosť. Vďakabohu, túto máme už aj u nás a aspoň v prípadoch, ktoré zastupujem, sme ju aj medzi rodičmi opakovane dohodli. Náš model predrozvodovej mediácie bohužiaľ zastal na polceste... a ja by som rada navrhla, aby sa systém v praxi dopracoval až do úplného prebratia chorvátskeho modelu. Viem, že to predstavuje nárast nákladov na vytvorenie špecializovaných tímov (sociálny pracovník, psychológ, právnik, mediátor), ale na druhej strane sa tým preukázateľne výrazne zníži počet „rodičovských konflikov“, čo si bude vyžadovať menej sudcov v tejto agende. Ak zostane súdu na riešenie len 15 % problematických prípadov, budú im sudcovia môcť venovať to, čo teraz (tvrdia, že) nemajú... čas a priestor. Je väčšia pravdepodobnosť, že to potom budú robiť tak, ako to zákon od nich požaduje... budú chodiť pripravení na pojednávanie, budú sami aktívni, budú vyhľadávať dôkazy, navrhovať riešenia... to sa dnes bohužiaľ deje skôr výnimočne.

Nové vydanie zachytáva aj zavedenie inštitútu spoločnej osobnej starostlivosti rodičov. Pred rokmi ste v komentári podrobne analyzovali striedavú starostlivosť, ktorá bola istý čas považovaná za akýsi ideálny model, no prax to nepotvrdila. Ako vnímate spoločnú osobnú starostlivosť – je to skutočný posun vpred, alebo hrozí, že sa zopakuje ten istý scenár prehnane optimistických očakávaní?

Nie je celkom pravda, že striedavá osobná starostlivosť nie je ideálny model. Často je. Závisí to od osobnosti dieťaťa a prostredia, ktoré mu vytvoria rodičia svojim prístupom. Spoločná osobná starostlivosť však odzrkadľuje ešte omnoho vyšší stupeň rodičovských kompetencií. Skutočne treba vzdať hold všetkým rodičom, ktorí sa dokážu zjednotiť na tejto forme starostlivosti o deti a aj ju v praxi realizovať. Spoločná starostlivosť vychádza v ústrety jednak dieťaťu samotnému, jeho potrebám a momentálnym preferenciám, pokiaľ ide o výchovné prostredie, ale aj každému z rodičov. Pri tejto forme starostlivosti musia rodičia spolu kooperovať, byť v neustálom kontakte, hovoriť spolu. Nie sú určené žiadne pravidelné presné intervaly, ako pri striedavej starostlivosti a každý presun dieťaťa si treba dohodnúť. Čím viac prípadov spoločnej osobnej starostlivosti súdy schvália, tým lepšie pre slovenské deti. A tým pádom tým lepšie aj pre slovenskú spoločnosť, pretože tieto deti sú jej budúcnosťou. Ak budú rásť na choré, frustrované, nenávistné osobnosti, tak bude za 15 – 20 rokov Slovensko tiež také. Túto zodpovednosť by si mali uvedomiť najmä rodinní sudcovia.

Vo vašom diele opakovane zdôrazňujete, že v rodinnom práve nemožno paušalizovať a že každý prípad je prísne individuálny. Zároveň však Ministerstvo spravodlivosti SR zaviedlo indikatívnu tabuľku vzorového výživného na zjednotenie rozhodovacej praxe. Nie je medzi týmito dvoma princípmi – individualizáciou a štandardizáciou – určité napätie? Ako by mali súdy s tabuľkou pracovať, aby nezabudli na konkrétneho človeka za číslami?

Práve v tomto rozpor nevidím. Výživné je práve tá oblasť, v ktorej sa určitá „štandardizácia“ priamo žiadala... pretože aj v porovnateľných prípadoch existovali pri rozhodovaní súdov veľké rozdiely. Súdy ešte aj dnes často nedodržujú ani zákonný postup určovania výživného – čiže ustálenie potrieb oprávneného a následné „rozdelenie“ hradenia týchto potrieb medzi povinných. Veľakrát mám pocit, že rozhodujú pocitovo – asi tak koľko si konkrétny sudca vie predstaviť, že by sám na dieťa rád platil/mal platené – podľa jeho momentálnej životnej situácie. A keďže aj životná úroveň sudcov je rozdielna, odrážalo sa to na výživnom. Pritom práve výživné je oblasť, v ktorej sa dajú stanoviť určité štandardy, čo nám preukázali susedné štáty ako Rakúsko a Česko. Z mojich skúseností viem zhodnotiť, že informatívna tabuľka MS SR zaviedla pravidlá, ktoré dobre fungujú.

Predhovory k jednotlivým vydaniam spája myšlienka, že rodinné právo je hodnotovým odrazom spoločnosti a že nesmie byť formalistické. Slovenský zákon o rodine má už dvadsať rokov. Keby ste dnes mali možnosť napísať ho nanovo – s vašimi skúsenosťami advokátky, akademičky aj národnej spravodajkyne v európskych projektoch –, čo by ste v ňom zmenili ako prvé?

Určite právnu úpravu určovania rodičovstva, pretože vychádza z materiálnych podmienok 19. storočia, keď nebolo vôbec vedecky možné vierohodne preukázať, kto je otec dieťaťa (vypočúvali sa susedia alebo slúžky v domácnosti matky, či tam muž chodil v noci... a pod.) a tiež ešte nebolo známe, aké až životne dôležité je poznať svoj biologický pôvod, a to najmä kvôli genetickým súvislostiam v medicíne. Z rovnakých dôvodov by som určite zmenila aj právnu úpravu osvojenia. Fakt, že dieťa často ani nevie, že je osvojené, alebo aj vie, ale rozhodne nemá k dispozícii zdravotnú anamnézu jeho biologickej rodiny, ho nesmierne hendikepuje v porovnaní s deťmi, poznajúcimi svoj genetický pôvod. Podobne je na tom dieťa, ktoré vychádza z nesprávnych údajov o jednom zo svojich rodičov. Život a zdravie sú hodnoty, ktoré si zasluhujú najvyššiu ochranu.

Publikáciu si môžete zakúpiť v našom e-shope.

Prečítajte si s nami rozhovor s prof. JUDr. Máriou Srebalovou, PhD., a nazrite do zákulisia tvorby publikácie.

Aktuálne vychádza tretie prepracované a doplnené vydanie komentára. Ako sa vám pracovalo na novom vydaní? Ako prebehla koordinácia práce medzi autormi pri aktualizácii jednotlivých častí komentára?

Práca na treťom vydaní komentára bola porovnateľne zaujímavá a náročná ako pri predchádzajúcich vydaniach. Zákon o priestupkoch sa takmer každý rok nevyhne legislatívnym zmenám. Ich zvládnutie je náročné pre tých, ktorí jeho ustanovenia aplikujú, a na druhej strane inšpiratívne pre autora komentára. Koordinácia práce medzi autormi prebiehala priebežne, najmä prostredníctvom vzájomných konzultácií a výmeny pripomienok k jednotlivým častiam textu. Jednotliví autori mali na starosti konkrétne tematické okruhy alebo ustanovenia zákona, pričom sme sa snažili zachovať kontinuitu s predchádzajúcimi vydaniami. Každá časť komentára však prešla nielen aktualizáciou, ale na viacerých miestach aj hlbšou revíziou. Dôležitou súčasťou práce bola vzájomná odborná diskusia. Pri niektorých otázkach bolo potrebné hľadať spoločný výklad, ktorý by bol presvedčivý nielen z doktrinálneho hľadiska, ale aj prakticky využiteľný pre orgány verejnej správy či právnikov pôsobiacich v tejto oblasti. Cieľom bolo, aby výsledné spracovanie pôsobilo jednotne a zachytilo aktuálny vývoj legislatívy, súčasnej judikatúry správnych súdov, aplikačnej praxe a skúseností správnych orgánov.

Ak by sme sa mohli vrátiť do minulosti, ako vznikol autorský kolektív? Boli niekedy medzi autormi rozdielne názory v niektorej oblasti pri tvorbe komentára?

Autorský kolektív vznikol najmä na základe dlhodobej odbornej a vedeckej spolupráce v oblasti správneho práva a priestupkového práva. Pri jeho formovaní bolo dôležité prepojenie akademickej sféry s aplikačnou praxou. V kolektíve sa preto stretli autori, ktorí sa dlhodobo venujú vedecko-výskumnej činnosti na Katedre správneho a environmentálneho práva Právnickej fakulty Univerzity Komenského. Zároveň ide o odborníkov s praktickými skúsenosťami z verejnej správy či z rozhodovacej činnosti správnych súdov. Rozdielne názory sú v rámci takéhoto projektu prirodzené a v skutočnosti ich považujem za prínosné. Práve odborná diskusia často vedie k precíznejšiemu a argumentačne presvedčivejšiemu výkladu. V oblasti priestupkového práva existujú viaceré interpretačné otázky, pri ktorých nie je vždy jednoznačná odpoveď, a preto je dôležité konfrontovať rôzne pohľady. Našou snahou však vždy bolo, aby výsledný text komentára pôsobil konzistentne a poskytoval čitateľovi jasný a zrozumiteľný výklad právnej úpravy.

Komentovaný zákon prešiel už mnohými novelizáciami. Myslíte si, že zákonodarca pružne a efektívne reaguje na potreby spoločnosti?

Zákon o priestupkoch patrí medzi právne predpisy, ktoré majú veľmi úzky vzťah k dynamike spoločenských zmien. Priestupkové právo reaguje na každodenné správanie jednotlivcov a na potrebu ochrany záujmu spoločnosti. Zákonodarca sa preto snaží reagovať na aktuálne spoločenské výzvy. Množstvo legislatívnych zmien je však pre aplikačnú prax náročné, najmä ak ide o čiastkové úpravy bez širšej systémovej reformy. V odbornej diskusii sa dlhodobo objavuje otázka, či by priestupkové právo alebo širšie správne trestanie nebolo vhodné komplexnejšie rekodifikovať. Takýto krok by mohol prispieť k väčšej systematickosti právnej úpravy a k jej lepšej zrozumiteľnosti pre jej adresátov.

Pred rokmi by nikto nepredpokladal rastúci počet deliktov páchaných v digitálnom (online) prostredí, myslíte si, že tento „trend“ bude pokračovať?

Digitálne prostredie dnes predstavuje prirodzenú súčasť spoločenského života, a preto je v zásade nevyhnutné, že aj určitá časť protiprávneho konania sa presúva práve do online priestoru. Tento trend už v súčasnosti pozorujeme jednoznačne. V praxi sa čoraz častejšie stretávame napríklad s porušeniami súvisiacimi s komunikáciou na sociálnych sieťach, s porušovaním pravidiel ochrany osobných údajov či s rôznymi formami narušenia verejného poriadku v digitálnom prostredí. Domnievam sa, že tento trend bude pokračovať, a to najmä v súvislosti s ďalšou digitalizáciou a využívaním nástrojov umelej inteligencie. Z pohľadu práva to bude znamenať potrebu citlivo reagovať na ďalšie nové výzvy.

Ak by ste mohli vymenovať najzásadnejšie prijaté zmeny v zákone od druhého vydania, ktoré by to boli?

Zaznamenali sme viacero legislatívnych zásahov, ktoré mali významný vplyv na aplikačnú prax. Za dôležité považujem najmä zmeny súvisiace so znížením vekovej hranice priestupkovej zodpovednosti, podporu probačných a iných výchovných programov pri niektorých druhoch priestupkov mladistvých, zmeny súvisiace s vývojom trestnej politiky štátu, napríklad s určením hranice malej škody, ktorá je rozhodujúca pri majetkových deliktoch. Dôležité sú tiež zmeny súvisiace s nevyhnutnosťou vyvodzovať zodpovednosť za priestupky páchané v online priestore a posilnenie procesných práv účastníkov konania možnosťou vyhotovovať zvukové záznamy z priebehu ústneho pojednávania. Ďalšou významnou oblasťou sú úpravy týkajúce sa vecnej príslušnosti jednotlivých správnych orgánov a precizovanie niektorých skutkových podstát priestupkov. Tieto zmeny majú priamy vplyv na každodennú rozhodovaciu činnosť správnych orgánov a, samozrejme, aj širšie uplatňovanie priestupkového práva v praxi.

Prelistujte si ukážku a objednajte si knihu v našom e-shope.

Prečo ste sa vo svojej vedeckej práci rozhodli venovať práve obnove konania? Prikladáte tomuto mimoriadnemu opravnému prostriedku v rámci trestného procesu osobitnú dôležitosť? 

Obnova konania predstavuje kľúčový mimoriadny opravný prostriedok, ktorého základným poslaním je odstraňovanie justičných omylov predovšetkým po skutkovej stránke. Ide o trestno-procesný inštitút, ktorý síce zasahuje do stability právoplatných rozhodnutí, avšak robí tak v záujme dosiahnutia vyššieho cieľa – dosiahnutia spravodlivého a materiálne pravdivého rozhodnutia. Obnovu konania považujeme za nenahraditeľný procesný nástroj, prostredníctvom ktorého sa verejná moc dokáže vyrovnať s vlastnými pochybeniami a reagovať na nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli a ani nemohli byť zohľadnené v pôvodnom konaní. Osobitná dôležitosť obnovy konania spočíva aj v tom, že tento opravný prostriedok sa nachádza na pomedzí princípu právnej istoty a princípu hmotnej spravodlivosti. Monografia vychádza z presvedčenia, že mechanické lipnutie na právoplatnosti nesprávneho rozhodnutia by v konečnom dôsledku podkopávalo dôveru verejnosti v justíciu a v princípy právneho štátu, za ktorý sa SR v súlade s čl. 1 Ústavy SR vyhlasuje. Práve preto je obnova konania chápaná ako jeden z najvýznamnejších korektívov trestného procesu.

Čo bolo cieľom monografie, komu je predovšetkým určená a čo všetko v nej môže čitateľ nájsť?

Hlavným cieľom monografie je komplexne preskúmať právnu úpravu obnovy konania v trestnom procese, a to nielen z pohľadu platného práva (de lege lata), ale aj z hľadiska aplikačnej praxe a úvah o jej budúcom smerovaní (de lege ferenda). Usilovali sme sa prepojiť normatívnu rovinu s jej reálnym fungovaním v justičnej praxi, pričom osobitný dôraz sme kládli na judikatúru všeobecných súdov a ľudskoprávne závery Ústavného súdu SR. Publikácia je určená širokému okruhu odbornej verejnosti – sudcom, prokurátorom, advokátom (najmä obhajcom), akademikom, ale aj študentom práva a ďalším osobám, ktoré prichádzajú do styku s trestným konaním. Čitateľ v nej nájde systematický výklad obnovy konania od jej historických koreňov cez princípy a podmienky obnovy až po detailnú analýzu konania o povolení obnovy konania a konania po jej povolení vrátane špecifických otázok väzby, zákazu reformationis in peius či intertemporálnych aspektov. 

 Aký je váš názor na súčasnú právnu úpravu obnovy konania a na pomery v aplikačnej praxi, najmä v justičnej činnosti? V čom spočívajú jej pozitíva a čo by bolo potrebné zlepšiť?

Súčasná právna úprava obnovy konania v Trestnom poriadku poskytuje relatívne stabilný a systematicky vybudovaný rámec, ktorý v podstate umožňuje nápravu zásadných skutkových pochybení právoplatných rozhodnutí. Pozitívne možno hodnotiť najmä existenciu pomerne široko koncipovaných dôvodov obnovy konania, ako aj zachovanie procesných záruk obvineného vrátane uplatnenia zákazu zmeny k horšiemu. Na druhej strane monografia poukazuje na viaceré legislatívne nejasnosti a aplikačné rezervy. Problémy sa prejavujú najmä pri výklade pojmu „nové skutočnosti a dôkazy“, pri nejednotnosti rozhodovacej praxe súdov, ako aj pri niektorých procesných otázkach povoľovania obnovy konania (napr. rozhodovanie o väzbe podľa § 403 Trestného poriadku). Kriticky reflektujeme aj niektoré formalistické tendencie justičnej praxe, ktoré môžu viesť k neprimeranému obmedzovaniu avizovaného inštitútu. V budúcnosti by sa azda vyžadovalo čiastočné precizovanie zákonnej úpravy a zjednotenie judikatúry v tých rámcoch, v ktorých sa javí ako rozkolísaná.

Knihu si môžete zakúpiť tu.

Reflexia týchto výziev sa premietla aj do úplne nového vydania dlho očakávanej učebnice Ústavné právo. O jej ambíciách, koncepcii a odlišnostiach hovorí jej hlavný autor a vedúci autorského kolektívu doc. JUDr. Mgr. Daniel Krošlák, PhD., LL.M.

Pán docent, čo bolo hlavným impulzom pripraviť novú učebnicu ústavného práva práve v tomto období?

Impulzom bola samotná realita posledných rokov. Ústavné právo sa dostalo do centra spoločenských sporov a prestalo byť „tichým“ právnym odvetvím. Ukázalo sa, že už nestačí poznať samotný text ústavy – rozhodujúce je porozumenie jej princípom, limitom výkonu moci a spôsobu, akým sa uplatňuje v krízových situáciách. Naším cieľom bolo vytvoriť učebnicu, ktorá na túto realitu dokáže kvalifikovane reagovať.

Čím sa vaša učebnica odlišuje od doterajších titulov na trhu?

Odlišuje sa predovšetkým dôrazom na komplexnosť výkladu, kontext, argumentáciu a prepojením teórie s praxou. Nezostávame len pri opisovaní ústavných inštitútov, ale vysvetľujeme ich zmysel, funkciu a praktické dôsledky prostredníctvom množstva kontextových príkladov, tematických exkurzov a cielene zvoleného výberu z judikatúry Ústavného súdu SR, Európskeho súdu pre ľudské práva a ďalších relevantných súdnych inštitúcií.

Zároveň učebnica inkorporuje nové poznatky získané vedeckým výskumom, ktoré umožňujú kriticky prehodnotiť niektoré tradičné výkladové schémy, zjednodušenia či pretrvávajúce mýty v oblasti ústavného práva a jeho vedy. Ústavné právo tak nevystupuje ako uzavretý a statický systém noriem, ale ako dynamický proces interpretácie, argumentácie a vyvažovania ústavných hodnôt v reálnom fungovaní spoločnosti.

Pre koho je učebnica primárne určená a aký typ čitateľa má najmä osloviť?

Základnou cieľovou skupinou sú študenti právnických fakúlt. Zároveň však učebnica oslovuje aj právnu prax – sudcov, advokátov, prokurátorov, verejných funkcionárov či štátnych zamestnancov. Vďaka zrozumiteľnému výkladu, dôrazu na prepojenie teórie s praxou a práci s judikatúrou môže slúžiť aj širšej odborne orientovanej verejnosti ako spoľahlivý sprievodca ústavným systémom Slovenskej republiky.

Čo by ste považovali za jej hlavný prínos pre čitateľa?

Predovšetkým vedie čitateľa k schopnosti ústavne myslieť. Teda chápať ústavné právo nielen ako súbor pravidiel, ale aj ako systém princípov, ktoré chránia jednotlivca, limitujú výkon moci a umožňujú fungovanie demokratického právneho štátu. Ak si čitateľ z knihy odnesie citlivosť na ústavné hodnoty a schopnosť kriticky pracovať s ústavnými argumentmi, učebnica splnila svoj cieľ.

Prečo by ste odporučili siahnuť práve po tejto učebnici?

Pretože ide o aktuálny, systematický a hodnotovo ukotvený výklad ústavného práva, ktorý citlivo reflektuje dnešnú spoločenskú realitu. Je to kniha, ku ktorej sa možno opakovane vracať – počas štúdia aj v právnej praxi – a ktorá pomáha porozumieť ústavnému právu ako živému základu fungovania demokratického právneho štátu.

Učebnicu si môžete zakúpiť tu.

Online priestor sa stal neoddeliteľnou súčasťou našich životov. Myslíte si, že problematike nezákonného obsahu a iných deliktov, ktoré sú páchané na internete, je venovaná dostatočná pozornosť?

Na úrovni práva Európskej únie možno v posledných rokoch vidieť zintenzívnenie snáh zákonodarcu o prijatie, respektíve úpravu existujúcej právnej úpravy zodpovednosti v digitálnom prostredí. Asi najrelevantnejším právnym predpisom, ktorý sa v tejto oblasti podarilo prijať, je Akt o digitálnych službách, ktorý upravuje problematiku nezákonného obsahu a jeho diseminácie na internete. Na vnútroštátnej úrovni sa tejto téme venujú predovšetkým príslušné orgány, do ktorých rozsahu pôsobnosti patrí rozhodovanie o rôznych deliktoch (civilnoprávnych, administratívnoprávnych, ako aj trestných), ktoré sú páchané online. V tejto súvislosti sa postupne vytvára príslušná rozhodovacia prax, ktorá však v mnohom nereflektuje závažnosť takýchto deliktov, prihliadnuc najmä na povahu sankcií ukladaných v tejto súvislosti ich páchateľom. V poslednom období pritom možno rozlíšiť aj snahy o menej prísne postihovanie šírenia vybraných kategórií nezákonného obsahu. Napriek množstvu páchaných deliktov a závažnosti následkov s nimi spojených by mala byť väčšia pozornosť venovaná postihovaniu takýchto protiprávnych konaní spojená s ukladaním takých sankcií, ktoré sú spôsobilé plniť aj funkciu prevencie s cieľom predchádzania podobných konaní ďalšími páchateľmi.

Čo vás viedlo k spracovaniu tejto témy, najprv ako monografie s názvom „Regulácia nezákonného obsahu a súvisiacich deliktov na internete“ a následne ako zbierke prípadových štúdií?

K skúmaniu zodpovednosti v digitálnom prostredí ma priviedla už moja školiteľka dizertačnej práce – doc. JUDr. Regina Hučková, PhD., vedúca Katedry obchodného práva a hospodárskeho práva Právnickej fakulty Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach,  vďaka ktorej som sa mohla v práci venovať tejto téme v kontexte subjektov participujúcich na kolaboratívnom hospodárstve. Bližšie k nezákonnému obsahu som sa posunula neskôr v rámci výučby predmetu Úvod do práva informačných a komunikačných technológií na našej fakulte, v rámci ktorého sa venujeme aj téme zodpovednosti sprostredkovateľov za používateľský obsah. Pri snahe sprostredkovať túto problematiku študentom našej fakulty som začala uvažovať o spôsobe komplexnejšieho spracovania tejto témy, ktorý by sa nesústredil iba na povinnosti a zodpovednosť sprostredkovateľov, ale pokrýval by aj existujúcu rozhodovaciu prax vnútroštátnych orgánov. V tejto súvislosti som narazila na problém chýbajúcej klasifikácie deliktov páchaných na internete, o ktorú som sa pokúsila vo svojej monografii, spolu s preskúmaním spôsobu, ako sú tieto protiprávne konania postihované na vnútroštátnej úrovni. Keďže som pri písaní monografie pracovala s veľkým množstvom súdnych a iných rozhodnutí, rozhodla som sa ich využiť aj pri tvorbe zbierky prípadových štúdií.

Vo vašej publikácii sa stretávame s mnohými prípadovými štúdiami, ide o reálne prípady?

Prípadové štúdie spracované v tejto publikácii boli formulované na podklade skutočných prípadov riešených v rozhodovacej praxi súdov a iných príslušných orgánov, najmä Úradu na ochranu osobných údajov SR. Cieľom bolo priblížiť tému nezákonného obsahu z hľadiska jeho reálneho postihovania v civilnom, administratívnom alebo trestnom konaní, reflektujúc povahu konkrétneho deliktu.

Čo si všímať a na čo sa zamerať pri odlíšení podvodného (phishingového) e-mailu od bezpečného, dôveryhodného e-mailu?

Podvodné emaily sa odlišujú svojou sofistikovanosťou. Kým nedôveryhodnosť niektorých je zrejmá už na prvý pohľad, pri iných môže byť veľmi ťažké určiť ich podvodný charakter. Typicky sa odporúča podrobne preskúmať najmä emailovú adresu odosielateľa, gramatickú korektnosť a prípadnú ťažkopádnosť používaných formulácií, podvodnosť môže naznačiť tiež naliehavosť tónu komunikácie, požiadavky na sprístupnenie citlivých, najmä prihlasovacích údajov, ako aj snaha, aby adresát klikol na priložené linky.

Z recenzného posudku vypracovaného doc. JUDr. Renátou Bačárovou, PhD., LL.M., k uvedenej publikácii:

„Z obsahového hľadiska je publikácia spracovaná systematicky a logicky. Štruktúra jednotlivých kapitol reflektuje najvýznamnejšie kategórie nezákonného obsahu, s ktorými sa možno v online prostredí stretnúť, a to od teroristického a extrémistického obsahu cez nenávistné prejavy, detskú pornografiu, zásahy do súkromia a ochrany osobných údajov až po porušovanie práv duševného vlastníctva či mimoriadne nebezpečné zasahovanie do organizácie volieb alebo prevádzkovanie hazardu.

Každá tematická časť je doplnená o konkrétne skutkové scenáre a otázky, ktoré používateľa nútia k samostatnému právnemu uvažovaniu a aplikácii relevantných právnych noriem.

Za mimoriadne prínosné možno považovať to, že autorka pracuje s aktuálnou vnútroštátnou aj európskou právnou úpravou a dôsledne reflektuje rozhodovaciu prax súdov a správnych orgánov. Prípadové štúdie sú koncipované realisticky, vychádzajú zo situácií, s ktorými sa možno v aplikačnej praxi reálne stretnúť, a zároveň umožňujú viacúrovňovú analýzu zodpovednosti – občianskoprávnej, správnoprávnej aj trestnoprávnej. Z tohto aspektu je zbierka využiteľná ako študijný materiál pre viaceré práve odvetvia. Aj z pedagogického hľadiska je publikácia mimoriadne hodnotná. Otázky a úlohy formulované pri jednotlivých prípadových štúdiách podporujú rozvoj analytického myslenia, schopnosť právnej argumentácie a orientáciu v komplexnom právnom rámci regulácie online prostredia. Zbierka je preto vhodná nielen pre študentov práva, ale aj pre odbornú verejnosť, sudcov, prokurátorov, advokátov, ako aj pre odborníkov pôsobiacich v oblasti kybernetickej bezpečnosti či regulácie digitálnych služieb.“

Zákon č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších právnych predpisov sa v odbornej verejnosti všeobecne považuje za ústredný právny predpis vnútroštátnej antidiskriminačnej legislatívy. Ako vnímate vo všeobecnosti súčasný stav slovenskej antidiskriminačnej legislatívy? V čom vidíte jej pozitívne stránky a čo by bolo potrebné zlepšiť?

 V prvom rade považujem za dôležité poznamenať, že ide o súbor právnych noriem rámcovaný oblasťami právnych vzťahov, na ktoré sa vzťahuje ústavná a zákonná povinnosť rešpektovať zákaz diskriminácie. V prípade ústavného zákazu diskriminácie ide o oblasť garancií rovnosti vo výkone ľudských práv a v ochrane základných slobôd. Antidiskriminačný zákon je ústredným právnym predpisom podmienok dodržiavania zásady rovnakého zaobchádzania, vo vzťahu ku ktorej zákonodarca ustanovuje základné definičné znaky a zároveň vymedzuje vzťah medzi týmto právnym predpisom a  právnymi normami antidiskriminačnej legislatívy obsiahnutými v osobitných zákonoch ohraničených piatimi oblasťami právnych vzťahov, na ktoré zákonodarca vzťahuje povinnosť dodržiavať uvedenú zásadu.

 Z obsahového hľadiska nevykazuje antidiskriminačná legislatíva zásadné nedostatky. Aj v tomto prípade platí, že kvalita právnych noriem a textúry zákona je irelevantná v prípade, ak ich nesprávne implementujú tí, ktorým je adresovaná. V prípade antidiskriminačného zákona je potrebné vnímať jednotlivé ustanovenia optikou neustále sa vyvíjajúcej výkladovej praxe Súdneho dvora Európskej únie a v prípade zjavných nedostatkov, čo však zatiaľ nie je prípad slovenskej vnútroštátnej úpravy, prizmou povinnosti zákonodarcu zosúladiť ju s novými judikovanými poznatkami.

 Na rozdiel od obsahu právnych noriem antidiskriminačného zákona a ďalších právnych noriem upravujúcich zásadu rovnakého zaobchádzania vykazuje implementácia povinnosti rešpektovať zákaz diskriminácie zjavné nedostatky a prílišný formalizmus. Inými slovami, dodržiavanie spomenutej zásady nestačí deklarovať v interných normách či laicky povedané, „na papieri“, ale je nevyhnutné túto zásadu „žiť“ v každodennej realite na pracoviskách, pri poskytovaní tovarov alebo služieb, v školách a vzdelávacích inštitúciách, pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti a v neposlednom rade v oblasti sociálneho zabezpečenia. Domnievam sa, že ak zásadu rovnakého zaobchádzania tí, ktorí sú povinní dodržiavať ju, budú brať na ľahkú váhu a budú voči jej plneniu benevolentní, zákonodarca situáciu nezlepší novou reguláciou právneho normatívu.

 V čom spočíva podľa vášho názoru  prínos a jedinečnosť vášho komentára k antidiskriminačnému zákonu? Na čo ste kládli osobitný dôraz pri jeho tvorbe?

Jeho jedinečnosť spočíva v aktuálnom systematickom a prehľadnom usporiadaní poznatkov odbornej právnickej spisby, relevantnej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie a iných relevantných rozhodnutí, ktoré dotvárajú obsah zásady rovnakého zaobchádzania, resp. povinnosti dodržiavať zákaz diskriminácie v jej zmysle.

Osobitný dôraz som kládol na zrozumiteľnosť výkladu a jeho podanie vysvetľujúcim spôsobom do takej miery, aby bol užitočný nielen pre odbornú právnickú obec, ale aj pre adresátov povinností ustanovených antidiskriminačným zákonom. Napokon, nebolo mojím zámerom obsiahnuť akékoľvek poznatky, ktoré by mohli „zdanlivo súvisieť“ s komentovanými ustanoveniami, no ich potenciál aplikácie v našich podmienkach je minimálny až nulový. Ide napríklad o rozhodnutia vnútroštátnych súdov iných krajín, nielen Európskej únie, ktorých výkladová prax vo vzťahu k zákazu diskriminácie môže vyvolávať široký záujem nielen právnickej odbornej verejnosti, no tieto poznatky sú nevyužiteľné v našich pomeroch. Ak by som to mal zhrnúť, komentár obsahuje relevantné výkladové poznatky, keďže dôraz som kládol na jeho užitočnosť, nie nevyužiteľnú atraktívnosť.

Ako ste pristupovali k štruktúre komentára? Čo všetko môže čitateľ v komentári nájsť, komu môže poslúžiť a komu je predovšetkým určený?

Štruktúru komentára určuje skutočnosť, že ide o právne normy, ktorých obsah definujú primárne súdne autority, resp. predovšetkým Súdny dvor Európskej únie. Preto v ňom čitateľ nenájde irelevantné domnienky ani nepodložené interpretačné a argumentačné východiská, ale naopak, poznatky, na základe ktorých bude mať ucelený obraz o vyvíjajúcom sa obsahu definičných znakov zákazu diskriminácie v zmysle zásady rovnakého zaobchádzania.

 Ako som už naznačil vyššie, komentár nie je určený len tým, ktorí ho aplikujú v tzv. typickej právnickej praxi, t. j. sudcom, právnym zástupcom či vo všeobecnosti právnikom, ale aj osobám, ktoré sú zodpovedné za dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania u zamestnávateľov, poskytovateľov tovarov alebo služieb, v zdravotníckych zariadeniach či u poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, v školách a školských zariadeniach či pri poskytovaní dávok sociálneho zabezpečenia. Všetkým tým by mal komentár pomôcť v implementácii zásady rovnakého zaobchádzania a v jej správnom pochopení v už vyššie uvedenej požiadavke, a to, aby zákaz diskriminácie nerešpektovali len formalisticky v podobe interných predpisov.

Komentár si môžete zakúpiť tu.

Autorom sa tento cieľ podarilo splniť. Úvodom sa podrobnejšie zameriavajú na
terminologické vymedzenie pojmu konfesné právo, ktorý môže byť aj pre nejedného
právnika nejasný, či dokonca zmätočný. Vymedzenie matérie a tiež diferenciácia
medzi pojmami ako „cirkevné právo“, „náboženské právo“, či pre menej zdatných
čitateľov aj „kanonické právo“ je preto pre tento typ učebnice esenciálne.
Veľká časť učebnice je následne venovaná dejinným súvislostiam. V tomto
smere sa doc. Gregor ako publikačne skúsený právny romanista a historik nedal
zahanbiť a skúmanú oblasť práva z historického pohľadu skúma vskutku podrobne.
Pozornosť pritom nie je venovaná iba novodobému vývoju, ale tiež stredovekým
koreňom a následným storočiam, ktoré významným spôsobom formovali vzťah
cirkví a štátu. Pre odbornú verejnosť ide bez pochýb o cenný prierez, ktorý je
prínosom pre slovenskú právnu historiografiu, hoci pre univerzitných študentov
môže byť detailnosť spracovania miestami azda priveľká. Čítanie však spríjemňuje
zrozumiteľný jazyk, ktorým sa učebnica vyznačuje.
Celkovo je publikácia delená na šestnásť kapitol, zameriavajúcich sa okrem už
uvedeného aj právnou komparatistikou, postavením Svätej stolice v medzinárodnom
práve, otázkami náboženskej slobody a ústavou garantovaných práv, vzťahmi
medzi náboženstvom a rôznymi právnymi reguláciami, ale tiež sviatočnými dňami,
či formáciou duchovnej služby vo väzenskom systéme. Aj keď sa môže zdať
uvedený počet kapitol ako veľký, rozhodne to nie je na škodu. Štruktúra učebnice
je vhodne zvolená. Nad drobnosťami možno polemizovať (napríklad, či kapitola
venovaná právnej úprave v Českej republike nemohla byť zaradená pod právnu
komparatistiku), avšak to v žiadnom ohľade neuberá na kvalite diela.
Za veľmi prínosnú považuje autor recenzie kapitolu venovanú právnej komparatistike.
Čitateľ tu prehľadným spôsobom získava poznatky o rôznych formách
previazanosti náboženstva a štátu, pričom uvedené platí aj v zdanlivo sekulárnych
spoločnostiach. Nemenej zaujímavé je komparovanie právnej úpravy medzi
Slovenskou republikou a Českom, nakoľko dlhodobý vývoj v oboch krajinách
podmienil spoločné črty právnej regulácie, ktorú však zároveň ovplyvňuje odlišný
faktický stav náboženských reálií.
Nemenej zaujímavou kapitolou je aj finančné zabezpečenie cirkví a náboženských
spoločností, resp. otázky tzv. odluky cirkvi od štátu. Túto oblasť možno
právom považovať za stále mimoriadne aktuálnu a politicky výbušnú tému, ktorá
z času na čas rozčerí hladiny, najmä predvolebného politického boja. Je preto
viac než vhodné, že na slovenskom trhu existuje publikácia, ktorá sa ucelenejším
spôsobom zameriava na skúmanú problematiku, a to aj s akcentom na historické
reálie. Tie totiž doposiaľ majú smerodajný vplyv na diskusiu, najmä s prihliadnutím
na reštitučné nedokonalosti, či násilnú úpravu zvykov v participácií veriacich na
financovaní cirkví.
Celkovo možno publikáciu zhodnotiť ako vydarený počin, ktorý jednak sumarizuje
často prehliadanú oblasť práva a zároveň vo výraznej miere zapĺňa medzeru,
ktorá po roku 1989 vznikla v skúmanej problematike. Podľa názoru recenzenta
má učebnica potenciál, aby oslovila širšie právne publikum, presahujúce lavice
univerzitného prostredia.

Ján Ivančík

Z úvodu publikácie sa možno, okrem iného, dozvedieť, že sa snaží nájsť podstatu trestného práva v intenciách právnych dejín a právnej filozofie s dôrazom na taký fenomén, akým je trest. Usiluje sa odhaliť jeho vnútornú podstatu. Dotýka sa však aj ďalších súvisiacich pojmov, najmä pojmu trestný čin, ktorý v historickom vývine a v rôznych štátoch, či len spoločenstvách, prešiel revolučnými zmenami. Nenárokuje si však tak zložitú a obsiahlu problematiku spracovať úplne detailne, ale len spôsobom, ktorý by sa dal označiť ako vedecký úvod.

V I. kapitole tejto knihy s názvom Filozofia trestania autor v jednotlivých podkapitolách spracováva také dôležité východiská danej problematiky, akými sú pojem a obsah sankcie, pričom bližšie popisuje sankcie v sociológii, v medzinárodnom práve a v súkromnom práve. Venuje sa tiež pojmu a obsahu samotného trestu, jeho účelu aj v slovenskom trestnom práve, do ktorého radí ochranu spoločnosti, morálne odsúdenie páchateľa zo strany spoločnosti, a náhrade škody. Neopomína však ani prevenciu v trestnom práve, či už generálnu alebo špeciálnu vrátane špeciálnej prevencie v ústavoch na výkon trestu odňatia slobody. Nakoniec, súčasťou tejto kapitoly sú aj jednotlivé teórie trestania, konkrétne absolútne, relatívne a zmiešané.

Z tejto sumarizácie I. kapitoly je zrejmé, že autor v rozsahu 74 strán kladie dôraz skôr na teoretické aspekty danej problematiky vrátane pojmov, čím zároveň vytvára vhodný východiskový aparát a naznačuje, v akých intenciách tejto širokej a zložitej problematiky sa bude pohybovať. Táto kapitola je zároveň prínosným pripomenutím si, resp. opakovaním mnohých spomínaných teoretických aspektov a pojmov, ktoré najmä čitateľom z aplikačnej praxe oživia v pamäti také skutočnosti, s ktorými v každodennej praxi neprichádzajú často do kontaktu.

Obsahom II. kapitoly s názvom Tresty a trestanie v staroveku  je ďalších päť podkapitol, ktoré sa zameriavajú na trestné právo a trestanie v najstarších štátoch, konkrétne v starovekom Egypte, v Mezopotámii a Babylone, v Izraeli (biblické trestné právo), v Grécku a v starovekej Číne. Kapitola sa bližšie venuje aj starším sumerským kódexom, Chammurapiho zákonu a asýrskemu trestnému právu, platným v Mezopotámii a v Babylone.

Táto kapitola v rozsahu takmer 50 strán tak preukazuje, že začiatky zaznamenaného trestného práva siahajú až do 3. tisícročia pred našim letopočtom a majú veľmi silný náboženský aspekt (trestanie trestnej činnosti proti bohom a iným náboženským zvyklostiam), pričom jeho dôležitým aspektom je ochrana panovníka (faraóna, kráľa), ale tiež takých chránených záujmov, akými bolo predchádzanie násilnej trestnej činnosti, najmä vraždám, sexuálnym (cudzoložstvo) a majetkovým trestným činom (vykrádanie hrobiek, pyramíd) a tiež korupcii. Samotné tresty sa vyznačovali značnou krutosťou a medzi bežné patril trest smrti, vyhnanstva, peňažné tresty alebo hanlivé označenia páchateľa (vypaľovanie znakov, mrzačenie).

Súčasťou III. kapitoly recenzovanej publikácie s názvom Rímske trestné právo  sú podkapitoly, už z názvov ktorých je zrejmé, ktoré dielčie trestné činy a súvisiace aspekty sú v nej obsiahlo spracované. Autor sa v tejto kapitole sústreďuje na jednotlivé obdobia Rímskej ríše a jej trestného práva, konkrétne najmä na staršie rímske právo a na rímske právo v období neskorej republiky a cisárstva. Rozoberá pre laickú verejnosť také špecifické inštitúty rímskeho práva, akými boli amnestie pred, po vynesení rozsudku a po začatí výkonu trestu, či tzv. procesné trestné činy - nepoctivá žaloba, rozpačitá žaloba a krivé obvinenie. Neopomína ani známejšie kategórie trestného práva a trestné činy - milosť v rímskom práve, trestné činy proti životu - otcovražda a vražda, rôzne formy násilia, sexuálne trestné činy - cudzoložstvo, sprznenie, kupliarstvo, krvismilstvo, ale tiež trestné činy proti správe verejného majetku vrátane odcudzenia vojnovej koristi a v rímskej ríši masívne rozšírenú korupciu vo vzťahu k rímskym úradníkom a ich korupčné trestné činy. Autor rozoberá aj mnohé konkrétne zákony a ich zdroje - Zákon XII. tabúľ, Digesta, Kornéliov zákon o vrahoch a travičoch, Plautiov zákon, Juliove zákony, Augustov zákon, Aterniov zákon, Fabiov zákon, Remmiov zákon a mnohé ďalšie, a to tak z hľadiska vymedzenia konkrétnych skutkových podstát uvádzaných trestných činov, ako aj z hľadiska trestov.

Táto najrozsiahlejšia kapitola na viac ako 100 stranách až neobvykle obsiahlo analyzuje rímske trestné právo, ktoré býva v iných odborných zdrojoch analyzované pomerne stručne, pretože tie sa prioritne sústreďujú na rímske civilné právo, ktoré bolo prepracované ešte rozsiahlejšie a detailnejšie v porovnaní s trestným právom.

Zároveň, táto kapitola svedčí o tom, že aj trestné právo platné v Slovenskej republike, či v iných európskych štátoch, veľmi intenzívne čerpá práve z rímskeho práva, a to v mnohých aspektoch najmä z hmotného práva, ale sčasti aj procesného (uvádzané milosti, amnestie, možnosti odvolania a pod.).

Posun vo vývoji trestného práva v Rímskej ríši badať v tom, že od skoršieho, prevažne obyčajového práva, je zaznamenaný prechod k písanému, čoraz detailnejšiemu právu, hoci rímske trestné zákony majú prevažujúci kazuistický charakter. Tresty sa naďalej vyznačujú svojou prísnosťou, pretože v mnohých prípadoch sú naďalej ukladané kruté tresty smrti (napr. početné ukrižovania). Nepochybne však s prepracovanosťou trestného práva narastá jeho právna istota a precíznosť, v konečnom dôsledku ako významný zdroj aj súčasného kontinentálneho trestného práva.

Vo IV. kapitole s názvom Trestné právo v stredoveku a ranom novoveku autor podrobnejšie spracováva taliansku školu trestného práva, Constitutio criminalis Carolina, trestné právo v 16. a 17. storočí a tiež inkvizíciu a procesy s čarodejnicami.

Táto kapitola spracovaná na 40 stranách, ako to vyplýva z jej názvu a podkapitol, je zameraná na rôzne tendencie trestného práva toho obdobia, počnúc talianskou školou, ktorá výrazne čerpá z rímskeho práva, a na jej významných právnikov a ich diela (napr. Balda de Ubaldis, Albertus Gandinus z Cremy, Tancredo z Bologne a iní), cez Constitutio criminalis Carolina, vydaný cisárom Karolom V. v roku 1532, ako procesno-hmotnoprávny predpis, ktorý vychádza zo spomenutého rímskeho práva, talianskej školy a kánonického práva, vyznačuje sa napr. inkvizičným princípom (ústrednou postavou procesu bol sudca), teóriou zákonného hodnotenia dôkazov, vykonávaním jednotlivých dôkazov, ale aj zavinením, vekom, príčetnosťou, vývinovými štádiami trestného činu, trestaním, či druhmi trestov (poznal napr. 8 druhov trestu smrti).

Z podkapitol o trestnom práve v 16. a 17. storočí a o inkvizícii a procesoch s čarodejnicami môže čitateľ získať množstvo poznatkov o vzniku ďalších trestnoprávnych noriem vo Francúzsku, Španielsku, Portugalsku, o významných právnikoch a dielach tohto obdobia, a nakoniec o inkvizičných procesoch zameraných jednak na čarodejnice, ale aj na kacírov, ktorí sa nestotožňovali najmä s náboženským dogmatickým učením.

Zrod moderného trestného práva v 18. a 19. storočí  je predmetom výskumu rozsiahlej, 100-stranovej, V. kapitoly, ktorá rozoberá mnohé aspekty danej problematiky vrátane trestného práva a trestných zákonov v rôznych európskych krajinách. Konkrétne, v jednotlivých podkapitolách rozoberá trestné právo a osvietenstvo, trestné právo v habsburských krajinách, vplyv Francúzskej revolúcie a Napoleonovej vlády na trestné právo, vedu trestného práva v 19. storočí - klasickú a modernú školu, vznik kriminológie vrátane kriminálnej štatistiky, výskum (páchateľovho) tela a mysle, kriminálno-biologickú a sociologickú školu, rozvoj väzenstva v 19. storočí a väzenské systémy.

Významné je tiež spracovanie kódexov trestného práva na prelome 19. a 20. storočia, konkrétne Rakúskeho trestného zákona z roku 1852, Nemeckého trestného zákona z roku 1871, Uhorského trestného zákona z roku 1878, ostatných kodifikačných snáh a trestného práva po prvej svetovej vojne.

Obsahom VI. kapitoly je Trestné právo v období diktatúr 20. storočia, konkrétne nacistického trestného práva, sovietskeho a socialistického trestného práva, teda trestného práva iných socialistických krajín, no osobitne československého trestného práva, v rámci ktorého sú spracované trestné zákony z roku 1950 a 1961.

Aj z tejto kapitoly (rovnako ako z nasledujúcej), v rozsahu 50 strán, je zrejmé, že trestné právo, z právnych odvetví najvýraznejšie, prísne kopíruje historické zlomové momenty vo vývoji spoločností a že práve trestné právo je tým nástrojom politickej moci, ktorá sa ním zaoberá prioritne, aby svoju moc udržala, eliminovala protivníkov a regulovala spoločnosť na svoj obraz, hoci niekedy výrazne pokrivený do takej miery, že úplné odstraňovanie dôsledkov trestného práva býva mnohokrát až nemožné (z dôvodu samotných znení trestnoprávnych noriem a procesov končiacich smrťou aj v dôsledku zinscenovaných procesov a tzv. justičných vrážd; ako to uvádza autor, v rokoch 1948 - 1953 bol trest smrti uložený v 257 prípadoch za tzv. politické trestné činy, kým za ostatné trestné činy "len" v 66 prípadoch).

Nakoniec stručnejšia VII. kapitola, v rozsahu do 10 strán, analyzuje Trestné právo na ceste k súčasnosti. V tejto kapitole sa autor venuje najmä demokratizačnému procesu v československom a neskôr v slovenskom trestnom práve, počnúc rokom 1989 a jeho prvým novelám, ktoré sú spojené s odstránením tých ustanovení Trestného zákona, ktoré sa typicky spájali s predchádzajúcim režimom (trestné činy zneužívania náboženskej funkcie, marenie dozoru nad cirkvami a náboženskými spoločnosťami, príživníctvo, poburovanie a mnohé iné) a následným novelám.

Neopomína ani iné trestné a súvisiace zákony tohto obdobia, ktorými sú zákony prijímané v Nemecku, Taliansku, Turecku, či dokonca v Brazílii, poznamenané demokratizačnými a humanistickými tendenciami.

S poukazom na skôr uvádzaný obsah textu recenzovanej publikácie s názvom „Dejiny a filozofia trestného práva: Trestné sankcie a ich účel v rímskom práve, právnych dejinách a v súčasnosti“, autora doc. JUDr. Martina Gregora, PhD., pôsobiaceho na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, možno jednoznačne konštatovať, že ide o dielo s mimoriadnym prínosom do vedeckej právnickej literatúry.

Nespochybniteľnú kvalitu tejto viac ako 500-stranovej publikácie, okrem samotnej obsahovej stránky, znásobuje aj mimoriadne obsiahly zoznam použitej literatúry zosumarizovanej na viac ako 60 stranách a až 1 900 výstižne použitých odkazov a citácií.

Súc si vedomý vhodnosti uvedenia aj konštruktívnej kritiky k recenzovanému dielu konštatujem, že výhrady k jeho obsahu, popri už zmieňovaných pozitívach, nenachádzam, navyše, ak toto dielo na jeho začiatku, ako to zmieňujem, autor označuje ako "vedecký úvod" do dejín a filozofie trestného práva.

Recenzované dielo možno preto aj vďaka jeho prehľadnosti a encyklopedickej šírke spracovanej problematiky odporúčať najširšiemu okruhu čitateľov, najmä však tých náročných, pretože je nepochybne jedinečnou literatúrou analyzujúcou nielen samotné trestné právo, ale aj súvisiace historické udalosti v kontexte vývinu ľudskej spoločnosti a filozofického myslenia v päťtisíc-ročnej histórii ľudstva, ktoré poukazuje na jeho prevratné historické zmeny poznamenané prechodom od výrazne autokratických až despotických systémov k súčasným systémom demokratickým.

doc. et doc. JUDr. Ján Šanta PhD., LL.M., MBA, MSc.

Zdroj: Justičná revue 5/2025

Monografiu kúpite tu. 

Aké hlavné zmeny a doplnenia prináša tretie vydanie učebnice v porovnaní s predchádzajúcimi vydaniami?

V prvom rade je potrebné pripomenúť, že tretie vydanie učebnice Správneho práva hmotného, všeobecná časť, predstavuje kontinuitu v sledovaní správneho práva  hmotného i keď s niektorými novými poznatkami, ktoré sa týkajú správneho práva. V rozhodujúcej miere súvisia s právnou úpravou v Európskej únii, ktoré sme museli v textoch zohľadniť. Aj domáca úprava je veľmi dynamická a rozsiahla. Keď zasadne parlament, máme istotu, že niekoľko desiatok zákonov sa nám zmení. Ide o to, do akej miery a intenzity. Veď si len predstavte autonómne autá, lietajúce drony, umelú inteligenciu či algoritmy v rozhodovaní vo verejnej správe a pod.

Ako sa autorský kolektív vyrovnal s pripomienkami čitateľov a aký vplyv mali tieto pripomienky na finálnu podobu učebnice?

Pripomienky čitateľov sa väčšinou týkali náročnosti textu a veľkého množstva právnej úpravy. Rozsah právnej úpravy nevieme ovplyvniť, obsah sa usilujeme zovšeobecniť tak, aby bol aktuálny pre čo najväčšiu časť administrativistov. Učebnicu sme sa usilovali viac zoschematizovať a zjednodušiť. No nie vždy to išlo. Možno v budúcnosti urobíme viac schém a zovšeobecňujúcich prvkov s využitím umelej inteligencie.

Ktoré aktuálne zmeny v právnej úprave boli pre vás najdôležitejšie pri tvorbe tohto vydania a prečo?

Tých zmien je veľmi veľa. Útržkovite spomenie únijnú úpravu autonómnych vozidiel, ochranu osobných údajov, alebo reguláciu konania o zhode výrobkov. Ani národná legislatíva nezaostáva. Napríklad kontrola verejnej správy správnymi súdmi, nová legislatíva v investičnej výstavbe. Z hľadiska teoretického konečne návrat  ku rozdielnemu chápaniu obsahu pojmov princípy v práve a zásady v konaní, obsah pojmu správne trestanie. Viac pracujeme aj s judikatúrou a formálnymi prameňmi práva, a to je len malá časť.

Akú úlohu podľa vás zohráva táto učebnica v príprave budúcich právnikov a ako môže pomôcť odborníkom z praxe verejnej správy?

Učebnica je v prvom rade určená študentom správneho práva právnických fakúlt. Osobne sa domnievam, že ňou nepohrdnú ani praktici, lebo je tam veľa konkrétnych i zovšeobecňujúcich poznatkov o verejnej správe.

Ako hodnotíte dôležitosť interdisciplinárneho prístupu pri tvorbe učebnice a akým spôsobom môže táto spolupráca obohatiť budúce vydania?

Naša učebnica sama o sebe je príkladom interdisciplinárnosti. Veď si len predstavte koľko zákonov a podzákonných predpisov sa aplikuje v správnej praxi, sú ich tisíce. Zvyčajne sú to normy ako súkromného, tak aj verejného práva. Aj táto deľba práva sa v právnej praxi javí ako problematická. Je evidentné, že právne odvetvia sa skôr delia podľa rezortov na tzv. rezortné právo, no a my sa usilujeme tieto fakty zohľadniť.

Učebnicu si môžete zakúpiť tu.

V čom vidíte najväčšie riziká pri využívaní znaleckých posudkov, ktoré nie sú vedecky podložené, v súdnom konaní?

V intuitívnom rozhodovaní. Sudca sa a priori spolieha na odbornú autoritu bez toho, aby mal k dispozícii možnosti overiť si pravdivosť jeho tvrdení. Expertný posudok je pritom dôkaz ako každý iný. Musí podliehať skúmaniu, či je objektívny. Žiaľ, v slovenskej jurisdikcii prevláda dôvera vo formálnu autoritu forenzného znalca, a potom sa rozhoduje akoby naslepo. Nie s nejakým neférovým úmyslom, ale jednoducho preto, že ani sudca, ani znalec neboli nikdy vystavení otázke, či znalec predkladá zákonom prikázané vedecké poznatky. Pretože znalci robia ako vedia. Odborne. Veď znalec. Pravda je však taká, že dobrý psychológ ešte nemusí byť rovnako dobrým znalcom, a odborník, ktorý spĺňa formálne kritériá znaleckej licencie, nemusí byť hneď aj dobrým znalcom. To je fatálny omyl. Medzi odbornosťou a vedeckosťou je zásadný rozdiel.

Ako by ste jednoducho vysvetlili rozdiel medzi odborným a vedeckým posudkom laikovi, ktorý sa so znaleckým dokazovaním nikdy nestretol?

Vaša otázka má najmenej dve roviny, keďže laikom je jednak účastník konania, ale z určitého hľadiska aj advokát, či sudca. Ak budeme hovoriť o laikoch všeobecne, potom je dôležité zdôrazniť, že každý musí rozumieť nielen rozdielu medzi odbornosťou a vedeckosťou, ale aj každému slovu v znaleckom posudku. Zrozumiteľnosť expertíz je témou, ktorá súvisí s prístupom k spravodlivosti. Pretože, ak účastník konania nerozumie textu, potom má obmedzené možnosti efektívne sa brániť. Nestačí, ak veci rozumie znalec, či sudca. Musí tomu rozumieť aj pekár, či huslista, ktorí sa ocitnú pred súdom.

Bežným ľuďom by som rozdiel medzi odbornými poznatkami a vedeckou spoľahlivosťou posudku vysvetlil na tomto príklade: psychológ v ambulancii je ako dobrý kuchár, ktorý vie s láskou pripraviť skvelé jedlo podľa svojich skúseností a intuície. Súdny znalec je skôr ako chemik, ktorý musí presne analyzovať zloženie jedla v laboratóriu, určiť každú zložku, jej množstvo a zdôvodniť, prečo tam je, a to na základe vedeckých princípov, aby jeho analýza obstála pred súdom. A ak má sudca rozhodnúť, čo strane sporu uškodilo po zjedení hoci skvelého jedla, potrebuje analýzu chemika, nie kuchára.

Pre sudcu a advokáta je kľúčové, že znalecký posudok nie je len názorom nejakého odborníka, ale dôkazom. A aby bol dôkaz spoľahlivý, musí byť transparentný a overiteľný. Preto nestačí, aby znalec povedal len „čo“, ale najmä „prečo“.

Aké konkrétne zmeny by podľa vás mohla slovenská právna prax implementovať na posilnenie vedeckej spoľahlivosti znaleckých posudkov?

Sú postupy, ktoré majú potenciál skvalitniť súdne rozhodnutia, založené aj na expertíznych posudkoch, v krátkodobom horizonte, a potom opatrenia, ktoré si vyžadujú stredno- až dlhodobý horizont, aby sa prejavili v praxi.

Veľký posun by určite prinieslo, ak by sa dôsledne dbalo na zákonnom imperatíve vedeckých poznatkov (§ 207 CSP). Chápem, že sudca nemôže byť expertom na metodológiu vedy, ale v princípe dokáže esenciálne vyhodnotiť vedeckú validitu a spoľahlivosť tým, že bude dôkaz hodnotiť kriticky. Ako každý iný dôkaz. To neznamená zistiť len čo znalec tvrdí, ale predovšetkým prečo má platiť jeho tvrdenie, ako k nemu dospel.

Sudca sa nesmie uspokojiť iba s výsledkom expertízy, ale musí preverovať celý proces vzniku tohto špecifického dôkazu: metodologickú transparentnosť, empirickú podloženosť a logickú koherenciu.

Ďalšou možnosťou je využívanie auditov vedeckej spoľahlivosti, čo je síce v súčasnosti takmer neznáme, ale perspektívne. Z hľadiska nielen vedeckej spoľahlivosti posudkov, ale aj s ohľadom na hospodárnosť súdnych konaní. Na to súd nemusí využívať forenzných znalcov, naopak, vhodnejší je odborník na metodológiu vedy, ktorý nemusí byť z rovnakého odboru ako súdny znalec. Spoločenské vedy, ktorých integrálnou súčasťou je aj psychológia, disponujú odborníkmi aj z iných vedných odborov, ktorí sú erudovaní posúdiť vedeckú spoľahlivosť expertízy aj v inom spoločenskovednom odbore než v akom sami pôsobia.

V strednodobom a dlhodobom horizonte je výzvou edukácia sudcov a prijatie štandardov pre klasifikáciu vedeckej spoľahlivosti znaleckých posudkov. Sudca, podobne ako v anglosaskom práve a v súlade s trendmi v kontinentálnom práve, by mal byť strážcom vedeckosti, čiže objektívnosti expertíznych dôkazov. Vždy sa musí s posudkom oboznámiť, preto by mal už pri jeho štúdiu strážiť proces znaleckej činnosti a vyhodnotiť, či znalec presvedčivo zdokumentoval metodiku svojej práce. A mal by – napríklad formou uznesenia – na začiatku prezentácie tohto dôkazu, rozhodnúť či a prečo ho považuje za objektívny dôkaz. 

Môžete priblížiť hlavné princípy T.I.N.K.A. testu a jeho využiteľnosť v každodennej praxi súdov a znalcov?

V anglosaskom práve už od roku 1993 využívajú na hodnotenie vedeckej spoľahlivosti tzv. Daubertove štandardy, v kontinentálnom práve nie je síce podobne štandardizovaný systém, ale otázka vedeckosti expertíz dlhodobo zohráva významnú úlohu pri hodnotení dôkazov. Stále sa však vyžaduje istá odborná zručnosť, ktorú sudcovia získavajú špecifickým vzdelávaním.

T.I.N.K.A. test je kvantitatívna metóda, ktorou aj človek bez špecifických vedomostí dokáže pochopiť, či je znalecký posudok ako dôkaz objektívny, resp. nespochybniteľný. Je zostavený z piatich princípov, podmieňujúcich vedecky správny posudok: „T“ – testovateľnosť, „I“ – intencionalita, „N“ – numerickosť, „K“ – kriticizmus a „A“ – akademickosť. Obsahuje jednoduché matematické vzorce, do ktorých si posudzovateľ expertízy dosadí hodnoty podľa booleovskej logiky, kde hodnota 1 = kritérium je splnené, 0 = kritérium nie je splnené, a vypočíta si koeficient vedeckej spoľahlivosti. Ak je väčší ako 0,5, s posudkom sa dá pred súdom pracovať.

Advokát a strana sporu dokáže odborne namietnuť relevantné nedostatky posudku, vie sa oprieť o vedecky odôvodnený postup a vyhne sa parciálnym laickým námietkam typu „ale toto tak nie je“, čo zvyčajne nevydá za presvedčivé. Pri kvalifikovaných námietkach proti pochybnostiam o vedeckej spoľahlivosti je súd povinný bezodkladne oznámiť ministerstvu skutočnosti nasvedčujúce tomu, že znalec sa dopustil správneho deliktu (§ 27 ods. 2 ZoZTP). A takým porušením je napríklad nedodržanie povinnosti odôvodniť každý znalecký úkon a presne opísať postup, ktorý uplatnil pri znaleckom skúmaní. A to je už o vedeckosti. Čiže o správnosti posudku nerozhoduje za daných okolností súd, ale dohliadajúci orgán.

Sudca test využije, aby zhodnotil objektívnosť a spoľahlivosť posudku ako dôkazu. Jednoducho. Bez špeciálnych vedomostí, vystačí si so svojim právnickým vzdelaním, skúsenosťami a kritickým myslením. T.I.N.K.A. test je vedecky validným nástrojom, o ktorý sa potom môže oprieť pri odôvodnení, ak dôkaz odmietne alebo ak sa treba kvalifikovane vysporiadať s námietkami strán.

Test má potenciál dopomôcť konvergencii pravdy a spravodlivosti, čo je zmyslom spravodlivého súdneho procesu.

Ako reagujú znalci a sudcovia na požiadavku vyššej transparentnosti a vedeckej metodológie v znaleckých posudkoch? Narážate na odpor, alebo skôr na snahu zlepšovať kvalitu práce?

Zvyk je železná košeľa. Človek len veľmi ťažko mení zaužívané postupy, najmä, ak ho doteraz nikto nekonfrontoval s kritikou kvality jeho práce. Osobne si netrúfam hodnotiť znaleckú činnosť pred súdom vo všeobecnosti. Poznám niekoľko skvelých odborníkov, avšak je verejne známe, že posudky, práve pre nedostatky v kontexte vedeckej spoľahlivosti, sú dlhodobo neuralgickým bodom procesu súdneho dokazovania. Každý robí, ako vie. A práve tam by som videl gordický uzol forenznej expertíznej činnosti. V pochopení, že dobrý psychológ nie je a priori dobrým súdnym znalcom vo svojom odbore, a že súdny znalec pred súdom nie je niečo ako axiomatická autorita. Preto je chybou, ak súd pristupuje k znaleckému posudku, akoby to bola axióma – teda niečo, čo je automaticky pravdivé, nespochybniteľné a nepotrebuje ďalší dôkaz ani kritické zhodnotenie. Sudca sa na posudok pozerá ako na hotovú, absolútnu pravdu, namiesto toho, aby ho hodnotil ako jeden z dôkazov v kontexte ostatných dôkazov a s ohľadom na jeho vedeckú podloženosť a metodológiu.

Sudcovia majú kľúč od trinástej  komnaty – stačí sa oslobodiť od zvyklostí, otvoriť sa hodnoteniu dôkazov metódou vedy a hľadať odborníkov na metodológiu; a až potom inde. Porovnám to s tímovým športom – ak zlyháva jeden z tímu, nebude to nikto riešiť s jeho spoluhráčom, ale s trénerom. On vidí problémy komplexnejšie a v súvislostiach.

Ak sa teda vrátim k meritu vašej otázky, ja nie, ale spravodlivosť naráža na železnú košeľu aktuálnej paradigmy súdnoznaleckej činnosti a jej konzumácie pred súdom. Preto sme niekde na začiatku cesty.

Zakúpte si publikáciu tu.

Čo vás ako odborníka na trestné právo hmotné a kriminológiu priviedlo k myšlienke napísať novú učebnicu trestného práva hmotného? Čo bolo prvým impulzom k jej spracovaniu?

V prvom rade by som sa rád poďakoval nakladateľstvu C. H. Beck za dôveru a ochotu vydať takýto formát učebnice. Myšlienka vznikla už počas môjho doktorandského štúdia, keď som si všimol, že v tradičných učebniciach trestného práva hmotného často pri niektorých inštitútoch chýbali reálne príklady, ktoré by uvedenú problematiku lepšie vysvetlili v rámci bežnej aplikačnej praxe. Zároveň práve v tejto dobe mnohé právnické fakulty prechádzali na výučbu formou prípadových štúdií, čo ma inšpirovalo k hľadaniu spôsobu, ako študentom priblížiť zložité inštitúty prostredníctvom konkrétnych situácií. Veľkou inšpiráciou pre mňa boli zahraničné publikácie prof. Jelínka a prof. Gřivnu, ktoré vychádzajú z veľmi podobného konceptu. V rámci slovenského prostredia som si uvedomil, že takýto prístup chýba, a práve praktické príklady môžu študentom pomôcť nielen pochopiť abstraktné právne pojmy, ale aj správne ich aplikovať. Toto spojenie teórie s praxou bolo pre mňa impulzom pre spracovanie učebnice, ktorá študentom ponúkne nielen zákonný text, ale aj návod, ako ho aplikovať v praxi.

Komu je publikácia určená, čo je jej cieľom a čo všetko v nej môže čitateľ nájsť?

Publikácia je primárne určená študentom Právnických fakúlt, ktorí sa pri odbornej príprave čoraz častejšie stretávajú s formou výučby založenou na prípadových štúdiách. Zároveň však jej obsah ocenia začínajúci právnici – advokáti, sudcovia či pracovníci orgánov činných v trestnom konaní, ktorí potrebujú rýchlo a efektívne prehĺbiť svoje vedomosti z trestného práva alebo si ich zopakovať. Cieľom učebnice je spojiť teoretické východiská s praktickou aplikáciou práva, a tým uľahčiť študentom aj mladým právnikom pochopenie zložitej právnej úpravy. Zastávam názor, že skvelá prax musí mať zákonite základ vo výbornej teórii, a preto väčšina kapitol ponúka „mix“ otázok – dve teoretické otázky a dve praktické otázky viažuce sa k prípadu. Ďalej je v učebnici zdôraznená relevantná judikatúra k jednotlivým témam.

Mohli by ste priblížiť model výučby trestného práva, ktorý učebnica ponúka a vysvetliť, v čom spočíva jej inovatívnosť?

Inovatívnosť „Praktickej učebnice trestného práva hmotného“ spočíva predovšetkým v dôraze na riešené prípadové štúdie. Kým bežné zbierky prípadov poskytujú študentom iba zadanie skutkového stavu a nechávajú ich hľadať riešenie až na seminároch, táto učebnica prináša hotové modelové riešenia ku každému prípadu vrátane podrobných komentárov, odôvodnení kvalifikácie skutku, diskusie o rôznych právnych alternatívach a odkazov na relevantnú judikatúru. Študent môže ihneď vidieť konkrétne kroky, ktoré vedú k úspešnému právnemu posúdeniu, a zároveň porovnať svoj vlastný prístup s postupom odporúčaným autormi. Druhým inovatívnym prvkom sú bohaté grafické prvky a obrázky, ktoré majú za cieľ čitateľa vizuálne vtiahnuť do problematiky a zjednodušiť pochopenie abstraktných inštitútov. 

V učebnici sa v osobitnej podkapitole venujete otázke, aké funkcie plní trestné právo. Okrem iného uvádzate, že zaužívaná predstava väčšiny populácie o tom, že kľúčom k potlačeniu kriminality je zvýšenie trestnej sadzby alebo vyhlásenie niektorého protispoločenského alebo protiprávneho správania sa za trestný čin, je mylná, pretože skúsenosti nielen zo Slovenskej republiky, ale ani z iných krajín tejto hypotéze nenasvedčujú. Čo je podľa vášho názoru  kľúčom k potlačeniu kriminality?

Z môjho pohľadu hovoríme o kombinácii viacerých prístupov. Výška trestnej sadzby za konkrétny trestný čin sama osebe nikdy páchateľa neodradí od spáchania trestného činu. Páchatelia nepáchajú trestné činy s Trestným zákonom v ruke a väčšina z nich ani nevie, aký trest im reálne hrozí. Ak by sme napríklad zvýšili trestnú sadzbu za ohrozovanie pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 Trestného zákona (typicky pitie za volantom), trúfam si povedať, že zásadný vplyv na páchanie tohto trestného činu by to nemalo. Dôležité je nachádzať rovnováhu medzi:

1. výškou trestnej sadzby

2. rýchlosťou trestného konania a

3. istotou trestu.

Ak sa všetky tieto atribúty splnia, môžeme podľa môjho názoru pozorovať jav, že sa kriminalita zníži. Rovnako je dôležitá individualizácia sankcie. Práve nevhodná sankcia môže v konečnom dôsledku zapríčiniť viac škody ako úžitku. 

Novú učebnicu si môžete kúpiť tu. 

V klasickej sivej edícii bol vydaný komentár k Obchodnému zákonníku. Komu by nemal chýbať v knižnici?

Domnievam sa, že komentár k Obchodnému zákonníku bude vzhľadom na komplexné prepojenie doktrinálneho výkladu s analýzou aplikačných problémov  užitočný pre odborníkov z praxe (advokátov, sudcov, in house právnikov a pod.), ale aj pre akademikov, ktorí sa špecializujú na oblasť obchodného práva.  Tiež je vhodným zdrojom relevantných informácií pre študentov práva, ktorí majú záujem o rozvoj a budovanie svojich vedomostí vo sfére regulovanej obchodným zákonníkom.

Ako sa vám pracovalo na tomto komplexnom diele a ako ste pristupovali k tvorbe autorského kolektívu?

Práca na takom rozsiahlom diele patrí medzi kariérne výzvy akademikov, a tomu zodpovedajúcim spôsobom sme spolu s kolegami a kolegyňami pracujúcimi na tejto publikácii k práci pristupovali. Vzhľadom na to, že v danej oblasti evidujeme viacero hodnotných diel, snažili sme sa priniesť niečo nové, inovatívne, a to po obsahovej aj personálnej stránke. V tomto smere sme vytvorili na pomery Slovenskej republiky pomerne početný a štruktúrovaný autorský kolektív, pričom cieľom tohto prístupu bolo, aby sa jednotlivé členky a členovia autorského kolektívu mohli venovať primárne len práci na tých častiach komentára, v rámci ktorých vykonávajú svoju praktickú alebo akademickú expertízu. Tento prístup však znamenal aj pomerne náročnú koordináciu medzi členmi a členkami autorského kolektívu s cieľom čo možno najviac „zladiť“ štruktúru textov, aby tvorili konzistentný celok. V tomto smere oceňujem disciplinovať jednotlivých autorov a autoriek, ktorí plnili požadované parametre a prispeli tým, ako verím, k hodnotnej publikácii.  

Môžete nám povedať viac ku konceptu komentára a jeho prínosu v oblasti odbornej spisby?

Komentár spracúva doktrinálne, ako aj praktické aspekty týkajúce sa, resp. vyplývajúce z regulácie Obchodného zákonníka. Osobitne by som vyzdvihol prácu s aktuálnymi rozhodnutiami súdov SR, ale aj zahraničných súdov. V tejto súvislosti je možné dať do pozornosti aj pomerne komplexné spracovanie rozhodnutí krajských súdov, ktoré prináša do analyzovanej problematiky tiež významné a častokrát skutočne obohacujúce prvky.

Aké významné legislatívne zmeny sú obsiahnuté v komentári? Ako bude vyzerať vývoj obchodného práva v nasledujúcom období?

Komentár je aktuálny k 1. 1. 2025, tzn. obsahuje reflexiu na všetky novely Obchodného zákonníka, ktoré boli k danému dňu účinné. Nad rámec uvedeného a vzhľadom na zmeny v legislatívnej oblasti dávam do pozornosti, že zákonom č. 298/2024 Z. z., ktorým sa mení zákon č. 309/2023 Z. z. o premenách obchodných spoločností a družstiev a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 530/2023 Z. z. a ktorým sa menia niektoré zákony, ktorý nadobudol účinnosť 1. decembra 2024, bola posunutá účinnosť novej právnej úpravy insolvenčného registra v zákone č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov z 1. januára 2025 na 1. október 2025. Keďže k prijatiu tohto predpisu došlo v záverečnej fáze spracovania tohto komentára, v jeho texte už pracujeme s právnou úpravou insolvenčného registra, ktorá mala pôvodne nadobudnúť účinnosť k 1. januáru 2025. Vzhľadom na to v prípadoch, keď má komentovaná právna úprava súvislosť s insolvenčným registrom, vychádzame z právneho stavu účinného od 1. októbra 2025. 

V nasledujúcom období očakávam rozvoj prác na rekodifikácii súkromného práva SR, ktorá prinesie s najväčšou pravdepodobnosťou aj významné zmeny v obchodnom práve. Vzhľadom na to, že tento proces bude aj v prípade jeho úspešného zavŕšenia zrejme trvať určité obdobie, ku ktorému je nutné pripočítať aj prípadnú legisvakačnú lehotu tohto nového predpisu, resp. predpisov, bude náš aktuálny komentár k Obchodnému zákonníku relevantný ešte pomerne značný čas. 

Nový komentár k Obchodnému zákonníku si môžete zakúpiť tu. 

Čo vás ako odborníka za finančné a daňové právo priviedlo ku kryptoaktívam?

O Bitcoine som prvýkrát počul už v roku 2012, v tom čase som mu však (bohužiaľ) nevenoval pozornosť. Skúmať som ho začal až po veľkom páde v roku 2019 a bez mučenia priznávam, že ako väčšinu ľudí ma pritiahol zisk. V mojom prípade to nebola vidina veľkého zisku, ale fascinovalo ma, že nejaké aktívum dokázalo tak rýchlo získať takú hodnotu. Musel som zistiť, čo za tým úspechom bolo, a tak som si kryptoaktíva vybral ako tému diplomovej práce, čo ma prinútilo ísť viac do hĺbky. Spojil som príjemné s užitočným a nakoniec ma táto téma úplne pohltila. V „kryptožargóne“ by sme povedali, že som spadol do králičej nory.

Komu je publikácia predovšetkým určená a čo všetko v nej môže čitateľ nájsť?

Keďže obsahuje viacero konkrétnych návrhov na zlepšenie, je určená najmä ľuďom, ktorí sa podieľajú na tvorbe legislatívy, ako aj akademickej obci, v ktorej by som chcel rozvinúť širšiu diskusiu. Nerád by som však zužoval cieľovú skupinu čitateľov, pretože jednotlivé časti publikácie sa dajú čítať oddelene. Myslím si, že môže byť užitočná pre študentov, ktorým poskytne základný právny obraz o kryptoaktívach a o špecifikách jednotlivých druhov, pre ľudí, ktorí kryptoaktíva vlastnia a zaujímajú ich daňové dosahy, pre nadšencov, ktorých zaujíma filozofia kryptoaktív a história ich vzniku, a v neposlednom rade aj pre exekútorov či naopak tých, ktorí sa boja, že o svoje kryptoaktíva prídu pri exekúcii. Napriek náročnosti problematiky som sa snažil publikáciu písať v rámci možností jednoducho a zrozumiteľne.

Aký je váš názor na súčasnú právnu úpravu kryptoaktív a ich zdaňovania v Slovenskej republike? V čom spočívajú jej pozitíva a čo by bolo potrebné zlepšiť?

 Môj názor je veľmi kritický a svoje sklamanie konkrétne odôvodňujem v publikácii. V skratke však možno povedať, že zdaňovanie kryptoaktív je nekoncepčné a zaťažujúce pre daňovníka, ako aj pre správcu dane. Predstavte si, že ste si kúpili bitcoin a o pár dní ním zaplatíte za kávu. Ide o zdaniteľnú transakciu, takže by ste mali skúmať, či a aký zisk ste z nej dosiahli, a následne z tohto zisku zaplatiť daň a zdravotné poistenie. To nie je v poriadku. Zlepšenie možno dosiahnuť zmenou definície zdaniteľnej transakcie a zavedením hodnotového testu, ideálne aj časového testu.

V publikácii sa venujete kryptoaktívam nielen z pohľadu právneho, ale aj ekonomického, pričom uvádzate, že kryptoaktíva nie sú v pravom zmysle slova peniazmi, aj keď spĺňajú niektoré ich znaky. Dá sa očakávať, že v budúcnosti  budú kryptoaktíva postupne vytláčať peniaze a preberať funkcie, ktoré doteraz peniaze plnili?

Veľmi úzka skupina kryptoaktív niektoré funkcie peňazí už preberá, prípadne sa o to snaží. Vzhľadom na dominanciu súčasného peňažného systému, jeho komplexnosť a previazanosť s každodenným životom si nemyslím, že by ho kryptoaktíva nahradili ani že by to bolo vhodné. Z môjho pohľadu skôr pôjde o koexistenciu týchto svetov. Považujem však za dôležité, aby každý mal právo slobodne sa rozhodnúť, či sa chce podieľať na „tradičnom“ peňažnom systéme, alebo z neho chce vystúpiť do iného aj so všetkými jeho rizikami. Vďaka kryptoaktívam takáto možnosť existuje a je relatívne ľahko dostupná.

Za najznámejšie a zároveň najsledovanejšie kryptoaktívum možno jednoznačne považovať Bitcoin. Prečo podľa vášho názoru práve Bitcoin získal takéto osobitné  postavenie medzi kryptoaktívami?

Myslím si, že ide o kombináciu viacerých dôvodov. Bitcoin určite ťaží z toho, že bol prvý svojho druhu a má tzv. first-mover advantage, čo by však nestačilo, ak by nemal dostatočnú kvalitu. Vhodne zvolené technické vlastnosti v spojení so sieťovým efektom ho robia bezpečným, spoľahlivým a vzácnym. Keďže nemá známeho tvorcu a vznikol v podstate nezištne, vyvíjal sa „zdola“ a mnoho nedostatkov bolo opravených pred masovejšou adopciou. Tak sa mohol stať (skutočne) decentralizovaným, a teda robustným a rigidným. Svoje dominantné postavenie by bez súhry týchto okolností (zrejme) nezískal. Napokon, každý dnes môže vytvoriť „nový Bitcoin“, no jeho úspech sotva zopakuje. Výborne to v jednom článku vystihol Alex Pilař: „Oddělte bitcoin od krypta, je to totiž úplně jiný sport.“

Knihu môžete zakúpiť v našom e-shope tu.

Čo vás inšpirovalo k napísaniu tejto publikácie a prečo ste sa rozhodli zamerať na vývoj trestného práva cez prizmu právnych dejín a rímskeho práva?

Ak budeme rešeršovať nemeckú právnickú spisbu, mohli by sme v nej nájsť hneď viacero referenčných diel, ktoré prierezovo mapujú dejiny trestného práva. Ak hovoríme o rímskom trestnom práve, mnoho sumarizujúcich publikácií bolo napísaných v taliančine. V anglickom literárnom spektre by sme našli obsažné knihy o historických aspektoch kriminológie a penitenciárnej náuky. Svojím špecifickým zameraním má táto publikácia ambíciu zaplniť medzeru, ktorá na Slovensku vznikla. Je nepochybné, že výskum všeobecných dejín trestného práva u nás nezačína na zelenej lúke, podklady pre monografiu však vznikali práve preto, že „príručka“ podobného charakteru u nás skutočne absentovala, a to aj podľa svedectva jej posudzovateľov. Trestné právo vzbudzovalo môj záujem už počas štúdia a aj v neskoršej vedeckej praxi som sa svoje profilové zameranie právneho romanistu, resp. právneho historika vždy pokúšal skĺbiť s touto záľubou.

Ktoré aspekty rímskeho práva považujete za najvýznamnejšie pre pochopenie dnešných trestnoprávnych sankcií?

Niektorí právni romanisti – nazvime ich skeptickou skupinou – by možno odpovedali, že rímske trestné právo je uzavretý systém, ktorý s jeho súčasným náprotivkom nemá absolútne nič spoločné. Napriek tomu sa predsa len doma a (ešte viac) v zahraničí čoraz častejšie organizujú vedecké konferencie vyzdvihujúce vplyv rímskeho trestného práva na súčasnosť, ba mnohé vedecké granty sú zamerané na adaptovanie výrokov rímskych právnikov ako predporozumenia zásad nášho trestného práva. Pravda je niekde uprostred. Rímske trestné právo bolo súčasťou starovekého právneho poriadku – vyznačujúceho sa krutosťou, ktorá sa aj najbežnejšiemu laikovi sprítomňuje v ukrižovaní Krista – na druhej strane by sme dokázali v rímskej jurisprudencii i cisárskej legislatíve neskoršej doby naozaj nájsť mnohé hodnotné pravidlá a postupy, ktoré sú opodstatnené aj v súčasnosti. Viaceré ľudskoprávne garancie trestného charakteru boli rešpektované už v rímskom práve, ktoré pre staroveký svet predstavovalo oslavu slobody... pokiaľ išlo o plnoprávnych rímskych občanov, mužov, podľa obdobia a možností bohatých. V rámci týchto mantinelov rímske právo mimoriadne dbalo na česť rímskeho občana (dnes by sme hovorili o fyzickej a psychickej integrite) a zachovávanie jeho občianskych (ľudských) práv.

Ako v priebehu vekov vplývala filozofia na chápanie trestných sankcií a aké koncepcie v tomto smere vznikli?

V dejinách môžeme odjakživa identifikovať dva hlavné ideové prúdy vo vzťahu k definovaniu trestov. Ich podstata ostáva v základných rysoch rovnaká. V prvom prípade je trest vnímaný ako spoločenská odplata, či dokonca legalizovaná pomsta. Odplácanie zla zlým prináša uspokojenie spoločnosti, ktorá je otrasená zločinom. V určitom stupni môže tento prístup viesť až k biblickému „oko za oko – zub za zub“.  Druhá teória – ktorá sa v obmenách stále opakuje – spája s trestom účel. Trest nemôže vystupovať výlučne ako prostriedok abstraktného nastolenia spravodlivosti. Jeho výkon musí byť praktický, či už ide o požiadavku izolácie nebezpečného páchateľa, či dokonca jeho polepšenia a prevýchovy. Od tohto bodu možno ďalej rozvíjať ideu restoratívnej justície, teda „obnovenia“ vzťahov tak medzi páchateľom a spoločnosťou, ako aj medzi ním a obeťou.

Aké výzvy alebo dilemy v súčasnom trestnom práve by sa mohli vyriešiť inšpiráciou z historických prístupov?

Aktuálnou témou je napr. otázka zabezpečenia náhrady škody, ktorú páchateľ spôsobil trestným činom obeti. Z pohľadu dejín je náhrada škody pravidelnou súčasťou trestného práva, už v staroveku splýva s tzv. princípom kompozície. Je možné si myslieť, že napr. „privatizácia trestného práva“ je moderným pojmom? V istom zmysle áno, lebo táto idea vyplýva zo zdrojov súčasnej reality, v dejinách však má svoje hlboké zakorenenie. Pre právneho historika by dokonca vôbec nebolo prekvapivé vnímať trestné právo ako odvetvie súkromného práva. Napokon samotná „restoratívna justícia“ a súhrn alternatívnych trestov je v istom smere výsledkom dlhodobého výskumu, natoľko dlhodobého, že spadá do sféry výskumu právnych dejín. Zároveň má aj svoje filozofické pozadie, ktoré siaha od biblie až po Michela Foucaulta. V súčasnosti sa napr. celkom ignoruje skutočnosť, že československá veda trestného práva za socializmu (najneskôr od 60. rokov 20. storočia) presadzovala čiastočné nahradzovanie trestu odňatia slobody alternatívnymi trestami. Táto myšlienka sa v súčasnosti možno dostala do popredia pod vplyvom nových technických vymožeností, ale sama o sebe nie je nová. Nehovoriac o bazálnych otázkach trestného práva ako „Kto je páchateľ?“, „Prečo pácha trestnú činnosť a ako ho možno od nej odvrátiť?“, „Akú rolu hrá v tomto procese trest?“.

Čo považujete za hlavný odkaz vašej publikácie pre odbornú právnickú verejnosť a študentov práva?

Oddaní civilisti majú tendenciu dívať sa na trestné právo ako na odvetvie, ktoré nemá hlbšie teoretické zázemie, občianske právo predsa čerpá už z rímskeho práva! Pokiaľ ide o prax, zlé jazyky tvrdia, že tých skutočne nevinných je málo ako šafranu, tak málo ako v evanjeliovom posolstve. Vydaná publikácia by chcela dokázať, že aj platné trestné právo v slovenských podmienkach môže mať svoju „filozofiu“ a svoje vznešené „teoretické pozadie“, ktoré možno sformovať práve z disciplín ako dejiny, filozofia, sociológia, ba dokonca psychológia. Tu predsa nejde len o otázku tvorby trestnej politiky, čo je síce podobná, ale zároveň celkom iná téma. Veda trestného práva by sa nemala obmedziť na sledovanie judikatúry ESĽP a Súdneho dvora EÚ (čím zároveň nechceme bagatelizovať túto problematiku, ktorá je pre prax zásadná). Preto v konkrétnostiach sa monografia usiluje obohatiť recentné trestné právo o mnohé koncepty, ktoré boli najmä v 19. a v prvej polovici 20. storočia podrobne ideovo rozpracované, no dnes sa na nich v teórii a praxi do značnej miery pozabudlo, prípadne sa opäť odhaľujú ako nové, znovuobjavené myšlienky. Volanie po reforme trestného práva bolo najmä na začiatku 20. storočia veľmi výrazné, dnes by nás nepochybne prekvapila smelá odvaha a vysoká miera rozpracovanosti ideí profesorov trestného práva tých čias. 

Knihu môžete zakúpiť v našom e-shope tu. 

 Čo vás viedlo k príprave druhého vydania komentára a aké zmeny v legislatíve či praxi si vyžiadali aktualizáciu?

Od prvého vydania uplynul značný čas, advokátska tarifa bola viackrát novelizovaná a vyvíjala sa aj rozhodovacia prax.

Ktoré časti advokátskej tarify sú podľa vás pre prax najproblematickejšie a ako ich tento komentár objasňuje?

Tradične najproblematickejšia je aplikácia ustanovení upravujúcich určenie, či základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu v dôsledku toho, že nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo sa má vychádzať z hodnoty veci. Problematický je aj výpočet odmeny advokáta v prípade zastupovania viacerých klientov alebo v spojených veciach.

Ako sa zmenila interpretácia advokátskej tarify v kontexte nedávnych rozhodnutí súdov?

Rozhodovacia prax sa stabilizuje v dôsledku konštantnej judikatúry ústavného súdu, ktorý je (paradoxne) súdom, ktorý tarifu aplikuje a svojou rozhodovacou praxou tak zjednocuje rozhodovanie okresných súdov.

Aké sú najčastejšie chyby alebo nedorozumenia pri aplikácii advokátskej tarify v praxi?

V praxi pri rozhodovaní o výške náhrady trov konania je problematickou otázka účelnosti úkonov právnej služby, ale často aj výška základnej sadzby za jeden úkon právnej služby.

Čo by ste odporučili advokátom, ktorí s tarifou pracujú denne, aby sa vyhli sporom či nesprávnemu výpočtu odmien?

Hľadať pri jej interpretácii zmysel jednotlivých ustanovení, pracovať s judikatúrou, pričom im môže byť vhodnou pomôckou aj tento komentár.

Knihu môžete zakúpiť v našom e-shope tu.

Náboženstvo je nepopierateľným spoločenským fenoménom, bez ohľadu na to, či "pozorovateľom" je veriaci, ateista alebo dokonca človek hlásiaci sa k viere Rádu rytierov Jedi.[1] Tak ako iné spoločenské fenomény, aj náboženstvo (do istej miery) podlieha právnej regulácii. Okrem pravidiel prijímaných samotnými cirkvami a inými náboženskými spoločnosťami ide najmä o právne normy stricto sensu, čiže právne normy tvorené (prípadne uznávané) štátom, ktoré upravujú vzťah štátu k náboženstvu, resp. k rôznym aspektom jeho spoločenského pôsobenia.

Súbor právnych noriem regulujúcich fenomén náboženstva v rôznych oblastiach spoločenského života možno označiť za konfesné právo.[2]²⁾ Recenzované dielo predstavuje učebnicu konfesného práva, primárne určenú pre študentov Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, ktorí sa rozhodli svoje štúdium obohatiť o povinne voliteľný predmet s rovnakým názvom. Ako v predhovore uvádza aj vedúci autorského kolektívu, recenzované dielo sa snaží reagovať na absenciu ucelenej učebnej pomôcky z oblasti konfesného práva, ktorá na slovenskom trhu existuje (existovala).

Učebnica je výsledným produktom spolupráce šesťčlenného autorského kolektívu vedeného doc. JUDr. Martinom Gregorom, PhD., ktorý pôsobí na Katedre rímskeho práva a cirkevného práva Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave a ktorý je, aj mimo svojho odboru, známy nielen značnou kvantitou publikačnej činnosti, ale aj jej kvalitou. Vo vzťahu k autorskému kolektívu možno poznamenať, že je poskladaný vydarene, a to tak čo do životných a pedagogických skúseností jeho členov, ako aj pokiaľ ide o ich vecné zameranie. Z rovnakého pracoviska ako vedúci kolektívu je aj prof. JUDr. Matúš Nemec, PhD., Katedru teórie práva a právnej filozofie zas reprezentuje prof. Mgr. Ľubomír Batka, Dr. theol., a Mgr. Olexij Mychajlovyč Meteňkanyč, PhD. Zatiaľ čo prvý z dvojice pri spracovaní učebnice využil svoju erudíciu v oblasti teológie, druhý je zas odborníkom na právnu filozofiu. Kolektív vhodne dopĺňa JUDr. Adam Csukás, Ph.D., reprezentujúci právnu prax spojenú s činnosťou jednej z významných cirkví, a Mgr. Michal Cenkner, PhD., v praxi sa venujúci problematike diskriminácie, vrátane diskriminácie z dôvodov náboženskej viery alebo vyznania.

Recenzovaná učebnica je rozdelená na šestnásť kapitol, ktoré sú doplnené o predhovor, informáciu o členoch autorského kolektívu, zoznam použitých skratiek, zoznam použitej literatúry, vecný register a päť rôznych príloh. Nechýba ani stručný sumár obsahu v anglickom jazyku. Z hľadiska štruktúry diela možno vyzdvihnúť najmä precízne spracovaný záverečný zoznam literatúry a prameňov, ktorý čitateľovi, dychtiacemu po prehĺbení poznatkov zo spracovanej matérie, umožňuje poľahky dohľadať ďalšie zdroje informácií. Nesporným obohatením textu sú aj prílohy, ktoré funkčne dopĺňajú obsah učebnice.

Zvolená štruktúra učebnice je v zásade vhodná, keďže čitateľa postupne sprevádza od teoretických poznatkov spojených s disciplínou konfesného práva (vymedzenie základných pojmov či dejiny konfesného práva) až ku konkrétnostiam, venujúcim sa napríklad aj právnej úprave finančného zabezpečenia cirkví a náboženských spoločností, vzťahu náboženstva a trestného práva, či vzťahu náboženstva a väzenstva, resp. jeho právnej regulácii. Isté výhrady však možno vysloviť k veľkému počtu kapitol a nepomerne krátkemu rozsahu niektorých z nich (napr. kapitoly XI., XII. či XIV). Pomerne veľká štruktúrovanosť diela je však ovplyvnená značnou šírkou záberu fenoménu náboženstva, prenikajúcemu do rôznych oblastí života spoločnosti, ako aj interdisciplinárnym charakterom konfesného práva. Vhodne, čo do obsahu aj štruktúry, je však koncipovaná hneď prvá kapitola ("Úvod do konfesného práva"). Jej text čitateľovi zrozumiteľným spôsobom ozrejmuje, okrem iného, aj význam základných pojmov spätých so skúmanou problematikou, t.j. "konfesné právo", "cirkevné právo" a "kánonické právo". Neraz sa totiž možno stretnúť so zamieňaním ich významov, a to aj u odbornej právnickej verejnosti.

Berúc do úvahy moje pedagogické a vedecké pôsobenie, najviac ma zaujali kapitola V. ("Konfesnoprávna komparatistika") a kapitola VII. ("Náboženská sloboda a ústavné právo"), ako aj časť kapitoly XV. ("Náboženstvo a antidiskriminačné právo"), venovaná ústavnoprávnym aspektom zákazu diskriminácie z náboženských dôvodov.

Najmä prvá z uvedenej trojice kapitol je mimoriadne vydarená, tak po obsahovej stránke, ako aj čo do pedagogicky vhodnej formy podania matérie. Po istých terminologických úpravách by som si ju dokonca vedel predstaviť ako jednu z kapitol učebnice štátovedy. Autori v tejto kapitole predostierajú rôzne modely štátov podľa ich vzťahu k náboženstvu a snažia sa ich prehľadne kategorizovať (náboženský štát, sekulárny štát a antináboženský štát). V rámci druhej zo základných kategórií zdôrazňujú rozdiely medzi modelom založeným na kooperácii štátu s cirkvami a náboženskými spoločnosťami a modelom založeným na ich vzájomnej odluke. V praxi sa totiž na problematiku odluky cirkvi od štátu hľadí značne zúžene, čo sa autori snažia v recenzovanom diele napraviť. Ako veľmi zaujímavé treba ohodnotiť aj vymedzenie modelu tzv. kvázi náboženského štátu ako súčasti kategórie antináboženských štátov. Autori do tejto skupiny zaraďujú napríklad nacistické Nemecko (1933 - 1945), ale isté prieniky identifikujú aj vo vzťahu k socialistickým štátom bývalého východného bloku.

Kapitolu zameranú na vzťah náboženstva a ústavného práva otvára dišputa venovaná najvhodnejšej interpretácii cyrilo-metodskej tradícii zmienenej v preambule Ústavy Slovenskej republiky. Autori, po stručnej, avšak prehľadne spracovanej polemike, napokon odmietajú postavenie kresťanstva na Slovensku ako náboženstva primus inter pares  a, vychádzajúc najmä zo znenia čl. 1 ods. 1 Ústavy, odôvodňujú sekulárny charakter Slovenskej republiky. Rovnako aj ďalšie časti kapitoly, ktoré sú venované jednotlivým ústavným princípom Slovenskej republiky, spätým s náboženstvom, resp. so sekularizmom, rôznym rozmerom ústavnej slobody náboženského vyznania či problematike vzťahu náboženského vyznania a ústavnej povinnosti obrany Slovenskej republiky, sú podané erudovaným, no súčasne zrozumiteľným štýlom.

Diskriminácii z dôvodu náboženskej viery či vyznania je venovaná kapitola XV. Osobitne treba oceniť spôsob jej spracovania, ktorý je pre študentov, ktorým je recenzované dielo primárne určené, určite vhodný. Pedagogicky patričný štýl podčiarkujú aj viaceré príklady, ktoré sú v tejto kapitole uvedené a prostredníctvom ktorých učebnica ilustruje možné formy diskriminácie zamestnancov, resp. diskriminácie v pracovnoprávnych vzťahoch, z dôvodu náboženskej viery či vyznania. Určitú výhradu však možno vysloviť k štruktúre kapitoly, keďže je najskôr problematika spracovaná z pohľadu antidiskriminačného zákona a až následne z pohľadu Ústavy Slovenskej republiky a ľudsko-právnych medzinárodných zmlúv. Ako vhodnejší sa mi javí opačný postup, ktorý je odôvodnený nielen vyšším stupňom právnej sily ústavných noriem, v porovnaní s tými zákonnými, ale aj istou logikou postupu od abstraktnejšieho (ústavná úprava) smerom ku konkrétnejšiemu (zákonná úprava).

Keďže účelom tejto recenzie nie je prerozprávať celý obsah recenzovaného diela, čo by istotne čitateľa ukrátilo o zážitok, pre bližší komentár som zvolil len niektoré z kapitol učebnice. To však určite neznamená, že ďalšie, nespomenuté kapitoly by mali menšiu kvalitu. Opak je pravdou. A čitateľov, ktorí sú "lační" po rôznych detailoch, najmä z oblastí histórie konfesného práva, resp. detailoch týkajúcich sa dejinných udalostí, ktoré majú s predmetom učebnice súvis, istotne poteší aj bohatý poznámkový aparát. Na vysokej úrovni je nielen obsah recenzovanej publikácie, ale aj jej formálne spracovanie.

Na záver mi nezostáva nič iné, ako recenzované dielo odporučiť, a to nielen študentom právnických fakúlt, ktorým je primárne určené. So zreteľom na svoje obsahové zameranie môže byť nepochybne užitočné aj pre právnu prax, a to na oboch stranách "barikády", teda tak pre pracovníkov orgánov verejnej moci, ktorí pri výkone svojich pracovných povinností dochádzajú do styku s cirkvami a náboženskými spoločnosťami, ako aj pre členov a predstaviteľov samotných cirkví a náboženských spoločností. Kvalita spracovania recenzovanú publikáciu taktiež predurčuje ako solídne východisko pre ďalší právny výskum nielen v oblasti konfesného práva, ale aj ďalších právnických disciplín, vrátane ústavného práva či štátovedy.

Knihu môžete zakúpiť v našom e-shope tu.  

Mimoriadne dovolanie je opravný prostriedok, ktorého podmienky prípustnosti sú téma pretrvávajúco rezonujúca v praxi. Je toto dôvod, ktorý Vás viedol k výberu témy?

Ako naznačujem už v úvode knihy prostredníctvom citácie z inej monografie na tému dovolacieho konania, dovolanie so sebou nesie prvok tajuplnosti až nedostupnosti. 

Ilustrovať to možno na príklade spomenutých podmienok prípustnosti dovolacieho prieskumu. Bez potreby podrobného rozpisovania možno uviesť, že Civilný sporový poriadok upravuje dve základné množiny rozhodnutí a nedostatkov, ktoré možno podrobiť dovolaciemu prieskumu. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak sa v ňom vyskytujú tzv. vady zmätočnosti. V zmysle § 421 CSP možno dovolaním napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré potvrdilo alebo zmenilo napadnuté prvoinštančné rozhodnutie, ak obsahuje vady právneho posúdenia.

Od začiatku aplikácie novej právnej úpravy sa vyskytovali otázky, či možno dôvody prípustnosti dovolania kumulovať. Inými slovami, či môže sporová strana v jednom dovolaní napadnúť rozhodnutie aj pre vady zmätočnosti a aj pre nedostatky právneho posúdenia. Zákon takúto možnosť nevylučuje. Jedno rozhodnutie prirodzene môže obsahovať oba druhy identifikovaných nedostatkov. Napriek tomu veľký senát občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR vo svojom prvom rozhodnutí uviedol, že kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania je vylúčená a dokonca zašiel ešte ďalej. Uzavrel, že napadnúť rozhodnutie nemožno ani pre viac vád zmätočnosti súčasne. Tie by mali byť údajne v zákone zoradené hierarchicky podľa ich dôležitosti.

Toto rozhodnutie bolo podrobené mimoriadnej kritike odbornej obce a v nadväznosti na kasačné rozhodnutie ústavného súdu bol v uznesení veľkého senátu NS SR, sp. zn. 1VCdo 1/2018 prijatý opozitný právny záver, ktorý platí doposiaľ a na prvé rozhodnutie veľkého senátu sa takpovediac „zabudlo“.

Zaujímavé otázky a praktické súvislosti sú spojené s dovolaním aj z hľadiska ďalších aspektov, ktorým sa bližšie venujeme v knihe. Práve rôznorodosť otázok, ktoré som zaznamenal v aplikačnej praxi, bola motivujúcim faktorom pre spracovanie tejto témy. Bez prílišnej hyperbolizácie možno konštatovať, že ucelené porozumenie inštitútu dovolania je kľúčové nielen z hľadiska hájenia individuálnych práv sporových strán v civilnom spore, ale rovnako má pre postavenie Najvyššieho súdu SR ako zjednocovateľa právnych názorov v súdnictve význam aj pre rozvoj právneho poznania.

V kontexte dovolania venujete pozornosť v rámci celej jednej kapitoly Veľkému senátu Najvyššieho súdu SR, tzv. „R-judikatúre“, aj vzťahu nálezov Ústavného súdu SR k rozhodnutiam Najvyššieho súdu SR. V čom ako autor a zároveň ako odborník z praxe vidíte najväčšie výzvy v tejto oblasti?

Veľký senát Najvyššieho súdu SR a tzv. „R-ková“ judikatúra (teda publikácia stanovísk a rozhodnutí v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky) sú nástroje, ktorých účelom je zabezpečenie jednotnej aplikácie právnych predpisov v súdnictve. Tento konečný zámer možno jednoznačne kvitovať. Na druhej strane je dôležité zohľadniť vzájomné pôsobenie oboch inštitútov a porozumieť tomu, ktorý by mal mať v konkrétnej situácii prednosť. Nemožno totiž opomenúť, že postúpenie veci z trojčlenného senátu na Veľký senát Najvyššieho súdu SR sa bezprostredne dotýka aj základného práva sporovej strany na zákonného sudcu. 

Čo sa týka vzťahu rozhodnutí Ústavného súdu SR k rozhodnutiam Najvyššieho súdu SR,  možno rozlišovať dve kategórie. Prvou budú kasačné nálezy Ústavného súdu SR. Ich dôsledkom je takmer bezvýnimočná viazanosť právnym názorom ústavného súdu po vrátení veci na Najvyšší súd SR. 

Rozhodovacia prax Ústavného súdu SR má však význam aj nad rozsah konkrétnej kauzy. Ide totiž o súd, ktorý má vo veci kvázi „posledné slovo“. Nebolo by preto zrejme efektívne, ak by právne názory Ústavného súdu SR neboli zohľadňované v rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR. Výrazný odklon by totiž pravdepodobne viedol k zrušeniu takýchto rozhodnutí na pôde Ústavného súdu SR.

Ako najväčšie výzvy možno v tejto súvislosti označiť náležité porozumenie spolupôsobenia inštitútov veľkého senátu a tzv. „R“ zbierky. Pochybenie pri výbere konkrétneho nástroja na zjednotenie judikatúry môže zasahovať do základného práva sporovej strany. Súčasne je výzvou hľadanie efektívnej dynamiky medzi Najvyšším súdom SR a Ústavným súdom SR. Najvyšší súd SR má totiž nepochybne právo prezentovať vlastné autonómne názory a nemá iba reprodukovať závery Ústavného súdu SR. 

Aké sú hlavné nedostatky platnej právnej úpravy dovolania?

Nedovolím si tvrdiť, že by aktuálna právna úprava trpela výraznými nedostatkami. V pôvodnom návrhu zákona však bol zakomponovaný aj ďalší dôvod prípustnosti dovolania pri vadách právneho posúdenia. Tým bola situácia, keď rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od právnej otázky, ktorá už síce bola v minulosti vyriešená dovolacím súdom, ale mala by byť posúdená inak. Navrhované znenie zákona tým vytváralo priestor pre prehodnotenie odpovede na právnu otázku, ktorá bola zvolená v minulosti. Platná právna úprava sporovým stranám takúto možnosť neposkytuje. Rozhodovacia línia dovolacieho súdu sa tým konzervuje, čo vzhľadom na dynamickosť právneho prostredia nemusí byť vždy vhodné. Vypustenie tohto ustanovenia zákona v legislatívnom procese preto možno označiť za nevyužitú príležitosť. 

Knihu môžete zakúpiť v našom e-shope tu. 

Radi by sme sa s vami podelili o úspech nedávneho podujatia, ktoré sa konalo 16. septembra 2024 v priestoroch NBS. Súčasťou programu bol aj krst komentára k Zákonu o bankách, na ktorom pracoval autorský tím pod vedením JUDr. Vojtka.

Táto významná publikácia prináša nové pohľady a analýzy v oblasti bankovej legislatívy a predstavuje cenný prínos pre odbornú komunitu. Krst bol sprevádzaný aj odovzdávaním Ceny guvernéra NBS a slávnostným odhalením sošky Moravianskej Venuše.

Komentár si môžete kúpiť tu.

Hlavný kontrolór obce je nepochybne špecifickým subjektom, pričom jeho práva a povinnosti sú upravené nielen vo všeobecnej pracovnoprávnej legislatíve, ale aj v osobitných právnych predpisoch. Tieto bližšie analyzujete v jednotlivých kapitolách publikácie. Povedzte nám o tom viac.

Postavenie hlavného kontrolóra obce je z pohľadu legislatívnej úpravy práv a povinností potrebné vnímať v dvoch rovinách. Prvou je pracovnoprávna, v rámci ktorej vystupuje hlavný kontrolór obce ako zamestnanec v pracovnoprávnom vzťahu. Druhou rovinou je kompetenčná, v rámci ktorej je hlavný kontrolór obce subjektom zabezpečujúcim vnútornú kontrolu jednotlivých činností obce, či už z procesného alebo obsahového hľadiska.

Právna úprava pracovnoprávnych vzťahov hlavného kontrolóra obce je pomerne komplikovaná. Tento fakt je daný predovšetkým dvomi faktormi, a síce oblasťou verejného sektora a špecifickým postavením hlavného kontrolóra obce. Na zamestnancov verejného sektora sa (v závislosti od konkrétnej oblasti) vzťahuje väčšina ustanovení Zákonníka práce, no na druhej strane sú osobitosti pracovnoprávnych vzťahov upravené osobitnými právnymi predpismi. Pre hlavného kontrolóra obce je smerodajná oblasť výkonu práce vo verejnom záujme (alebo bežne zaužívaný pojem tzv. verejnej služby). Špecifiká pracovnoprávnych vzťahov tejto oblasti, ktoré sú odlišné od všeobecnej úpravy danej Zákonníkom práce, sú ustanovené v zákone o výkone práce vo verejnom záujme. Ide napríklad o úpravu povinností a obmedzení zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme. Aj v predmetnej oblasti má však hlavný kontrolór obce špecifické postavenie (napríklad nie je odmeňovaný podľa všeobecných platových tabuliek) a niektoré aspekty jeho pracovnoprávneho vzťahu sú upravené v zákone o obecnom zriadení. Ak by sme teda pôsobnosť právnej úpravy v pracovnoprávnej oblasti vnímali hierarchicky od všeobecného predpisu po špeciálny, išlo by o nasledovnú postupnosť: Zákonník práce – zákon o výkone práce vo verejnom záujme – zákon o obecnom zriadení. Aj keď sa môže pracovnoprávna legislatíva pre verejný sektor javiť pomerne komplikovaná, zjednodušene sa dá povedať, že na týchto zamestnancov sa vzťahujú obdobné práva a povinnosti, ako na zamestnancov súkromného sektora, a okrem toho ešte tie povinnosti, pri ktorých sa akcentuje skutočnosť, že ide o verejný sektor (napríklad transparentné podmienky výberového procesu alebo dôraz na uprednostňovanie verejného záujmu).

Ostatne menovaný právny predpis (zákon o obecnom zriadení) však neupravuje iba osobitosti pracovnoprávneho vzťahu hlavného kontrolóra obce, ale aj základný rámec jeho pôsobnosti, a tu sa dostávame do kompetenčnej roviny. Hlavný kontrolór obce je základným nástrojom dohľadu nad úkonmi, ktoré realizuje obec a subjekty patriace do jej zriaďovateľskej pôsobnosti. Výkon takéhoto dohľadu by bol nemysliteľný bez adekvátnych zákonných kompetencií. Tieto vyplývajú najmä z už spomenutého zákona o obecnom zriadení, ale aj z ďalších predpisov, ako napríklad zo zákona o rozpočtových pravidlách územnej samosprávy alebo zo zákona o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti.

V rámci publikácie rozoberáte aj ešte stále pomerne citlivú tému – COVID 19. Ako veľmi pandémia zasiahla subjekt hlavného kontrolóra obce z pohľadu práva?

Je korektné konštatovať, že každé zamestnanie bolo počas pandémie poznačené a ovplyvnené súvisiacimi okolnosťami predstavujúcimi obmedzenia výkonu zamestnania. Nejednalo sa iba o legislatívne úpravy, ale predovšetkým o opatrenia, ktoré boli zo strany štátu vydávané alebo menené, a je potrebné priznať, že nie vždy práve najvhodnejším a zákonným spôsobom. V mnohých prípadoch bol charakter týchto obmedzení natoľko zásadný, že štát svojimi autoritatívnymi rozhodnutiami prakticky zamedzoval reálnemu výkonu daného povolania. Zodpovedanie otázok, či boli tieto obmedzenia správne a zákonné, je však na inú diskusiu. Výkon činnosti hlavného kontrolóra obce nepatril medzi tie povolania, ktorých reálny výkon by bol počas pandémie vylúčený. Aj napriek uvedenému, zmenou právnej úpravy počas predmetného obdobia boli niektoré stránky činnosti hlavného kontrolóra obce pozmenené. Najzásadnejšia zmena, ktorá sa týkala priamo a výlučne tohto subjektu, bola novela zákona o obecnom zriadení upravujúca predĺženie funkčného obdobia hlavného kontrolóra obce, ak by mu funkcia uplynula počas krízovej situácie. Táto novela je bližšie vysvetlená v príslušnej kapitole komentára. Ďalšie legislatívne úpravy boli skôr všeobecného charakteru a mali dopad nielen na pracovnoprávne podmienky hlavného kontrolóra obce, ale na všetkých zamestnancov. Išlo, napríklad o novelu Zákonníka práce upravujúcu osobitný režim počas mimoriadnej situácie, núdzového stavu alebo výnimočného stavu, ktorý sa aplikoval napríklad na prácu z domácnosti, problematiku dovolenky alebo prekážok v práci. Odhliadnuc od právnej úpravy vynútenej pandémiou boli nemenej dôležité praktické problémy vykonávania činnosti hlavného kontrolóra. Ako už vyplýva z vyššie uvedeného, podstatná časť tejto práce má administratívny alebo povedzme „kancelársky“ charakter. Vtedy je pochopiteľné, že takáto práca sa dá vykonávať aj v rámci eliminácie osobných kontaktov alebo z domácnosti zamestnanca. Zároveň však hlavný kontrolór obce vykonáva činnosti, ktorých realizácia je uvedeným spôsobom ťažko predstaviteľná. Napríklad reálny výkon kontroly v priestoroch kontrolovaného subjektu. Tejto skutočnosti sa hlavní kontrolóri obcí museli prirodzene prispôsobiť a vykonávať svoju prácu tak, aby na jednej strane bolo zabezpečené plnenie ich povinností a na strane druhej rešpektovali príslušné obmedzenia.

Pri viacerých ustanoveniach zákona o obecnom zriadení pojednávajúcich o hlavnom kontrolórovi obce vyslovujete názor na vhodnosť prijatia novej právnej úpravy. Do akej miery je v súčasnosti táto legislatívna zmena reálna?

Je nesporné, že právna úprava podmienok výkonu funkcie hlavného kontrolóra obce, respektíve jeho práv a povinností, by si vo viacerých ohľadoch zaslúžila určité zmeny. Táto skutočnosť napokon vyplýva aj z môjho komentára. Zámerom komentára v tomto smere je poukázať na niektoré možnosti zmeny právnej úpravy, ktoré by sa mohli premietnuť do prípadného zlepšenia v podmienkach aplikačnej praxe. Zároveň však je pravdou, že ani súčasne platný právny stav neznamená zásadnú prekážku pri zabezpečovaní úloh, ktoré hlavní kontrolóri obcí vykonávajú a ktorými prispievajú k presadzovaniu verejného záujmu na úrovni obcí ako základných jednotiek územnej samosprávy. Vzhľadom k uvedenému by bolo asi prehnané tvrdenie o nevyhnutnej a urgentnej potrebe zmeny právnej úpravy týkajúcej sa hlavného kontrolóra obce. Z tohto dôvodu je možné predpokladať, že k prípadným legislatívnym úpravám by malo prísť až po širšej odbornej diskusii, prípadne v rámci eventuálnej zásadnejšej novely, ktorá by riešila aj ďalšie otázky v zákone o obecnom zriadení. Samozrejme by som bola rada, ak by som svojím komentárom prispela k podnieteniu takejto odbornej diskusie. V tejto súvislosti je však podstatný aj pohľad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky ako vecného gestora uvedeného právneho predpisu.

Knihu môžete zakúpiť v našom e-shope tu. 

Situácie, keďdochádza k vysloveniu súladuprávnych predpisov nižšej právnej sily s právnymi predpismi vyššej právnej sily, bývajú často predmetom odborných aj verejných diskusií, osobitne ak ide o súlad právnych predpisov v zmysle článku 125 Ústavy SR. Anotovaná publikácia sa zameriava práve na možnosti justičnej kontroly právnych predpisov, ktorá je v súčasnosti rozštiepená medzi Ústavný súd SR a správne súdnictvo. Ústavnému súdu stále patrí kontrola ústavnosti širokého rozsahu nielen podústavných, ale aj podzákonných právnych predpisov – vyhlášok, opatrení, výnosov a ďalších aktov ústredných orgánov štátnej správy a územnej samosprávy, ale aj zákonnosti všeobecne záväzných nariadení územnej samosprávy. V správnom súdnictve sa v porovnaní s tým realizuje len obmedzená kontrola zákonnosti jediného druhu podzákonných právnych predpisov – všeobecne záväzných nariadení jednotiek územnej samosprávy. Ide o osobitné konanie upravené v piatom diele štvrtej hlavy štvrtej časti Správneho súdneho poriadku (§ 357 a nasl.). Ako uvádza autor v predslove, práve tento druh kontroly je hlavným predmetomanotovanej publikácie, a to nielen z pohľadu jeho teoretických východísk a praktických aspektov uplatnenia, ale je analyzovaný aj v abstraktnejších a historických súvislostiach.

Autor publikácie sa touto témou nezaoberá náhodne, ale téme abstraktnej kontroly právnych noriema prienikom teorie štátu a práva a územnej samosprávy sa venuje dlhodobo vo svojom výskume aj dizertačnej práci, ktorá bola zjavne základom jej spracovania. Autor sa venuje otázkam legislatívneho procesu a tvorbe lokálneho práva aj v praxi, na základe čoho si za cieľ publikácie zvolil analýzu poznatkov o abstraktnej kontrole lokálneho práva správnymi súdmi.

Téma monografie je aktuálna aj s ohľadom to, že k odčleneniu posudzovania zákonnosti všeobecne záväzných nariadení jednotiek územnej samosprávy z právomoci ústavného súdu došlo pred 15 rokmi (2008). Napriek tomu ide o prvú monografiu zaoberajúcu sa výlučne touto témou. V dôsledku toho predkladaná monografia integruje dosiaľ publikované články, publikácie alebo komentáre, ktoré zároveň obohacuje o vlastné myšlienky autora (napríklad analýza záverov vyplývajúcich z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 2/2013) a judikatúru súvisiacu s příslušnou problematikou.

Monografia je rozdelená do siedmich kapitol, z kterých každá sa komplexne zaoberá ucelenýmproblémom. Prvá kapitola sa venuje postaveniu správneho súdnictva v rámci deľby moci, jeho nezávislosti a vzťahu s výkonnou mocou a legislatívou. Nadväzujúca druhá kapitola sa zameriava na vývojové tendencie správneho súdnictva a rozsah a princíp prieskumu justične napadnuteľných správnych aktov a tretia kapitola komparuje abstraktnú kontrolu právnych aktov v správnoma ústavnomsúdnictve. V štvrtej kapitole autor analyzuje výhody a nevýhody odčlenenia časti abstraktnej kontroly právnych predpisov z právomoci ústavného súdu do právomoci správnych súdov. Piata kapitola sa zameriava priamo na priebeh konania o súlade všeobecne záväzných nariadení a na jeho všeobecnú procesnú charakteristiku. Predmetom šiestej kapitoly je rozhodovanie správneho súdu o dočasnom pozastavení účinnosti všeobecného záväzného nariadenia vrátane historických súvislostí a analýzy možných dôvodov pozastavenia účinnosti všeobecne záväzného nariadenia súdom. Posledná, siedma, kapitola sa venuje meritórnym rozhodnutiam správneho súdu vo věci kontroly právnych noriem z hľadiska ich potenciálnej možnosti byť prameňmi práva, čím autor vyčerpal celý rozsah skúmanej problematiky.

Publikácia obsahuje nielen opis existujúceho stavu, prípadne názory prezentované širokým spektromautorov v odbornej literatúre, vrátane zborníkov z vedeckých konferencií, ale aj analýzu týchto názorov a z nich súvisiace podnetné návrhy.

Publikácia je prínosom nielen pri štúdiu teoretických aspektov problematiky, ktoré sú v nej spracované na vysokej odbornej úrovni. S ohľadom na praktické zameranie najmä piatej a šiestej kapitoly môže byť užitočná aj pre advokátov, ktorí v praxi riešia aplikáciu právnych predpisov, pri kterých je sporná ich ústavnosť alebo zákonnosť. Monografia totiž poskytuje všetky potrebné informácie na to, aby dokázali uplatňovať práva klientov aj v tomto type konaní. Preto je vhodná nielen pre čitateľov pôsobiacich v oblasti samosprávy, ale môže byť vhodným obohatením aj advokátskej knižnice.

Knihu môžete zakúpiť v našom e-shope tu. 

Problematike digitalizácie a ingerencie digitálnych technológií do práva sa postupne venuje čoraz viac autorov. Čo vás priviedlo k tejto problematike a v čom vidíte hlavný prínos publikácie?

Obchodné právo, konkrétne právo obchodných spoločností bolo predmetom môjho primárneho záujmu už počas magisterského štúdia na právnickej fakulte v Košiciach. Rozhodol som sa pokračovať v bližšom skúmaní tejto problematiky v rámci doktorandského štúdia so zameraním sa na digitalizáciu v obchodných spoločnostiach. Výsledkom tejto práce je prezentovaná publikácia, v ktorej som sa snažil nielen o priblíženie problematiky digitalizácie a načrtnutie základných konceptov využitia umelej inteligencie v obchodných spoločnostiach, ale aj o podnietenie odbornej verejnosti k širšej diskusii týkajúcej sa tejto oblasti.

Hlavný prínos publikácie vidím v tom, že poukazuje na neodvratnú potrebu prispôsobenia právnej úpravy novým štandardom, ktoré so sebou digitalizácia a umelá inteligencia prináša. Je zrejmé, že v blízkej budúcnosti bude potrebné na zmeny súvisiace s príchodom umelej inteligencie reagovať a prispôsobiť im aj isté právne aspekty. Na túto potrebu odkazoval už legislatívny zámer Ministerstva spravodlivosti SR z roku 2021 týkajúci sa rekodifikácie práva obchodných spoločností, avšak problematiku umelej inteligencie spomenul iba jednou stručnou vetou. Otázne teda zostáva, ktorým smerom sa bude uberať právna úprava umelej inteligencie.

Ako vnímate úroveň digitalizácie v obchodných spoločnostiach na Slovensku a v iných členských štátoch EÚ v kontexte platnej právnej úpravy?

Dotknutá problematika je podľa môjho názoru špecifická v tom, že nemá rýdzo a striktne právny charakter, ale kombinuje právo a technologický pokrok. Inak povedané, úroveň digitalizácie je ovplyvnená nielen kvalitou legislatívy a ňou nastavenými limitmi, ale aj kvalitou elektronických služieb, ktorá je závislá napríklad od investícií toho-ktorého štátu. Okrem týchto však otázku digitalizácie ovplyvňuje ďalšie množstvo faktorov. Považujem preto za prirodzené, že medzi krajinami vznikajú určité rozdiely. Pri porovnávaní podmienok v SR s ostatnými krajinami v počiatkoch môjho výskumu boli tieto rozdiely pomerne veľké (napríklad v otázke možnosti plne elektronického založenia obchodných spoločností). Je však vhodné podotknúť, že ide o oblasť so značnou dynamikou, pričom z uvedeného dôvodu sa spomenuté rozdiely aj pod vplyvom činnosti EÚ postupne stierajú.

Domnievam sa, že v súčasnosti už existuje určitý minimálny štandard digitalizácie, ku ktorému by právne poriadky mali smerovať a ktorým by sa mali v plnom rozsahu prispôsobiť. Patrí doň nielen plne elektronické založenie či realizácia zmien v obchodných spoločnostiach, ale aj možnosť fungovania orgánov obchodnej spoločnosti na elektronickej báze či nastavenie základných podmienok využívania umelej inteligencie v rozhodovacích procesoch, na čo v konečnom dôsledku poukazujem aj vo svojej publikácii. Za pozitívum považujem skutočnosť, že slovenský zákonodarca má v týchto otázkach možnosť inšpirovať sa zahraničnými právnymi úpravami, kde plne elektronické procesy fungujú už niekoľko rokov. Vytvára sa tým priestor pre modernizáciu so súčasnou elimináciou prípadných nedostatkov, s ktorými už majú iné krajiny skúsenosti.

Umelá inteligencia je v súčasnosti vysoko aktuálnou a diskutovanou témou. V publikácii poukazujete na potenciál, ktorý má umelá inteligencia vzhľadom na právnické povolania a zároveň sa zaoberáte otázkou jej využitia v rozhodovacích procesoch uskutočňujúcich sa v obchodných spoločnostiach. Môžete podrobnejšie vysvetliť jednotlivé formy ingerencie umelej inteligencie v týchto rozhodovacích procesoch?

Umelá inteligencia môže byť výnimočne hodnotným pomocníkom vo viacerých oblastiach týkajúcich sa fungovania obchodných spoločností, ako je napríklad revízia alebo preklad dokumentov, identifikácia rizikových klauzúl v zmluvách, predikcia vývoja trhu a podobne. Okrem toho je významnou výhodou umelej inteligencie schopnosť spracúvať a vyhodnocovať veľké množstvo dát v neporovnateľne kratšom čase ako človek. Vo svojej publikácii som sa podrobnejšie venoval otázke možnosti štatutárnych orgánov obchodných spoločností využiť pri svojich rozhodnutiach výsledky práce umelej inteligencie najmä vo vzťahu k ich zodpovednosti a povinnosti postupovať s odbornou starostlivosťou.

Foriem ingerencie umelej inteligencie v rozhodovacích procesoch je podľa môjho názoru viacero – napríklad od obyčajného prekladu dokumentov až po priznanie hlasovacích práv samotnej umelej inteligencii. S uvedeným však súvisia aj ďalšie aktuálne a komplexné otázky, akou je napríklad právna subjektivita umelej inteligencie, ktorej sa v rámci svojej publikácie tiež venujem. Inými slovami, nie je možné úplne vylúčiť, že v budúcnosti bude mať umelá inteligencia rovnaké práva a povinnosti ako spoločník obchodnej spoločnosti. Je zrejmé, že súvisiacich otvorených otázok je mnoho, a preto považujem širokú odbornú diskusiu za nevyhnutnú.

Knihu môžete zakúpiť v našom e-shope tu. 

Zákonnosť predstavuje nosnú bázu právneho štátu, za ktorý sa SR považuje v súlade s normatívnym obsahovým posolstvom objektivizovaným v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Reč je o ústavnom princípe, ktorý nevyhnutne a systematicky prežaruje celým právnym poriadkom a každým odvetvím pozitívno-právnej regulácie. Skúmanie širokospektrálnych okruhov zákonnosti je nanajvýš významné so zreteľom na osobitosti právnych pomerov konštituujúcich sa vo verejnom práve, trestné právo ako jednu z jeho základných, integrálnych a takpovediach „jadrových“ súčastí nevynímajúc. Žiada sa dodať, že avizované konštatovanie nadobúda v našom geopolitickom priestore a recentnej spoločensko-politickej situácii prinajmenej dvakrát takú váhu. Možno preto pozitívne zhodnotiť, že knižný trh doznal obohatenia o monografiu s názvom „Zákonnosť v trestnom práve“. Predmetné dielo s pôvodom v pere doc. JUDr. Martina Štrkolca, PhD., pôsobiaceho na Katedre trestného práva košickej právnickej fakulty, prináša vážny a v mnohom dosiaľ v takomto rozsahu neponúknutý príspevok k doktríne trestného práva procesného, trestného práva hmotného a v neposlednom rade všeobecnej teórie štátu a práva. Práve spracovanie diela v širších právno-teoretických súvislostiach, ktoré ma subjektívne (so zreteľom na moje vedecko-pedagogické pôsobenie) zaujali určitým osobitným spôsobom, predstavuje podstatnú pridanú hodnotu monografie. Tá dáva možnosť vnímať autorom spracované inštitúty a inštitúcie v žiadaných právno-teoretických a predovšetkým aj právno-filozofických súvislostiach. Je to veľmi dobre, pretože ide o aspekt, ktorý je podľa môjho názoru v súčasnej spisbe dosť často opomínaný či akýmsi spôsobom marginalizovaný.

Monografia je štrukturálne členená do piatich relatívne samostatných, ale súčasne úzko súvisiacich častí – kapitol. Kapitolám predchádza úvod, v ktorom sa autor korektne zameral na vymedzenie metodologického prístupu k spracovaniu diela, najmä pokiaľ ide o určenie cieľov, výskumnej hypotézy a aplikovaných metód vedeckého bádania. Prvá kapitola je orientovaná na teoretické a ústavno-právne východiská princípu zákonnosti. Autor skúma teoreticko-právne východiská právneho štátu, ako aj jednotlivé stránky a záruky zákonnosti. Obsahom druhej kapitoly je spracovanie matérie zákonnosti ako základného pilieru trestného práva moderných štátov. Analyzované sú poznatky historického charakteru, legislatívne, aplikačné a realizačné aspekty trestno-právnej zákonnosti, ako aj matéria súvisiaca s rozhodovacou činnosťou najvyšších justičných autorít. V tretej kapitole sa autor zameral na vybrané axiologické problémy súčasného zákonodarstva. Skúmaná je väzba pre trestné činy terorizmu, pozícia oznamovateľa trestného činu, pričom predostrené sú tiež úvahy nad viazanosťou zákonodarcu materiálnymi predpokladmi aplikácie výsledkov jeho vlastnej normotvornej činnosti. Štvrtá kapitola je obsahovo ladená na postihnutie trestno-právnej zákonnosti z pohľadu aplikácie jednotlivých foriem štátneho donútenia. Napokon v poslednej, piatej kapitole, autor koncentruje pozornosť na limity realizačnej stránky trestno-právnej zákonnosti z pohľadu súkromných subjektov trestného konania. Z avizovanej štruktúry je čiastočne zrejmé, a autor to naostatok príhodne konštatuje v úvode diela, že prvé dve kapitoly sú všeobecnejšieho charakteru a predstavujú všeobecnú časť knižky, pričom ďalšie tri kapitoly cielia väčšmi na právno-aplikačné súvislosti (osobitná časť). Obe časti diela takto vo svojej komplexite vytvárajú symbiotický obraz autorsky vyzretého textu začínajúci pri abstraktnejších aspektoch témy, ktoré autor následne aplikuje a zhodnocuje v súradniciach konkrétnejších inštitútov pozitívneho trestno-právneho zákonodarstva. Jednotlivé kapitoly nasleduje záver a prehľadný zoznam použitej literatúry.

Možno zhrnúť, že monografia je spracovaná materiálne konzistentne, s náležitou vedeckou erudíciou a pri zachovaní potrebnej zrozumiteľnosti. Z hľadiska formálnych aspektov nemožno dielu nič vytknúť. Nazdávam sa, že publikácia predstavuje dielo, ktoré môže byť žiadaným zdrojom poznatkov nielen pre vedeckú pospolitosť, osobitne pre advokátsky (či obhajcovský) stav, ale aj pre orgány aplikácie práva, študentstvo a vôbec pre širšiu verejnosť, ktorá sa o problematiku interesuje.

Knihu môžete zakúpiť v našom e-shope tu. 

Čo vás priviedlo k problematike správneho súdnictva a abstraktnej kontroly právnych noriem? Prečo ste si vybrali práve túto tému pre svoju najnovšiu monografiu a v čom vidíte jej hlavný prínos?

Už od čias právnických štúdií ma fascinuje určitá konštantná zložitosť jednotlivých oblastí verejnej správy z hľadiska jej organizačných štruktúr, ale najmä vo svetle širokého spektra jednotlivých správnych činností a ich finálnych foriem. Je to v istom zmysle fenomén. O tom niet dubiozít. Avizovaná zložitosť sa celkom prirodzene spája s kvantitatívne početnými a materiálne často nejednoduchými pochybeniami, na ktorých elimináciu verejno-správne internum v mnohých súvislostiach jednoducho nestačí. Musí preto existovať určitý, svojou povahou transcendentný, teda správu presahujúci mechanizmus, ktorý z pozície nezávislej štruktúry zabezpečí predovšetkým kontrolu legality myšlienkových pochodov verejnej správy. Tým sa súčasne objektivizuje ideové poslanie správneho súdnictva v súradničných líniách demokratického a právneho štátu.

Vašu druhú podotázku trocha doplním: Vo vedeckej a aplikačnej činnosti sa orientujem predovšetkým na abstraktnú kontrolu právnych noriem v správnom súdnictve. V týchto intenciách môžu byť predmetom abstraktnej kontroly len všeobecne záväzné nariadenia, teda lokálne právo a regionálne právo. To súvisí s mojím záujmom o hierarchickú výstavbu právneho poriadku a normotvorbu lokálnej správy najmä v jej právno-teoretických súvislostiach. Napokon však niet pochýb o tom, že uvedené súvislosti sú vo viacerých aspektoch nevyhnutne previazané s konaním o súlade právnych predpisov v ústavnom súdnictve, najmä ak ide o vymedzenie aktívne legitimovaných subjektov, v súčasných časo-priestorových dimenziách často spomínané dočasné pozastavenie účinnosti právnych predpisov a podobne.

O tematickom zameraní monografie rozhodol určitý pomyselný trojuholník, v ktorom sa istý čas pohybujem na akademickej pôde a v právno-aplikačnej praxi. Avizovaný trojuholník je tvorený (i) teóriou štátu a práva, ktorej sa venujem v rámci pedagogického a vedeckého pôsobenia na košickej právnickej fakulte, ako aj odvetviami (ii) ústavného práva a (iii) správneho práva, na ktoré sa usilujem orientovať predovšetkým po aplikačnej stránke a publikačnej linke. Myslím, že zvolená téma monografie uvedené oblasti organicky prepája a poskytuje adekvátny priestor pre zhodnotenie získaných poznatkov.

Hlavný prínos monografie identifikujem v troch smeroch. Ide o úsilie poskytnúť určitý obraz o správnom súdnictve v kontexte (i) teoretických súvislostí, predovšetkým ak ide o pozíciu administratívnej jurisdikcie v systéme deľby moci, (ii) vyše tridsaťročného dejinného vývoja začínajúceho renováciou správneho súdnictva po novembri 1989 a najmä (iii) kontroly právnych noriem v kompetenčných osídlach správnej súdnej jurisdikcie.

V publikácii sa podrobne venujete kontrole normotvorby územnej samosprávy správnymi súdmi. Ako vnímate platnú právnu úpravu v tejto oblasti? Odráža potreby spoločnosti? Ktoré výzvy v tejto oblasti považujete za najvýznamnejšie?

Je to zložitá otázka, a s tým korešponduje aj snaha o hľadanie a nachádzanie odpovede na ňu, ktorá istotne presahuje rámec rozhovoru. Obmedzím sa preto na zhrnutie podstatných súvislostí.

Zverenie abstraktnej kontroly normatívnych správnych aktov správnym súdom sa podľa môjho názoru nejaví ako neuvážené alebo nekoncepčné. Je to vec zvyku a otvorenosti novým legislatívnym riešeniam, pričom nejde o záležitosť, ktorá by z komparatívneho hľadiska nebola v niektorých iných krajinách (napríklad v Spolkovej republike Nemecko) neznáma.

Zákonodarca by de lege ferenda mal odstrániť podstatné nedostatky konania o súlade právnych predpisov v správnom súdnictve. Avizované deficity predstavujú výzvy, ktoré považujem v danej oblasti za najvýznamnejšie. Konkrétne by bolo potrebné eliminovať viaceré nedôvodné diferenciácie v postupe správneho súdu a ústavného súdu v konaní o súlade právnych predpisov. Žiadalo by sa unifikovať záležitosti týkajúce sa dočasného pozastavenia účinnosti právnych predpisov v správnom súdnictve a v ústavnom súdnictve. Podľa môjho názoru by bolo na mieste novelizovať právnu úpravu vo veciach rozhodnutí vydaných pri abstraktnej kontrole noriem po inšpiratívnej linke so zákonom o ústavnom súde, konkrétne zaviesť všeobecnú záväznosť predmetných rozhodnutí správnych súdov, vhodnejšie upraviť nateraz problematickú konštrukciu ich publikácie a vylúčiť možnosti ich napadnutia opravným prostriedkom tým spôsobom, že abstraktnú kontrolu normatívnych právnych aktov nebudú vykonávať prvostupňové správne súdy, ale najvyšší správny súd ako jediný príslušný správny súd. Tiež by bolo potrebné zjednotiť prieskum ústavnosti a zákonnosti lokálneho práva a regionálneho práva pod kompetenčnú gesciu správneho súdnictva (najvyššieho správneho súdu) podobne, ako to je napríklad vo veciach ústavnosti a zákonnosti volieb do orgánov územnej samosprávy; v zmysle tejto modifikácie by malo ostať zachované aj návrhové oprávnenie ústavne legitimovaných subjektov (čl. 130 ústavy) iniciovať konanie vo veciach abstraktnej kontroly všeobecne záväzných nariadení. Napokon sa domnievam, že by sa žiadalo zabezpečiť, aby najvyšší správny súd vykonával prieskum všetkých normatívnych právnych aktov s lokálnou pôsobnosťou, teda nielen všeobecne záväzných nariadení, ale aj normotvorby miestnej štátnej správy v jej organizačnom ponímaní.

V publikácii poukazujete na potrebu novelizácie Správneho súdneho poriadku, ktorá by viedla k uznaniu všeobecnej záväznosti rozhodnutí správneho súdu o nesúlade právnych predpisov. Môžete podrobnejšie vysvetliť zmysel takejto legislatívnej iniciatívy?

V odbore všeobecnej právnej teórie a teórie jednotlivých pozitívno-právnych odvetví, napríklad ústavného práva alebo správneho práva je dlhodobo a dosť notoricky známe, že nálezy ústavného súdu o nesúlade právnych predpisov predstavujú formálny prameň práva. Situácia nie je taká jednoznačná, ak ide o uznesenia, ktorými sa podľa § 367 Správneho súdneho poriadku vyslovil nesúlad všeobecne záväzného nariadenia s právnymi predpismi vyššej právnej sily. Niektorá doktrína, ktorá sa konštituovala po zavedení konania o súlade právnych predpisov v správnom súdnictve, sa avizovaným rozhodnutiam zdráha priznať povahu formálneho prameňa práva. Rovnako o uvedenom probléme mlčí časť výučbovej literatúry. Napokon existujú viacerí autori, ktorí rozhodnutiam správnych súdov vydaným v konaní podľa § 357 a nasl. Správneho súdneho poriadku prisudzujú (s určitými okolkami alebo bez nich) štatút formálneho prameňa práva.

Nejasnosti ohľadom právnej pozície uznesení správnych súdov o nesúlade lokálneho a regionálneho práva s právnymi predpismi vyššej právnej sily vyplývajú (okrem iného) aj z toho, že kým nález ústavného súdu v konaní o súlade právnych predpisov je podľa čl. 125 ods. 6 ústavy všeobecne záväzný, pri uznesení správneho súdu v rovnakej veci obdobná regulácia chýba. Pri podrobnejšom pohľade na vec sa ponúkajú viaceré možnosti korektného riešenia predmetnej dichotómie. Všetky argumentatívne schémy spejú k ustáleniu záveru, že aj avizované uznesenie správneho súdu požíva atribút veľmi širokej záväznosti, ktorá zrejme tak či onak smeruje k všeobecnej záväznosti.

Z hľadiska konštrukcie právnej úpravy je však zrejme nedostatočne domyslené, že nálezu ústavného súdu zákonodarca priznáva všeobecnú záväznosť a uzneseniu správneho súdu produkovanému v principiálne totožnej veci nie, pričom je potrebné odvodzovať ju len implicitným spôsobom. Je to nedôvodná dichotómia súvisiaca s nenáležitým nerešpektovaním princípu právnej istoty ako neoddeliteľnej súčasti ústavného štátu, čo by vhodne mienená legislatívna iniciatíva eliminovala. Predznamenaná zákonodarná zmena by sa mala realizovať formou novelizácie Správneho súdneho poriadku, prostredníctvom ktorej by sa nepochybne uznala aj všeobecná záväznosť spomenutého rozhodnutia správneho súdu. Takáto nová charakteristika záväznosti rozhodnutí správneho súdu o nesúlade právnych predpisov by ich jednoznačne zaradila medzi pramene práva práve tak, ako to platí vo vzťahu k nálezom ústavného súdu vydaných v konaní o súlade právnych predpisov po explicitnom zavedení ich všeobecnej záväznosti do čl. 125 ods. 6 ústavy.

Knihu môžete zakúpiť v našom e-shope tu. 

Druhé vydanie komentára k Civilnému mimosporovému poriadku prináša čitateľom aktualizovaný a rozšírený výklad oproti prvému vydaniu z roku 2017. Ktoré zmeny v znení zákona alebo v rozhodovacej praxi súdov odzrkadlené v obsahu komentára by ste vyzdvihli pre ich význam?

Považujem za prirodzené, že taká zásadná legislatívna zmena, akou bola rekodifikácia civilného procesu a jej výsledkom bolo prijatie troch nových procesných kódexov diferencujúcich právnu úpravu v závislosti od nárokov, ktoré sa pred civilnými súdmi prejednávajú, s odstupom času vyvolala potrebu korektívov vybraných ustanovení Civilného sporového aj Civilného mimosporového poriadku. Tie sa premietli do modifikácie vybraných zákonných ustanovení a za zásadné možno považovať zmeny v špecializácii súdov a sudcov vyvolané zmenami pri určovaní súdnej príslušnosti v rodinnoprávnych veciach vrátane rozhodovanie o neodkladných opatreniach  v týchto veciach a pri výkone nepeňažných plnení týkajúcich sa starostlivosti súdu o maloletých. V týchto veciach považujem za pozitívum zjednotenie formy rozhodovania formou rozsudku v merite veci v konaní starostlivosti súdu o maloletých, ako aj precizovanie právnej úpravy vykonávacieho konania podľa CMP. Najmä vo vykonávacích konaniach, v ktorých má vždy procesné postavenie dieťa a rieši sa situácia, keď povinný rodič nerešpektuje povinnosti vyplývajúce mu z rozhodnutia súdu alebo schválenej rodičovskej dohody, podľa môjho názoru nie je reálne vytvorenie „dokonalej“ právnej úpravy, ale pozitívom a súčasne záväzkom je snaha o jej optimalizáciu najmä z dôvodu ochrany dieťaťa ako zraniteľného subjektu v konflikte rodičov.

CMP je jedným z najdôležitejších predpisov civilného procesného práva. Reflektuje jeho aktuálny stav a vývoj dostatočne na potreby a vývoj spoločnosti od prijatia predpisu?

Dynamika vývoja v spoločnosti začiatkom tretieho tisícročia prirodzene prináša fenomény, ktoré zásadným spôsobom ovplyvňujú skutočne širokospektrálne vzťahy medzi jednotlivcami navzájom, a tiež medzi jednotlivcami a štátom. Mimosporový kódex si so sebou nesie hendikep absencie rekodifikácie súkromného práva, čo aj napriek snahe zákonodarcu vytvoriť pri rekodifikácii právne  predpisy vyznačujúce sa generalitou v určitých veciach nedáva možnosť reflektovať posun v náhľade na nosné hodnoty vrátane autonómneho rozhodovania v súkromnoprávnych veciach. Aj napriek tomu, že k určitému, z môjho pohľadu významnému posunu došlo, je to tak napr. pri rozhodovaní o zásahu do spôsobilosti na právne úkony či v detenčnom konaní, tiež pri zisťovaní názoru dieťaťa a rešpektovaní jeho participačných  práv. Stále vnímam priestor na prehodnotenie napr. právnej úpravy rozvodu manželstva, úpravy určovania rodičovstva, opatrovníctva.

Aké sú vývojové tendencie civilného mimosporového konania? Čakajú nás nejaké zásadné zmeny, na ktoré je potrebné pripraviť sa?

Aj v kontexte vyššie uvedeného ostávam optimista a verím, že sa dopracujeme k prehodnoteniu a rekodifikácii súkromného práva, súčasťou ktorého je problematika rodinnoprávnych vzťahov, statusových vecí týkajúcich sa spôsobilosti konať s právnym následkom a prípadného podporovaného rozhodovania a s tým súvisiacich otázok kvalifikovanej právnej ochrany osôb, ktoré by mal štát vnímať ako zraniteľné. Procesné predpisy majú svoje limity, čo teraz otvára priestor na zmeny úpravy v rovine hmotného práva a na ne prirodzene môžu a mali by v prípade potreby reagovať ustanovenia Cvilného mimosporového poriadku.

Knihu môžete zakúpiť v našom e-shope tu.

Dielo komplexne zamerané na problematiku označovania pôvodu výrobkov a zemepisného označovania výrobkov je skutočne unikátnym počinom. Čo vás okrem absencie na slovenskom trhu viedlo k jeho napísaniu?

Okrem vyššie spomínaného faktu kolektív autorov motivovalo aj to, aby boli dlhoročné skúsenosti pracovníkov Úradu priemyselného vlastníctva SR zhmotnené a zachytené na jednom mieste, na ktorom budú k dispozícii širokej odbornej aj všeobecnej verejnosti. Zároveň bolo radosťou autorského kolektívu venovať sa téme, ktorá má za sebou pekné, konkrétne ľudské a podnikateľské príbehy.

Publikácia Označenia pôvodu výrobkov a zemepisné označenia výrobkov je výnimočná aj svojou mnohostrannou využiteľnosťou. Povedzte nám o tom viac.

V publikácii nájdete kapitoly, ktoré sa venujú problematike zo širšieho pohľadu – napríklad porovnávajú rôzne označovanie potravín z hľadiska politiky kvality Európskej únie či sumarizujú potreby či požiadavky výrobcov jednotlivých potravín či remeselných výrobkov, ktoré nesú označenia pôvodu či zemepisné označenia.

Na druhej strane sú čitateľovi k dispozícii aj kapitoly, ktoré idú do hĺbky odbornej problematiky – najmä kapitoly venujúce sa podrobne európskemu kontextu, procesu registrácie či vysvetľovaniu rozhodovacej praxe Úradu priemyselného vlastníctva SR.

Ako vnímate potrebu odlíšenia jednotlivých regiónov a ich produkcie? Napomôže publikácia tzv. deglobalizácii aj v tomto smere?

Asi by bolo príliš odvážne na úvod zovšeobecniť, že publikácia pomôže deglobalizácii. Prínos publikácie vidíme najmä v tom, že v dnešnej silnej priemyselnej orientácii jednotlivých ekonomík (akou tá slovenská určite je) je skutočne veľmi dôležité, aby mali jednotlivé regióny čím lákať turistov. Aby turisti neboli len „tranzitní“, ale aby v regióne zotrvali a ochutnali napríklad Klenovecký syrec a dali si k nemu pohár bieleho vína zo stredoslovenskej vinohradníckej oblasti, či Skalický trdelník spolu s pohárom Skalického rubínu, alebo si osladili čaj pravým Bardejovským medom. Toto sú všetko označenia, ktoré zaručujú, že výrobky budú po stovky rokov také, ako majú byť (resp. akými boli pôvodne, historicky) a tým pomáhajú jednotlivým regiónom lákať na tieto výrobky ľudí. Je to aj kultúrna vizitka regiónov, nakoľko v nich nájdu neopakovateľné, jedinečné, výnimočné výrobky, ktoré súvisia nielen s klimatickými podmienkami, ale aj so zvykmi a tradíciami danej oblasti. Ak sa teda deglobalizáciou myslí sústredenie pozornosti a zvyšovanie atraktivity jednotlivých regiónov, tak sa domnievame, že publikácia deglobalizácii pomáha.

Knihu môžete zakúpiť v našom e-shope tu. 

Právna prax kapitálových trhov je prvou komplexnou, odbornou príručkou zaoberajúcou sa právom cenných papierov a emisiami dlhopisov z praktického pohľadu. Čo všetko môžu čitatelia nájsť v publikácii s rozsahom takmer 550 strán?

Základným cieľom knihy bolo pokryť všetky relevantné oblasti „Capital Markets“ s dôrazom na tie, ktoré sú v slovenskej praxi najviac rozšírené. Kniha je koncipovaná ako praktická príručka a poskytuje mapu celého kapitálového trhu. Najčastejšie využívané časti v slovenských podmienkach resp. v širších CEE súvislostiach sú priblížené detailnejšie so zámerom poskytnúť návod pre tieto transakcie. Čitatelia sa tak budú môcť najmä podrobne oboznámiť s právnou úpravou a vytvorenou praxou v oblasti dlhového financovania prostredníctvom emisie dlhopisov (tzv. DCM). Práve tejto oblasti je venovaná najväčšia časť diela. Autori sa rovnako venujú aj akciovým emisiám (tzv. ECM), hoci tie sú na Slovensku stále vzácne. Napokon kniha približuje aj pokročilejšie štruktúry, ako sú sekuritizácie alebo rôzne druhy derivátových cenných papierov. Okrem iného čitatelia v publikácii ale nájdu praktické informácie aj o právnych aspektoch držby a vysporiadania cenných papierov, primárnych ponukách akcií, manipulácii trhu, a pod.

V kocke je tak možné tvrdiť, že kniha poskytuje praktický náhľad na doposiaľ ustálenú domácu trhovú prax a štandardy v oblasti kapitálových trhov. Dielo predstavuje po „Banking & Finance“ knihách [1] posledný chýbajúci diel v sérii praktických príručiek v oblasti dlhového financovania. 

Členovia autorského kolektívu majú bohaté skúsenosti z oblasti kapitálových trhov, ktoré premietli do príručky. S akým cieľom bol skladaný autorský kolektív? Aké oblasti autori „zastrešujú“?

Právna prax kapitálových trhov je v našich podmienkach stále nerozvinutá a venuje sa jej len úzky okruh právnikov. Autormi sú advokáti z popredných advokátskych kancelárií a medzinárodných inštitúcií, ktorí majú dlhoročné skúsenosti s dokumentovaním transakcií na kapitálových trhoch. Sú to tak ľudia od fachu, ktorí nie len rozumejú pravidlám a regulácii, ale majú prežitú a navnímanú aj transakčnú prax. Každý z kolektívu má okrem uvedeného určitú oblasť, ku ktorej má špecifický vzťah a toto bolo zohľadnené pri rozdelení kapitol medzi autorov. Pod niektorými časťami sú tak podpísaní autori, ktorí participovali na všetkých transakciách na Slovensku, napríklad pri krytých dlhopisoch alebo poradenstve pri emisii štátnych obligácií ale aj novo-formujúcej praxe syntetických sekuritizácií. 

Kto môže mať záujem zorientovať sa v praxi kapitálových trhov? Komu je kniha určená?

Kniha je určená pre všetkých, ktorí sa v praxi stretávajú s emisiami cenných papierov alebo takú emisiu zvažujú. Cieľom bolo napísať publikáciu, do ktorej budú môcť nazrieť profesionáli z rôznych oblastí, pokiaľ aktuálne potrebujú riešiť akýkoľvek problém z oblasti kapitálových trhov. Napriek tomu, že autori sú právnici, dielo je napísané praktickým a zrozumiteľným štýlom. Je teda určené aj neprávnikom – napríklad finančným manažérom v spoločnostiach, ktoré sa zaujímajú o financovanie z kapitálového trhu, bankárom pri tzv. bankových emisiách, štátnym organizáciám ako ARDAL a pod. V neposlednom rade dúfame, že dielo upúta aj študentov a mladých profesionálov, ktorí sa zaujímajú o oblasť kapitálového trhu v rámci svojho štúdia alebo začínajúcej kariéry a ktorí, nádejame sa, budú slovenskú prax tohto odvetvia ďalej rozvíjať.

Oblasť kapitálových trhov je dynamicky sa rozvíjajúcim odvetvím, ktoré určite v praxi vyvoláva mnoho aplikačných otázok. Rezonuje aktuálne nejaká otázka v slovenskom regióne? Aké sú trendy vývoja v tejto oblasti?

Trendom v oblasti kapitálových trhov je na rozdiel od oblasti úverového financovania vysoká miera regulácie a z toho plynúca právne záväzná harmonizácia v rámci EÚ. Kľúčové inštitúty a dokumenty, ako je prospekt, pravidlá ochrany trhu a pravidlá distribúcie sú do veľkej miery dané nie praxou, ale reguláciou, ktorá je rovnaká vo všetkých členských štátoch. Druhým (a to špecificky slovenským) trendom je dobiehanie a nasledovanie štruktúr z vyspelejších trhov. Slovenský kapitálový trh je v ranej fáze tvorby a rozvoja. To umožňuje v rámci regulačných mantinelov preberať najlepšie postupy a formovať prax.

Hlavná pridaná hodnota knihy spočíva v zachytení trhového štandardu, ktorý bol známy len úzkemu okruhu právnikov a iných profesionálov, ktorí sa na tomto type transakcií podieľajú. Veríme preto, že osloví široký okruh čitateľov a okrem demystifikácie tohto odvetvia práva napomôže k jej ďalšiemu rozvoju a vytvoreniu best practices.

Nakupujte v našom e-shope TU. 

Nové vydanie komentára k Zákonu o vlastníctve bytov a nebytových priestorov vychádza po jedenástich rokoch, viacerých novelách a v podstatne doplnenom a rozšírenom vydaní v podobe veľkého komentára. Ide o najaktuálnejší a najkomplexnejší komentár na trhu. Ako hodnotíte proces písania a výsledok prípravy tohto unikátneho diela? 

Vyše dekáda, ktorá uplynula medzi dvoma vydaniami tejto publikácie, predstavuje v porovnaní s inými dielami tohto druhu pomerne značný časový odstup. Ten mal však svoje dôvody, a to tak subjektívne (najmä vysoká časová náročnosť a vyťaženosť autorského kolektívu), ako aj objektívne (čakanie autorov na výsledok rekodifikačných prác na občianskom hmotnom práve).  Na druhej strane toto obdobie ubehlo pomerne rýchlo, pričom mi poskytlo adekvátny čas na analýzu a prípadné prehodnotenie určitých častí pôvodného textu komentára a, pochopiteľne, na niektorých miestach aj jeho podstatné prepracovanie. Rôznych podnetov z praxe i nových výkladových problémov sme s kolegami spoluautormi za uplynulú dekádu zozbierali viac než dosť. Zásluhu na takomto rozsahu diela má aj zákonodarca, ktorý za tých jedenásť rokov od prvého vydania tejto publikácie prijal celkovo deväť noviel komentovaného zákona.

Prvú časť uvedeného obdobia som zhromažďoval tieto podnety a výkladové problémy z praxe, ako aj judikatúru. Na aktualizácii a doplnení textu 2. vydania komentára som začal pracovať v roku 2019, skončil som odovzdaním rukopisu, jeho doplnením a kontrolou v priebehu roka 2023. Celý proces tvorby aktualizovaného vydania tohto diela tak trval takmer päť rokov, samozrejme, s určitými prestávkami. To bolo pre mňa mimoriadne náročné obdobie, keďže popri písaní komentára som vykonával advokátsku prax a vo voľnom čase som sa snažil venovať mojej manželke a dvom malým deťom. Na porovnanie uvádzam, že príprava a napísanie 1. vydania tohto diela trvali necelé dva roky, avšak v tom čase som bol slobodný a bezdetný. S trochou humoru to možno vnímať ako moje ospravedlnenie pred laickou i odbornou verejnosťou, ktorá na 2. vydanie tohto diela musela tak dlho čakať. Verím však, že toto čakanie stálo za to, čo budú môcť čitatelia zhodnotiť pri práci s publikáciou.

Určité komplikácie znamenajúce posun publikácie tohto diela nám spôsobil zákonodarca, ktorý až po odovzdaní rukopisu 2. vydania prijal novelu komentovaného zákona č. 205/2023 Z. z., ktorá nadobudne účinnosť 1. 4. 2024. Táto novela okrem iného zmenila číslovanie legálnych definícií pojmov v šestnástich odsekoch § 2, ktoré sa vyskytovali v celom texte komentára. Keďže som mal záujem, aby 2. vydanie tejto publikácie bolo nielen aktuálne, ale aj prehľadné pre čitateľa, museli sme tomu prispôsobiť aj text komentára, pretože ten bude publikovaný ešte niekoľko mesiacov pred nadobudnutím účinnosti uvedenej novely.

Som veľmi rád, že Nakladateľstvo C. H. Beck napokon moje úsilie, rozsah a kvalitu spracovania diela zohľadnilo tým, že sa rozhodlo 2. vydanie zaradiť do edície Veľkých komentárov, hoci nejde o typický kódexový zákon a 1. vydanie vyšlo v roku 2012 v edícii tzv. sivých komentárov.

Je komentovaný zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov predpisom, ktorý vyhovuje požiadavkám dnešnej doby a aplikačnej praxe?

Komentovaný zákon, rovnako ako samostatný slovenský zákonodarca v roku 2023 „oslavuje“ 30. výročie svojej existencie. S určitou formou zveličenia možno konštatovať, že už to nie je dieťa, ktoré sa len učí, ale dospelý človek, ktorý by mal po tridsiatich rokoch vedieť, čo a ako chce robiť, teda produkovať kvalitnú legislatívu. Žiaľ, väčšina z ustanovení komentovaného zákona (najmä tie týkajúce sa privatizácie bytového fondu) pochádza ešte z 90. rokov minulého storočia a v súčasnosti sú už obsolétne. Naopak, tie ustanovenia, ktoré sú pre prax najvýznamnejšie a najviac aplikované (najmä prevody a nadobúdanie vlastníctva bytov a nebytových priestorov, správa bytových domov), sa napriek viacerým zmenám v praxi buď neosvedčili alebo sú nedostatočné, čo spôsobuje množstvo výkladových otázok. Súčasná právna úprava už napriek viacerým novelizáciám nezodpovedá požiadavkám súčasnej praxe a judikatúra, žiaľ, nemôže vyriešiť všetky otázky, ktoré zákonodarca nebol schopný legislatívne upraviť prijatím adekvátnej, ideálne úplne novej a modernej právnej úpravy vlastníctva bytov a nebytových priestorov. To sa nestalo ani v súvislosti s dlhodobo pripravovanou rekodifikáciou Občianskeho zákonníka, ktorá stále nie je ukončená. Uvedený fakt je zarážajúci aj pre význam komentovaného zákona v praxi, keďže takmer polovica populácie na Slovensku býva v bytových domoch. Okrem toho je nedostatočná činnosť zákonodarcu v tejto oblasti alarmujúca aj preto, že na množstvo aplikačných a výkladových problémov sme poukázali už v prvom vydaní tohto komentára. Uvedený stav pramení z toho, že nie sú dané jednoznačné kompetencie medzi štyrmi  ministerstvami, ktoré majú na starosti parciálne časti právnej úpravy. To však nemôže byť z pohľadu adresáta právnej úpravy dostatočné ospravedlnenie súčasného žalostného právneho stavu v tejto oblasti práva.

Došlo v rozhodovacej praxi súdov v oblasti „bytového zákona“ od predchádzajúceho vydania komentára k vývoju?

Za uplynulú dekádu sme zaznamenali významný rozmach judikatúry v tejto oblasti, pričom potešujúci je fakt, že viacero významných rozhodnutí Najvyššieho súdu SR vo vzťahu k „bytovému zákonu“ bolo publikovaných v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR. Tieto judikáty vyriešili niektoré dlhodobo sporné otázky v praxi a mali by prispieť k vyššej právnej istote v tejto oblasti práva. Pri písaní 2. vydania komentára sme ešte stále čerpali aj z českej judikatúry, hoci v ČR už majú rekodifikáciu občianskeho hmotného práva úspešne za sebou a jej výsledkom je právna úprava tzv. bytového spoluvlastníctva ako súčasti nového Občanského zákoníka (český zákon č. 89/2012 Sb.). Napriek tomu, že je česká právna úprava vo viacerých smeroch odlišná, stále môže byť inšpiratívna minimálne v rámci komparatívneho výkladu niektorých otázok. Pri príprave druhého vydania sme sa však prioritne zamerali na prax slovenských súdov s tým, že množstvo zaujímavých a doposiaľ nepublikovaných rozhodnutí sme zaradili aj do tohto diela. To tiež výrazne ovplyvnilo jeho celkový rozsah. Zastávam názor, že práve zbierka judikatúry k jednotlivým ustanoveniam je správnym „korením“, ktoré dotvára konečný produkt, pričom dáva čitateľovi priestor, aby si autenticky konfrontoval naše názory s výkladom súdnej praxe. 

Komu môže komentár poslúžiť ako pomôcka, resp., komu je tento komentár určený? 

Komentár je určený každému, kto s týmto právnym predpisom prichádza pravidelne do kontaktu. Verím, že sa stane užitočnou pomôckou nielen pre správcov bytových domov a spoločenstvá vlastníkov, ale aj pre všetky právnické profesie, orgány verejnej moci (najmä súdy) či bankový sektor a developerské subjekty zaoberajúce sa výstavbou rôznych bytových, nebytových a polyfunkčných objektov. Dúfam, že toto dielo neujde pozornosti ani kompetentných legislatívnych orgánov, ktoré majú na starosti komentovaný zákon, a to nielen k jeho ďalším novelizáciám, ale aj ako podklad na prípravu novej právnej úpravy, ktorá jedného dňa komentovaný zákon nahradí. Pri tvorbe novej legislatívy by mali byť vypočuté predovšetkým hlasy tých subjektov, ktoré sú dennodenne konfrontované s platnou právnou úpravou, a teda najviac vidia jej nedostatky a úskalia, pričom sa s nimi musia aj vyrovnať.

Nakupujte v našom e-shope TU.

Vedecká monografia známych autorov – prof. JUDr. Jozefa Čentéša, PhD., prokurátora a vysokoškolského pedagóga, ako aj JUDr. Denisy Hamranovej, PhD., prokurátorky, aktívne pôsobiacej tiež v akademickej oblasti, ktorí publikovali množstvo príspevkov na tému drogových trestných činov, či už v časopisoch alebo na vedeckých konferenciách – okrem Predhovoru, početného Zoznamu schém, grafov, tabuliek a použitých skratiek, Úvodu, Záveru, Použitej literatúry a Vecného registra, pozostáva zo siedmich kapitol s týmito názvami a obsahom.

I. kapitola – Vymedzenie základných a súvisiacich pojmov nealkoholovej toxikománie, súčasťou ktorej je terminologické vymedzenie pojmu droga a iných súvisiacich pojmov – dekriminalizácia, depenalizácia a legalizácia omamných a psychotropných látok (OLPL), prohibícia a liberalizácia.

II. kapitola – Vývoj právnej úpravy OLPL a prekurzorov, obsahom ktorej je analýza medzinárodného vývoja právnej úpravy OLPL a prekurzorov s časovým predelom do a od roku 1945, so zameraním sa na jednotlivé početné konferencie, konvencie, dohovory, protokoly, nariadenia, smernice, ako aj analýza medzinárodnoprávnych orgánov regulujúcich oblasť drogových trestných činov, najmä na úrovni OSN. Súčasťou tejto kapitoly je tiež analýza vnútroštátneho vývoja právnej úpravy OLPL a prekurzorov s časovými úsekmi rokov 1945 a 1989.

III. kapitola – Protidrogová stratégia na úrovni EÚ a pramene úpravy OLPL a prekurzorov v Európskej únii sa zameriava na predmetné stratégie a akčné plány v rokoch 2021 až 2025, tiež na trestnoprávne a ďalšie pramene úpravy OLPL a prekurzorov, vrátane nariadení, ako aj na problematiku nových psychoaktívnych látok v podmienkach EÚ, na posilnenie efektivity včasného varovania a opatrenia EÚ v oblasti postihu legalizácie výnosov z trestnej činnosti vo vzťahu k OLPL.

IV. kapitola – Protidrogová stratégia v SR je analýzou národnej protidrogovej stratégie SR na obdobie rokov 2021 až 2025 s výhľadom do roku 2030, a orgánov v oblasti drogovej problematiky na celoštátnej a regionálnej úrovni, monitorovacieho centra pre drogy a problematiku nových psychoaktívnych látok v podmienkach SR.

V. kapitola – Teoretická a aplikačná analýza trestnoprávnej úpravy skutkových podstát trestných činov súvisiacich s nealkoholovou toxikomániou (hmotnoprávne aspekty), je obsiahlou a detailnou analýzou tejto právnej úpravy zakotvenej v jednotlivých do úvahy prichádzajúcich skutkových podstatách trestných činov nachádzajúcich sa v Trestnom zákone SR, počnúc § 171 a končiac jeho § 404.

VI. kapitola – Právna úprava drogových trestných činov vo vybraných štátoch sa zameriava konkrétne na predmetnú právnu úpravu v Českej republike, Spolkovej republike Nemecko a v Portugalsku, s dôrazom na relevantné pojmy inšpirujúco vyznievajúce aj pre obdobnú právnu úpravu SR, najmä na pojmy pestovanie a jednotlivé množstvá drog.

VII. kapitola – Návrhy de lege ferenda v právnej úprave drogových trestných činov sa konkrétne týka trestných činov neoprávneného prechovávania omamnej látky a psychotropnej látky (§ 171 novely Trestného zákona), neoprávneného pestovania rastlín a húb obsahujúcich omamnú látku a psychotropnú látku (§ 172 novely Trestného zákona), neoprávnenej výroby a obchodovania s omamnou látkou a psychotropnou látkou (§ 173 novely Trestného zákona), neoprávneného prechovávania, výroby a obchodovania s drogovým prekurzorom a predmetom určeným na výrobu omamnej látky, psychotropnej látky alebo drogového prekurzora (§ 173a novely Trestného zákona), ako aj iných zmien v právnej úprave tejto problematiky.

Už zo samotnej takejto štruktúry vedeckej monografie s názvom Drogové trestné činy, v rozsahu 363 strán, je zrejmé, že problematika drogových trestných činov, v nej spracovaná, je analyzovaná úplne komplexne, jedinečne a originálne, a to z hľadiska teoretického i praktického, vnútroštátneho, ako aj medzinárodného, z pohľadu historického i súčasného, a tiež z hľadiska de lege lata, ako aj de lege ferenda.

Vysoko oceniteľná je tiež mimoriadna aktuálnosť danej problematiky, ktorá je v neustálom dynamickom vývoji, napriek jej viacerým novelizáciám, a ako ukazuje aj aktuálny vývoj, nie je ustálená ani v súčasnosti, o čom svedčia zmieňované návrhy de lege ferenda, ktoré sú veľmi inšpiratívne spracované v uvádzanej VII. kapitole.

Kvalitný obsah predmetnej vedeckej monografie je daný tiež tým, že obaja autori reflektujú na danú problematiku nielen z teoreticko-akademického hľadiska, ale aj ako prokurátori, tiež z hľadiska aplikačnej praxe. Svedčí o tom tak hĺbková teoretická analýza drogovej trestnej činnosti, ako aj vyčerpávajúca analýza konkrétnych, veľmi početných súdnych rozhodnutí a konkrétnych kazuistík.

Ako uvádzajú samotní autori, vedecká monografia je spracovaná na základe vedeckého skúmania, analytických a syntetických poznatkov, vlastnej prieskumnej činnosti v rozhodovacej činnosti prokuratúry a súdov, judikatúry slovenských súdov a českých súdov, ako aj na základe štatistických údajov získaných zo štatistických ročeniek Ministerstva spravodlivosti SR, Generálnej prokuratúry SR a Prezídia PZ či z niektorých kriminologických štúdií.

Prínos danej monografie je potrebné, okrem samotného jej vysoko odborného obsahu, vnímať aj v kontexte jej formálneho poňatia, o čom svedčí tvorivo využitých 955 citácii a odkazov čerpaných zo 185 rôznych literárnych zdrojov, čo čitateľovi ponúka jedinečný prehľad súvisiacej literatúry poskytujúcej široké možnosti ďalšieho vzdelávania v danej oblasti.

Vedecká monografia s názvom Drogové trestné činy je preto jedinečnou publikáciou na slovenskom knižnom trhu, vypĺňajúca dlhodobú absenciu aktuálnej obdobnej vedeckej literatúry. V tomto kontexte je potrebné pripomenúť, že daná monografia aktualizuje a úzko nadväzuje na skoršiu vedeckú monografiu prof. JUDr. Jozefa Čentéša, PhD., s názvom Hmotnoprávne aspekty trestnej činnosti páchanej v súvislosti s nealkoholovou toxikomániou v Slovenskej republike, vydanú v roku 2007, ako aj na vedeckú monografiu JUDr. Denisy Hamranovej, PhD., s názvom Hmotnoprávne aspekty drogových trestných činov, vydanú v roku 2018.

Svojou aktuálnosťou, komplexnosťou, ale aj teoretickým analyzovaním a hĺbkovým rozborom aplikačnej praxe je predmetná publikácia určená širokému okruhu čitateľov, a to tak z akademickej oblasti, ako aj z oblasti aplikačnej praxe, a nielen právnickej verejnosti, ale aj iným profesiám i laickým čitateľom. Zároveň táto monografia pôsobí veľmi inšpirujúco a poučne aj v oblasti protidrogovej prevencie, s možným efektívnym využitím v rezorte školstva, sociálnych vecí a v ďalších oblastiach spoločenského života.

Knihu môžete zakúpiť v našom e-shope TU.

Knihu môžete zakúpiť v našom e-shope TU.

Konfesné právo možno označiť ako vedeckú disciplínu, ktorá zasahuje do viacerých právnych odvetví. Mohli by ste na úvod priblížiť čitateľom konfesné právo ako oblasť vedeckého bádania, uviesť, ktorých právnych odvetví sa tematika konfesného práva dotýka a čím sa odlišuje od cirkevného práva?

Konfesné právo sa zaoberá všetkými právnymi vzťahmi, do ktorých vstupuje fenomén náboženstva, preto je jeho horizont pomerne rozsiahly. V zahraničí je známejšie jednoducho ako náboženské právo, ale naša učebnica sa hlási k zaužívanej československej tradícii zdôrazňujúcej pojem konfesia, teda vyznanie. Konfesné právo vystupuje najmä na platforme verejnoprávnych vzťahov. Ide teda o súčasť právneho poriadku Slovenskej republiky vrátane noriem medzinárodného práva. Oproti tomu je cirkevné právo súborom „interných noriem“ konkrétnych cirkví. Konfesné právo skúma všeobecný vzťah štátu a cirkví na podklade ústavného práva, analyzuje postavenie cirkví a náboženských spoločností v právnom poriadku, a to od ich poslania ako záujmových združení občanov podľa ustanovení Trestného poriadku, cez ich úlohy v oblasti školstva a zdravotníctva až po ich práva a povinnosti z pozície daňových subjektov. Samozrejme, že najviac pozornosti púta uznávanie (resp. registrácia) nových cirkví a náboženských spoločností či večne živá otázka ich financovania zo strany štátu. V neposlednom rade sa však zaoberá aj uplatňovaním náboženskej slobody jednotlivca. A spôsobov, akým môže jednotlivec prejavovať svoje náboženské a „filozofické“ vyznanie, je skutočne neúrekom – od obliekania sa až po právo rodičov, aby ich deti boli vychovávané v súlade s ich presvedčením. 

Učebnica nadväzuje na staršie slovenské a české publikácie z oblasti konfesného práva, opiera sa však aj o bohatú zahraničnú literatúru z nemeckého, anglického a talianskeho prostredia. V čom spočíva podľa vášho názoru  jej prínos a jedinečnosť?

Má byť spovedné tajomstvo chránené? Máme veľa náboženských sviatkov v kalendári? Môžu duchovní vystupovať vo verejnom priestore a vice versa: do akej miery môže byť určitá cirkev predmetom kritiky? Má byť nedeľný predaj zakázaný? Môžeme aj dnes hovoriť o sektách? Zaslúžia si náboženské uznanie aj združenia čarodejníkov, prívržencov pohanských kultov či recesistov? A ako vzdelávať naše deti? Konfesné právo sa často dotýka otázok, ktoré môžu vzbudzovať u jednotlivcov rôznorodé názorové nastavenie. Ambíciou knihy nie je rozhodnutie hodnotových otázok, ktoré patria skôr do sféry politiky. Naším cieľom je poukázať na to, že právo je skutočnou a vznešenou vedou, ktorá aj v tomto ohľade dokáže ponúknuť určité objektívne alternatívy a možnosti riešenia (aj) sporných otázok, a to napr. prostredníctvom komparatívnej bázy, ktorá poukazuje na minulý a súčasný vývoj v iných krajinách. Preto sa snažíme v našej učebnici skutočne reflektovať čo najširší záber zahraničnej literatúry, ktorú sa nám podarilo „zozbierať“. Okrem toho pracujeme aj s judikatúrou (predovšetkým Európskeho súdu pre ľudské práva v tejto oblasti), no nezabúdame ani na „československú spisbu“, keďže vo sfére časopiseckej literatúry bolo týmto témam venovaných veľké množstvo čiastkových štúdií. Našou – rozhodne nie dokonalou – troškou by sme chceli prispieť k parciálnej „kodifikácii poznatkov“ z tohto odboru a zároveň ponúknuť náš príspevok k celospoločenským diskusiám tohto druhu. 

Učebnica sa venuje právnemu postaveniu cirkví a náboženských spoločností nielen na Slovensku, ale obsahuje aj komparácie so systémami uplatňovanými v iných krajinách ako napr. Dánsko, Švédsko a Nemecko. Ktoré z nich považujete za najzaujímavejšie?

V učebnici sa dokonca neváhame dotknúť ani Ústavy Maledív, brazílskeho trestného zákona, analyzujeme predpisy viacerých islamských náboženských štátov, ba dokonca i bývalého Sovietskeho zväzu a Albánska, kde bolo náboženstvo počas socializmu zo zákona plošne zrušené. V jednej kapitole sa nevyhýbame ani judikatúre Najvyššieho súdu USA. Je však pravda, že popri slovenskej a českej úprave zrejme najviac priestoru venujeme krajinám „germánskeho“ jazykového okruhu, čo je zároveň celkom logické, keďže ide o vyspelé európske štáty. Dokonca prípady Rakúska či Nemecka sú nám pomerne blízke úpravou vzťahov medzi štátom a cirkvami. Pre čitateľov by mohli byť asi najpútavejšie rôzne spôsoby financovania cirkví, ktoré citlivo zohľadňujú delenie spoločností na veriacich a neveriacich. Napr. vo Švédsku spravuje štátna cirkev ex offo všetky cintoríny. Veriaci platia bežnú daň na správu svojej cirkvi, neveriaci platia zníženú „ateistickú“ daň, ktorá je určená len na financovanie tejto oblasti štátnej správy vo sfére pohrebníctva a ďalších nenáboženských aktivít cirkvi. V niektorých prípadoch skutočne platí, že tieto krajiny dávno dospeli k zhode v otázkach, s ktorými sa my stále boríme alebo začíname boriť a ich riešenia môžu byť pre nás minimálne trochu inšpiratívne.

Publikácia umožňuje čitateľovi spoznať filozofické aspekty danej problematiky, ako aj historický kontext, v ktorom skúmaná právna úprava vzťahov medzi cirkvami a štátmi vznikala. Ktoré historické udalosti podľa vášho názoru zohrali najdôležitejšiu úlohu pri formovaní právnych vzťahov cirkví a štátu v Slovenskej republike?

Náš pomyselný „koniec dejín“ v oblasti konfesného práva sa nepochybne odvíja od pádu socializmu a od zavedenia nového demokratického režimu, teda procesu, ktorý bol zavŕšený prijatím Ústavy SR. Súčasná doba však čoraz viac ukazuje, že v skutočnosti sa dejiny vyvíjajú ďalej a našu spoločnosť stavajú pred celkom nové, azda niekedy aj celkom neočakávané výzvy. Jeden z mojich spoluautorov v tomto kontexte predložil pozoruhodnú myšlienku, že v súčasnosti žijeme „raj vysnený našimi predkami“, aj keď sa nám to nezdá. Na vykreslenie historických a filozofických súvislostí konfesného práva sme skutočne brali veľký zreteľ. Je napr. zaujímavé, že s myšlienkami o náboženskej slobode a tolerancii sa môžeme stretnúť už v staroveku a že v mnohých prípadoch tieto univerzálne pravdy stratili aj v dnešnej, vskutku rýchlej dobe iba málo zo svojej aktuálnosti. Dejiny nás učia, ako by vzťahy štátu a cirkví založené na dominancii jedného subjektu nemali vyzerať, pretože viedli k značným komplikáciám, naopak sú tiež dôkazom toho, že vzájomný rešpekt a konsenzuálnosť je uholným kameňom trvácnosti. V konečnom dôsledku sa všetko na svete redukuje len na vzájomné porozumenie medzi ľuďmi.

Učebnica Konfesné právo je pochopiteľne určená predovšetkým študentom. S ohľadom na jej zameranie, rozsah spracovania problematiky, uvedenie praktických informácií, ako aj spoločenských, historických a filozofických  súvislostí by jednoznačne mohla byť prínosom aj pre iné skupiny čitateľov. Komu by ste ju odporučili?

Učebnica je venovaná predovšetkým našim študentom a študentkám, ktorí budú na vlastnej koži prechádzať predmetom Konfesné právo na Právnickej fakulte Univerzity Komenského, čím vôbec nechceme limitovať jej prípadnú použiteľnosť aj na iných právnických, spoločenskovedných či teologických fakultách. Naše stretnutia a debaty so študentmi o práve a náboženstve boli napokon inšpiráciou pre jej tvorbu. Zároveň publikáciu odporúčame širšej právnickej verejnosti, ktorá sa tejto problematike venuje vo svojom osobnostnom či pracovnom portfóliu. Azda nebude neskromné tvrdiť, že rozmer učebnice skutočne poskytuje na problematiku vzťahov štátu a cirkví širokospektrálny pohľad, ktorý by mohol byť pútavý aj pre iné profesie. Napr. pán profesor Svák vo svojej recenzii spomenul, že by bola prínosná aj pre zamestnancov rôznych cirkví a náboženských spoločností. Vo všeobecnosti je smutné počuť, koľko mýtov sa v spoločnosti vyskytuje, keď právo a náboženstvo prichádza do kontaktu a vzájomnej interakcie. Preto si ju dovoľujeme odporúčať v zásade každému, kto má o túto oblasť záujem.

Nakupujte v našom e-shope TU.

Tematika startupových spoločností je pomerne široká. Ktoré oblasti práva zasahujú do tejto problematiky?

BG: Tematika startupových spoločností zasahuje prierezovo do mnohých oblastí práva, čo prestavovalo pri spracovaní veľkú výzvu. V knihe sa sústredíme, s ohľadom na zameranie autorov, primárne na právo obchodných spoločností a záväzkové obchodné právo, finančné právo, najmä právo finančných trhov a právo finančných nástrojov, a právo duševného vlastníctva. V záujme čo  najkomplexnejšieho spracovania témy neopomíname ale ani daňové právo, právo štátnej pomoci ako aj pracovné právo. Adresovanie špecifických výziev startupových spoločností v jednotlivých právnych odvetviach je zároveň rozdielne. Právo finančných trhov je harmonizované a prebraté z úrovne EÚ, vďaka čomu poskytuje funkčný základ pre pôsobenie správcov fondov a samotné investičné fondy, napriek neprehľadnej právnej úprave kolektívneho investovania. Právo duševného vlastníctva zachytávame ako nosný prvok startupovej spoločnosti, ktorý si vyžaduje adekvátnu pozornosť v rámci jej budovania a fungovania, a je potrebné naň nahliadať strategicky. Možno najproblematickejšou je oblasť obchodného práva, mnohé inštitúty potrebné pre nastavenie vnútorného fungovania startupovej spoločnosti a rizikových investícií sú prevažne inšpirované zahraničnou právnou praxou a v slovenskej právnej úprave absentujú. V publikácii sa preto snažíme identifikovať využiteľné inštitúty slovenského práva obchodných spoločností a testovať ich limity v kontexte špecifických otázok startupových spoločností. 

Pri téme startupových spoločností sa pozornosť často zameriava na obchodnoprávnu, prípadne investičnú stránku. Často sú však prepojené aj s výskumom a novými technológiami. Aký význam majú teda startupy na rozvoj spoločnosti? 

JM: Startupy v klasickom chápaní pojmu predstavujú podniky v počiatočnom štádiu svojho vývoja s produktom, ktorý má vysokú pridanú hodnotu a teda aj vysoký trhový potenciál. Môžeme si predstaviť nové IT riešenie, program, liek či hardvér, ktoré môžu pomôcť riešiť určitý problém, no môže ísť samozrejme aj o produkty orientované na retailového zákazníka. Význam startupov vyplýva práve z napojenia na vedu, výskum a inovácie, ktoré umožňujú tvoriť nové poznanie o svete, nové postupy a prístupy, nové produkty a služby. Z výskumno-inovačného prostredia startupy pramenia a ak sú úspešné, aj ho svojím úspechom priamo podporujú. Ekonomiky orientované na výrobné procesy, ako je aj tá Slovenská, v súčasnosti prechádzajú pokročilou automatizáciou a robotizáciou. Práve kvôli rizikám, ktoré prinášajú tieto zmeny, je otřeby sa preorientovať na ekonomické modely s vyššou pridanou hodnotou. To sa však nedá zo dňa na deň, vyžaduje to dekády sústredenej práce celej spoločnosti a zmeny viacerých štátnych politík, o otřeby píšeme aj v publikácii. Knihu vydávame práve pre aktuálnosť tejto otřeby. 

Ako sa v publikácii vypriadavate s rozsiahlym spektrom právnych otázok týkajúcich sa startupových spoločností?  

SB: V rámci startupovej spoločnosti je vzhľadom na jej osobitosti možné identifikovať rozsiahlu spleť interných ako aj externých právnych vzťahov, ktoré vyvolávajú viaceré otázky a predstavujú výzvy v rôznych oblastiach práva. Zmluvná kreativita umožňuje pomerne presne nadefinovať podmienky požadované pre nastavenie fungovania startupovej spoločnosti, avšak v rámci vymožiteľnosti splnenia definovaných podmienok je mnohokrát nevyhnutné spoliehať sa len na „štandardné“ hmotnoprávne alebo procesnoprávne inštitúty slovenského práva, ktoré nie vždy kopírujú moderné alebo súčasné potreby fungovania startupových spoločností. Ako jednu zo základných úloh sme si stanovili identifikáciu právnej úpravy relevantnej pre špecifiká startupových spoločností, aby sme čitateľovi mohli následne uľahčiť orientáciu v obvyklých právnych situáciách a priviesť ho k odpovediam na jeho otázky. V rámci celej publikácie prinášame pohľad na právnu úpravu vzťahov týkajúcich sa startupovej spoločnosti, ako na nástroj dosahovania jej cieľov, zvyšovania efektivity jej fungovania, hodnoty jej produktov a v neposlednom rade hodnoty celej spoločnosti. 

Aká je situácia so startupmi na Slovensku? Sú u nás populárne? 

JM: Startupy boli veľmi populárne pred niekoľkými rokmi, súčasťou tejto vlny startupov boli aj neúspešné aj úspešné startupy. Dnes si našli svoje miesto v spoločnosti a ekonomike. Došlo k niekoľkým významným exitom slovenských startupov, čo bez pochýb posilnilo apetít investorov a motivovalo startupistov pracovať na svojich inováciách ďalej. Rovnako tak došlo aj ku konkurzu a reštrukturalizácii zopár známych startupov, čo odtabuizovalo tému neúspechu, či zakopnutia, čo je pre zdravý ekosystém potrebné. Mnoho startupov zlyhá a ich produkty nebudú úspešné, to však neznamená, že investovanie do výskumno-inovačných procesov a iniciatív nie je potrebné. Ako vysvetľujeme v knihe, investovanie do startupov musí byť nutne diverzifikované, čo umožňuje investorom preklenúť aj pád viacerých startupov v ich portfóliu. Podobný prístup by si mal osvojiť aj verejný sektor – nie každá podpora vedy, výskumu či inovácií prinesie ovocie vo forme úspešného patentu či produktu, v priemere však prináša inovácie zásadné pre spoločnosť ako aj hospodársky rast. 

Právo startupových spoločností predstavuje jedinečnú knihu, ktorá nemá na Slovensku obdobu. Vzhľadom na to, že táto tematika nebola u nás doteraz komplexne spracovaná, bolo potrebné hľadať informácie z rôznych, predovšetkým zahraničných zdrojov.  Akej skupiny ľudí – čitateľov sa kniha týka? Kto v nej môže nájsť relevantné informácie? 

BG: Predložená publikácia sa usiluje zaplniť nedostatok ucelenejšieho pohľadu na rizikové financovanie a startupové spoločnosti, a poskytnúť teoretický a praktický vhľad do témy nielen praktizujúcim právnikom, kolegom z akadémie, ale aj sudcom, zákonodarcom a tvorcom politík. Súčasne veríme, že publikácia poslúži aj samotným „startupistom“ a investorom. Cieľom publikácie je otvorenie diskusie o inovačnom ekosystéme, vede a výskume ako aj právnom rámci (a jeho limitoch) startupových spoločností na Slovensku. Zároveň je nevyhnutné poznamenať, že publikácia predstavuje akúsi „skladačku“, jednotlivé jej časti je možné čítať oddelene a nachádzať v nich konkrétne odpovede alebo upozornenia na limity, v prípade „životných situácií“ startupovej spoločnosti, startupistu alebo investora.

Ustanovenie § 1 ods. 2 zákona o advokácii definuje výkon advokácie v prvom rade ako zastupovanie klientov v konaní pred súdmi, orgánmi verejnej moci a inými právnymi subjektmi. Zastupovanie klientov pred súdmi alebo ďalšími subjektmi za účelom riešenia sporov klientov je tak imanentnou súčasťou advokátskej praxe. Napriek tomu, že väčšina advokátov sa zameriava na uplatňovanie práv v sústave všeobecného súdnictva, v niektorých prípadoch je nutné alebo vhodné zvážiť aj ďalšie možnosti. Práve tie sú kľúčovou témou publikácie venovanej decíznym systémom, predstavujúcim široké spektrum možných spôsobov riešenia sporov podľa slovenského právneho poriadku. Jej hlavným cieľom je totiž snaha o zodpovedanie otázky „Čo potrebuje člověk podstúpiť, aby sa domohol svojho práva?“ (s. XI)

Ako to indikuje podnadpis, predmetom tejto monografie nie je iba opis fungovania sústavy štátnych súdov. Zameriava sa predovšetkým na obsiahly prehľad všetkých dostupných alternatívnych foriem prejednania a rozhodnutia sporov, ktoré bezprostredne súvisia s uplatňovaním nárokov individuálních subjektov práva alebo nárokom voči nim. Publikácia sa tak nevenuje iba základným alternatívam k civilnému sporovému konaniu, ale aj iným možnostiam riešenia sporov.

Autor monografie pôsobí ako pedagóg na Katedre občianskeho práva Právnickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Okrem toho je aj advokátom, členom (aktuálne predsedom) Komory SFZ pre riešenie sporov a dlhodobo sa venuje nielen legislatíve, ale aj praxi alternatívneho riešenia sporov. Preto sa spracúvanej problematike nevenuje iba teoreticky, ale aj s praktickým náhľadom a kritickým zhodnotením koexistencie jednotlivých systémov rozhodovania sporov. Nejde tak len o populárno-vedeckú príručku, ale o plnohodnotné vedecké dielo, v ktorom sú detailne vysvetlené nielen jednotlivé spôsoby alternatívneho riešenia súdnych sporov, ale aj s nimi súvisiace teoreticko-právne východiská a aplikovateľné rozhodnutia slovenských a českých súdov.

Publikácia je rozdelená do 9 kapitol. Úvodné kapitoly sa venujú aktuálnemu stavu poznania jednotlivých decizívnych systémov, ktoré zahŕňajú nielen systém všeobecných súdov, ale aj jednotlivé typy alternatívnych orgánov riešenia sporov, ústavného súdnictva (ako finálneho stupňa možnej nápravy) a ďalších špecifických orgánov ochrany práva (obec, prokuratúra, policajný zbor Slovenskej republiky a verejný ochranca práv).

V piatej kapitole sa autor venuje prejednaniu a riešeniu sporov súdnym systémom Slovenskej republiky. Nejde však o zostručnený prehľad procesných pravidiel, ale o rozbor vybraných otázok súvisiacich so vznikom funkcie sudcu, dokazovaním ako nástrojom prejednania a rozhodnutia sporu, možnosťami zmeny prvostupňového a odvolacieho rozhodnutia, prípadne právoplatného rozhodnutia a otázkou ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít a dohľadu Ústavným súdom Slovenskej republiky.

V ďalšej kapitole sa venuje jednotlivým formám alternatívneho riešenia súdnych sporov. Bežným normám alternatívneho riešenia sporov (rozhodcovským súdom, mediácii, alternatívnemu riešeniu spotrebiteľských sporov, online riešeniu sporov, riešeniu sporov profesijnými komorami) sa venuje stručnejšie. Nad rámec tradičných spôsobov alternatívneho riešenia sporov sa tak venuje aj ďalším, menej zvyčajným, alternatívam a podrobnejšie sa zameriava na alternatívne orgány riešenia sporov v špecifických oblastiach predovšetkým so zameraním na športové právo. Dôležitou súčasťou publikácie je aj kapitola venovaná dohľadu a možnostiam zrušenia alebo zmeny výsledkov alternatívneho riešenia sporov, ktoré sú dôležitou súčasťou spracovanej témy.

Vzhľadom na zameranie advokácie môže byť publikácia výbornou pomôckou pre advokátov a advokátskych koncipientov, ktorí sa chcú zorientovať v možnostiach riešenia sporov nielen súdmi, ale aj alternatívnymi orgánmi. Publikácia totiž nerieši iba procesné pravidlá, ale hlavne ďalšie súvislosti uplatňovania práva na súdoch alebo pri alternatívnom riešení sporov, v dôsledku čoho môže byť prínosom aj pre tých advokátov, ktorí sa venujú procesnému právu iba okrajovo.

Nakupujte v našom e-shope TU.

Celou konferenciou vás bude ako moderátorka sprevádzať Zuzana Adamová, odborníčka na právo informačných technológií, právo duševného vlastníctva a mediálne právo. Nezmeškajte jedinečnú príležitosť zapojiť sa do diskusií s poprednými odborníkmi z praxe.

4. OSOBITNÁ REGULÁCIA PLATFORIEM NA ZDIEĽANIE OBSAHU

Panelová diskusia:

1. Čo priniesla minuloročná novela Autorského zákona z hľadiska zodpovednosti online platforiem?
2. Ako sa zmenili povinnosti platforiem na zdieľanie obsahu online?
3. Do akej miery musia/nesmú online platformy filtrovať obsah?
4. Aké sú povinnosti online platforiem z hľadiska nového zákona o mediálnych službách?

V paneli vystúpia: 

Zuzana Adamová (moderátorka), Renáta Bačárová, Rudolf Leška, Ľuboš Kukliš

3. PRÁVO AUTOROV A VYDAVATEĽOV NA ODMENU V DIGITÁLNOM SVETE

Panelová diskusia:

1. Dostávajú autori po ostatnej novele Autorského zákona viac peňazí?
2. Ako hodnotia autori fakt, že si v mnohých prípadoch nemôžu dohodnúť jednorazovú paušálnu odmenu?
3. Sú vydavatelia spokojní so súčasným stavom regulácie v oblasti ich odmeňovania?
4. Môže Autorský zákon zabezpečiť, že autori, herci a iní nositelia práv budú lepšie zaplatení?

V paneli vystúpia:

Zuzana Adamová (moderátorka), Jakub Slovák, Zuzana Hečko, Tomáš Kamenec

2. PANEL: PRÁVNA REGULÁCIA UMELEJ INTELIGENCIE

Panelová diskusia:

1. Do akej miery je potrebné regulovať umelú inteligenciu právom?
2. Aké sú základné princípy návrhu nariadenia o umelej inteligencii?
3. Aký praktický dopad by malo mať kategorizovanie systémov umelej inteligencie z hľadiska posudzovania rizík?
4. Aký vplyv by malo mať nariadenie na deepfake a využívanie biometrických techník?
5. Existujú prieniky v správe údajov podľa GDPR a návrhu aktu o umelej inteligencii?

 V paneli vystúpia:

Zuzana Adamová (moderátorka), Matúš Mesarčík, Ivan Petkov, Branislav Hazucha (online), Miroslav Chlipala

Prvý blok sa bude týkať novej európskej úpravy, konkrétne aktu o digitálnych službách (DSA) a aktu o digitálnych trhoch (DMA), ktoré boli prijaté na jeseň minulého roka. Úvodný príspevok sa preto bude venovať vysvetleniu, čo znamená DSA, ktorý predstavuje zásadnú zmenu regulačného prostredia pre digitálne služby, osobitne pre Slovensko. I keď Slovensko nemá svojich digitálnych šampiónov medzi veľkými platformami, firmy a ľudia by si mali byť vedomí rôznych možností, ktoré im toto nariadenie prináša. Na jednej strane aj niektoré malé a stredné slovenské firmy musia prispôsobiť to, ako poskytujú digitálne služby. Na druhej strane tie isté firmy, ako aj jednotlivci môžu očakávať zvýšenie svojich práv v online prostredí. Napokon neziskový sektor a akadémia získa mnohé nové možnosti. Všetky tieto právne zmeny je však potrebné správne uchopiť a nové práva využiť.

Konferencia je zložená zo štyroch základných blokov. Prvý blok sa bude týkať novej európskej úpravy, konkrétne aktu o digitálnych službách (DSA) a aktu o digitálnych trhoch (DMA), ktoré boli prijaté na jeseň minulého roka. Úvodný príspevok sa preto bude venovať vysvetleniu, čo znamená DSA, ktorý predstavuje zásadnú zmenu regulačného prostredia pre digitálne služby, osobitne pre Slovensko. I keď Slovensko nemá svojich digitálnych šampiónov medzi veľkými platformami, firmy a ľudia by si mali byť vedomí rôznych možností, ktoré im toto nariadenie prináša. Na jednej strane aj niektoré malé a stredné slovenské firmy musia prispôsobiť to, ako poskytujú digitálne služby. Na druhej strane tie isté firmy, ako aj jednotlivci môžu očakávať zvýšenie svojich práv v online prostredí. Napokon neziskový sektor a akadémia získa mnohé nové možnosti. Všetky tieto právne zmeny je však potrebné správne uchopiť a nové práva využiť.

Druhý panel sa bude venovať problematike umelej inteligencie najmä s ohľadom na jej právnu reguláciu. Základom diskusie bude najmä návrh nového aktu o umelej inteligencii, otvoria sa však aj ďalšie témy, ako napríklad zakázané praktiky, posudzovanie zhody či prieniky správy údajov podľa GDPR a navrhovaného aktu o umelej inteligencii.

V treťom paneli sa budeme zaoberať právom na odmenu autorov a iných nositeľov práv z pohľadu novelizovaného Autorského zákona, ktorý nadobudol účinnosť dňa 25.3.2022. Jednou z najzásadnejších zmien je obmedzenie jednorazovej paušálnej licenčnej odmeny, zavedené však boli aj ďalšie zmeny. Navyše bolo zavedené nové právo v prospech vydavateľov, ktorí môžu po novom licencovať svoj obsah voči online platformám alebo iným poskytovateľom služieb informačnej spoločnosti. Predmetom záujmu bude preto aj vyhodnotenie tejto oblasti.

V záverečnom bloku sa budeme venovať problematike online platforiem a veľkým zmenám, ktoré sa týkajú ich osobitných povinností a zodpovednosti vychádzajúc najmä z ostatnej novely Autorského zákona a zákona o mediálnych službách. Veľkou témou je najmä otázka filtrovania obsahu, ale aj vysporiadania práv.

Celou konferenciou vás bude ako moderátorka sprevádzať Zuzana Adamová, odborníčka na právo informačných technológií, právo duševného vlastníctva a mediálne právo. Nezmeškajte jedinečnú príležitosť zapojiť sa do diskusií s poprednými odborníkmi z praxe.

Civilný sporový poriadok bol prijatý ako nový procesný kódex v roku 2016. Ako sa odvtedy odborná verejnosť zžila s týmto základným procesným predpisom? Ako bol prijatý v aplikačnej praxi? 

Ako môžem posúdiť zo súdnych  spisov, ktoré sú na Najvyšší súd SR predkladané na rozhodnutie o dovolaní, sudcovia si nové pravidlá osvojili a podľa môjho osobného názoru rozhodujú rýchlejšie, koncentráciu konania úspešne využívajú, ale najmä sa zlepšila kvalita odôvodnenia rozhodnutí, a to zadefinovaním viacerých jasných pravidiel v CSP. Nesporným prínosom je i zavedenie tzv. pravidla jedenkrát a dosť, kedy po prvom zrušení a vrátení sporu odvolacím súdom musia odvolacie súdy rozhodnúť. Odvolacie súdy, na rozdiel od predošlej úpravy, častejšie pristupujú k zmenám rozsudkov prvoinštančných súdov pre nesprávny právny názor a rozhodnutia kvalitnejšie odôvodňujú.

Odborná verejnosť, najmä bohužiaľ časť advokátov, si úplne neosvojila inštitút mimoriadneho opravného prostriedku a na kvalite ich podaní je to vidieť. Najvyššiemu súdu SR potom neostáva veľa krát, pre nedostatky v podaných dovolaniach, odmietať tieto ako procesne neprípustné, pričom úprava v CSP je zrozumiteľná a dotvorená judikatúrou dovolacieho súdu.

Druhé, aktualizované vydanie komentára k CSP reflektuje okrem iného aj vývoj judikatúry. Pri ktorých inštitútoch je možné pozorovať najzásadnejší posun alebo zmeny v rozhodovaní súdov?

Ako už som uviedla vyššie, je to najmä koncentrácia konania, zákonná, ako i sudcovská, v sporových konaniach jednoznačná procesná zodpovednosť strany konania za výsledok konania, dôsledné rozlíšenie sporového (nesporového) konania, ako aj konania, kde vystupuje slabšia strana sporu (spotrebiteľské, pracovné spory), v ktorých sa sudca môže riadiť jasnými pravidlami takisto vyjasnenými judikatúrou.

V čom spočíva podľa vášho názoru  prínos a jedinečnosť druhého vydania veľkého komentára k Civilnému sporovému poriadku?

Prínos druhého vydania veľkého komentára k CSP vidím najmä v tom, že sú v ňom uvedené posuny, ktoré priniesla súdna prax od prvého vydania komentára a to najmä uvedením už spomínanej aktuálnej  judikatúry (aj Ústavného súdu Slovenskej republiky)  k novej úprave civilného procesu, v ktorých si odborná verejnosť (sudcovia, prokurátori, advokáti a ďalší) môže nájsť odpovede na otázky, s ktorými sa pri výkone svojej práce stretávajú.

Ako ovplyvnila pandémia v priebehu posledných dvoch rokoch pracovnoprávne prostredie a legislatívu?

Pandémia popri svojich devastačných zdravotných a hospodárskych dôsledkoch poukázala na význam hodnotového systému práva, ktorým nepochybne je život a zdravie zamestnancov. K tomu smerovala aj pracovnoprávna legislatíva pandemického obdobia. Pracovnoprávna úprava v záujme ochrany života a zdravia zamestnancov sčasti obmedzila zmluvnú slobodu účastníkov pracovnoprávnych vzťahov v prospech bezpečnosti pracovnoprávnych vzťahov. To sa prejavilo okrem iného aj rozšírením zákonných povinností nielen na strane zamestnávateľa, ale aj na strane zamestnanca. Súbežne s týmto procesom upravili nové pracovnoprávne úpravy počas pandemického obdobia základné hmotné zabezpečenie počas prekážok v práci súvisiacich s pandémiou, ako aj podpory zamestnávateľov a zamestnancov pri výkone kurzarbeitu.

Pandémia zaviedla aj nové právne inštitúty. Okrem nového inštitútu kurzarbeitu došlo následkom pandémie popri dovtedajšom tradičnom modeli domáckej práce a telepráce aj k rozsiahlej renesancii domáckej práce a telepráce.

Pandémia ukázala, že ochrana života a zdravia zamestnancov by mala byť z hľadiska obsahu pracovnoprávnych vzťahov najvyššou prioritou, ktorej by sa mala podriadiť celková kvalita pracovných podmienok a pracovného prostredia, pracovný čas, ako aj sociálna politika zamestnávateľov. Legislatívny rámec obsahu pracovnoprávnych vzťahov počas pandémie umožňuje opäť aktivovať špeciálne povinnosti zamestnanca a zamestnávateľa v prípade inej mimoriadnej situácie, núdzového stavu a výnimočného stavu.

Aké zásadné zmeny Zákonníka práce boli prijaté od predchádzajúceho druhého vydania veľkého komentára v roku 2019 a boli premietnuté do komentára k tomuto predpisu? Na ktoré z nich by ste upozornili ako na zásadné?

Okrem lex korona – zákona č. 66/2020 zakotvil zákon č. 76/2021 nový model domáckej práce a telepráce. Boli prijaté opakované novely týkajúce sa stravovania zamestnancov a iných foriem sociálnej starostlivosti zamestnávateľa aj nová úprava cezhraničnej cestnej  dopravy v zmysle § 5 ZP.

Zákonom č. 215/2021 s účinnosťou od 1. 3. 2022  došlo k zavedeniu kurzarbeitu a k podstatným zmenám v sociálnej politike zamestnávateľa. Nová pracovnoprávna úprava právne účinná od 1. 11. 2022 zakotvila otcovskú dovolenku, nové a rozsiahle informačné povinnosti zamestnávateľa, ako aj zmenu doterajšieho normatívneho obsahu pracovnej zmluvy a dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru. Do obsahu výkladu 3. vydania Komentára Zákonníka práce sme pojali aj nový druh dohôd o pracovnej činnosti o výkone sezónnej práce vzťahujúcich sa na oblasť poľnohospodárstva a cestovný ruch, ktoré  boli parlamentom prijaté v polovici kalendárneho roka 2022 a ktoré nadobudnú právnu účinnosť od 1. 1. 2023.

V čom spočíva podľa vášho názoru prínos a jedinečnosť tretieho vydania komentára k Zákonníku práce vo forme Veľkého komentára?

Zrozumiteľný výklad na mnohých miestach náročného normatívneho textu.

Podrobná interpretácia najnovších smerníc EÚ viažucich sa k obsahu Zákonníka práce.

Tretie vydanie komentára je obohatené najnovšou judikatúrou európskych a domácich súdov. Komplexný rozbor koncepčnej zmeny základného pracovnoprávneho inštitútu pracovnej zmluvy, ako aj zmeny pracovnej zmluvy. 

Predkladaný komentár je obohatený aj o komentár súvisiacich predpisov, akým je najmä zákon o sociálnom poistení, zákon o službách zamestnanosti, zákon o kolektívnom vyjednávaní. 

Aké je smerovanie a predpokladaný vývoj pracovného práva v horizonte najbližších rokov?

Ďalšie smerovanie pracovnoprávnej legislatívy by malo byť v súlade so sociálnou legislatívou práva EÚ, a tým aj s ochrannou funkciou pracovného práva. Bude potrebné posilňovať úpravu  ochrany dôstojnosti zamestnanca pri výkone závislej práce, ako aj právne komplexne upraviť dôstojnosť výkonu práce. Legislatívne zmeny možno očakávať pri regulácii pracovného času a hlavne atypických foriem práce, najmä práce pre digitálne platformy (platformová práca), na smerovanie ktorej je aktuálne zacielená legislatíva EÚ.

Na tieto otázky by mal zákonodarca veľmi úzkostlivo dbať aj pri príprave nového Občianskeho zákonníka. Rozšírenie vecnej pôsobnosti Občianskeho zákonníka k Zákonníku práce prijať len po dôkladných právnych analýzach. Prevzatie viacerých súkromnoprávnych inštitútov súkromného práva do pracovného práva by mohlo v blízkej budúcnosti ohroziť plnenie ochrannej funkcie pracovného práva.

Od posledného vydania komentára k Obchodnému zákonníku uplynulo šesť rokov. Ako sa odvtedy zmenilo obchodné právo?

Obchodné právo je tou časťou právneho poriadku, ktorého určujúcimi princípmi sú sloboda a autonómia vôle subjektov vedúce k veľkej dynamike pri riešení a k veľkej tvorivosti pri usporiadaní ich vzájomných vzťahov. Miera, v ktorej verejná moc zasahuje do autonómneho rámca subjektov, závisí od rozpoznania tých negatívnych dopadov zvolených riešení prevažne podnikateľských subjektov, ktoré majú potenciál zasahovať do právneho postavenia iných osôb, resp. spoločenstiev a spoločnosti. Uvedené môže byť dokumentované premietnutím regulácie konečného užívateľa výhod, spoločnosti v kríze, limitácie možností vykonávať funkciu štatutárneho orgánu spoločnosti do právnych noriem obsiahnutých v Obchodnom zákonníku. Z globálneho pohľadu sem zaraďujeme vytváranie inštrumentária na zohľadnenie požiadaviek trvalo udržateľného rozvoja podnikateľskými subjektami, osobitne obchodnými spoločnosťami s dopadom na zodpovednostné vzťahy v rámci skupín spoločností.

V komentári je zahrnutá aj posledná novela Obchodného zákonníka účinná od 17. 7. 2022. Aké zmeny prináša?

Explicitné zmeny s účinnosťou novely č. 111/2022 Z. z. odstraňujú veľmi problematické riešenie, ktoré bolo zvolené vo vzťahu k účinnosti prevodu tzv. väčšinového obchodného podielu, a to zápisom do obchodného registra. Zlaďujú sa viaceré právne normy vzťahujúce sa na spoločnosť v kríze a spoločnosť v likvidácii, resp. reagujú na novú úpravu likvidácie účinnú od 1. 10. 2022. Menej viditeľné zmeny vyplývajú z možností a tie zasa z riešení použiteľných pri preventívnej reštrukturalizácii v rámci reštrukturalizačných opatrení. Tie zahŕňajú napríklad zmeny v skladbe kapitálu, vydanie nových podielov a vykonajú sa na základe schválenia požadovanej väčšiny veriteľov, teda nie samotným dlžníkom. Toto je zmena paradigmy v doterajšom prístupe, keď o zmenách základného imania mohol rozhodovať len najvyšší orgán obchodnej spoločnosti.

Komentár k tomuto základnému predpisu obchodného práva sa prvýkrát vydáva v edičnej rade Veľkých komentárov. Čo by ste vyzdvihli ako prínos komentára v tomto vydaní?

Veľký komentár Obchodného zákonníka má svoju historickú pamäť v tzv. „sivých“ komentároch, v rámci ktorých bol komentár Obchodného zákonníka v roku 2006  vydavateľskou prvotinou C. H. Beck na Slovensku, nasledovaný v priebehu desiatich rokov ďalšími celkovo piatimi vydaniami. Nárastom doktrinálneho rozpracovania matérie obsiahnutej v normách obchodného zákonníka, rozširovaním skúseností z využívania týchto noriem v aplikačnej praxi a vzrastajúcim počtom rozhodnutí slovenských všeobecných súdov aj ústavného súdu SR, resp. SDEÚ presiahol rozsah výkladu pôvodný formát. Nové spracovanie ponúka užívateľom komfortnejší prístup k výkladu právnych noriem vďaka svojmu členeniu a systematike. Systematizovať v tomto kontexte výklad právnych noriem kódexu určeného predovšetkým podnikateľom, a to po tridsiatich rokoch jeho využívania v právnej praxi v sebe nevyhnutne nesie pečať zanechania odkazu komercialistov o úspešných i menej vydarených legislatívnych riešeniach a ich prevzatia, resp. opustenia v črtajúcej sa novej právnej úprave.

Pod vaším autorským vedením došlo k rozšíreniu autorského kolektívu oproti predchádzajúcemu vydaniu. Zloženie kolektívu je rôznorodé. Aké oblasti pôsobenia zastupujú členovia autorského kolektívu?

Obsiahnutie doktrinálneho výkladu noriem Obchodného zákonníka v podobe Veľkého komentára predstavovalo pre autorský kolektív viacnásobnú výzvu. Jadrom mnohých otázok spojených s obchodným právom v jeho komplexnosti je určenie miery, v ktorej zákonodarca preferuje slobodu a slobodnú vôľu zmluvných strán. Pre limitáciu vôle zmluvných strán je nevyhnutné, aby existovali dôvody, ktorými sa justifikujú zásahy v podobe kogentných právnych noriem, pričom vo všeobecnosti sa pre tieto zásahy uznáva existencia externalít (negatívny vplyv na tretie strany, napr. veriteľov) a ochrana slabšej strany. Normatívne uchopenie tohto princípu sa v právnej úprave de lege lata odlišuje pre oblasť záväzkových vzťahov a ostatné časti obchodného zákonníka, a preto aj nachádzanie principiálneho základu predstavovalo proces, ktorý je identifikovateľný v legislatíve, doktríne i judikatúre v etapách oscilujúcich v navzájom nadväzujúcich dekádach. Vedomí si skutočnosti, že právo je systémom  pravidiel (odporúčaných alebo prikázaných) určených pre adresátov na používanie v spoločenskej praxi, boli autori vedení snahou o výklad, ktorý akcentuje vymožiteľnosť jednotlivých inštitútov hmotného práva normami civilného práva procesného. Z tohto dôvodu rozšírenie autorského kolektívu prezentuje užšiu špecializáciu autorov/spoluautorov jednotlivých častí v problematike s odlišnými profesionálnymi skúsenosťami z ich pracovných pozícií. Profilácia autorov sa zakladá na výkone slobodného povolania advokáta, vysokoškolského učiteľa, sudcu, rozhodcu, pričom zákonom aprobované prelínanie sa pozícií je pri väčšine autorov príznačné.

Aké je smerovanie obchodného práva do ďalších rokov? Čo nás čaká v najbližšom období?

Veľký komentár k Obchodnému zákonníku je dielo s potenciálnou pečaťou „derniéry“, pretože prebiehajúca rekodifikácia súkromného práva nadobúda jasnejšie kontúry aj v práve obchodných spoločností, a to po zverejnení pracovného dokumentu k navrhovanej  legislatívnej úprave právnických osôb v nadväznosti na legislatívny zámer rekodifikácie práva obchodných spoločností.

Na úrovni práva EÚ sú zároveň v pozícii čakateľov na implementáciu viaceré legislatívne akty, ktorých premietnutie bude vykonávané formálne do podoby kódexu, avšak materiálne už s prihliadnutím na úpravu práva obchodných spoločností v podobe lex specialis v samostatnom zákone. Na obzore práva EÚ dostávajú zreteľné kontúry legislatívne akty, ktoré majú potenciál významne ovplyvňovať aj normy korporačného práva, osobitne vo vzťahu k trvalej udržateľnosti aj v nadväznosti na financovanie a finančné zdroje obchodných spoločností s významným dopadom obdobným premietnutiu vzťahov ovládania, vzťahov spriaznených osôb, diskvalifikácie, inštitútu konečného užívateľa výhod a pod. V oblasti zmluvného práva sú akcentované prvky zmluvnej slobody a autonómie vôle konfrontované s požiadavkami ochrany slabšej strany, hľadaním vyváženého vzťahu v ochrane spotrebiteľa, ale aj v ochrane menšinových spoločníkov, premietnutím požiadaviek v otázkach času plnenia, nekalých zmluvných podmienok, digitalizácie obchodu a v spojení s alternatívnymi  formami zabezpečenia záväzkov i riešenia sporov. Spolu s voľbou práva či fóra vedú ku komparácii nášho právneho prostredia so zahraničnými právnymi úpravami, výsledky ktorého určujú aj smerovanie zmien právnej úpravy v procese rekodifikácie.

Až doteraz na našom trhu absentovala komplexná publikácia zameraná na oblasť potravinového práva. V čom vidíte jej jedinečnosť?

Potravinové právo ako ucelený systém právnych predpisov týkajúcich sa potravín sa začal vyvíjať až v roku 2002, keď bolo prijaté európske nariadenie o všeobecnom potravinovom práve. Pretože ide o veľmi špecifickú oblasť, venujú sa jej najmä odborníci na bezpečnosť a kvalitu potravín, veľmi málo právnici. A to hovoríme o situácii aj na európskej úrovni. V Slovenskej republike ide o prvú publikáciu, v ktorej sa právnici venujú rôznym aspektom potravinového práva. Jedným z pilierov Európskej únie je voľný pohyb tovaru. Jeho základné princípy boli položené európskou judikatúrou, v ktorej boli predmetom sporu práve potraviny, aj preto je táto téma rozpracovaná v samostatnej kapitole.

Potraviny sú téma, ktorú každý z nás žije. Táto problematika sa neustále vyvíja. Reaguje publikácia na zmeny v spoločnosti?

Bez potravín by sme neprežili, týkajú sa každého jedného z nás. Časom sa stravovacie návyky menia a menia sa aj trendy v potravinách. Nanešťastie, legislatíva za týmito trendami zaostáva, napriek tomu sa v publikácii venujeme napríklad aktuálnym otázkam označovania rastlinných alternatív mliečnych výrobkov či rôznym ekologickým tvrdeniam. Momentálne je v súvislosti s celosvetovým nedostatkom určitých surovín veľmi aktuálna otázka potravinovej bezpečnosti, ktorej sa v publikácii tiež podrobne venujeme.

Kvalita a bezpečnosť potravín (vrátane ich správneho označovania) sa zabezpečuje na európskej, medzinárodnej i vnútroštátnej úrovni prijatím veľkého množstva právnych predpisov a nariadení, v ktorých je náročné sa orientovať...

Potravinové právo je v rámci Európskej únie jedno z najregulovanejších odvetví. Postupne sa prechádza od harmonizácie bezpečnosti potravín, ktorá je už zabezpečená európskymi nariadeniami, k regulácii kvality potravín. Odborníci sa zhodujú v tom, že Európska únia má v rámci prepracovaného systému kontroly bezpečnosti potravín najbezpečnejšie potraviny na svete. Otázky o označovaní potravín dostávam na dennej báze. Nejde však len o otázky, na ktoré sa odpovede dajú nájsť v právnych predpisoch. Preto sa v publikácii nachádzajú aj informácie z rôznych ďalších zdrojov, ako sú oznámenia Komisie, usmernenia slovenských inštitúcií či vyjadrenia ku konkrétnym otázkam zaslané kontrolnými orgánmi potravinárskym samosprávam.

Prevádzkovatelia potravinárskych podnikov sa často dopúšťajú „drahých chýb“ pri výkone kontroly zo strany orgánov. Vie im publikácia v tomto smere pomôcť?

V publikácii sa podrobne venujeme úradnej kontrole potravín a správnemu trestaniu v potravinovom práve. Poznatky vychádzajú z pomerne rozsiahlej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sú spracované autorom Mgr. Samuelom Rybnikárom, PhD., ktorý sa úradnej kontrole potravín venuje niekoľko rokov a túto problematiku prednáša na akademickej pôde, ale aj na odborných seminároch. Publikácia bude preto cennou pomôckou pre všetkých právnikov aj neprávnikov, ktorí majú záujem o hlbšiu znalosť tejto problematiky.

Bezpečnosť potravín by mala byť pre štát prioritou. Je to naozaj tak?

Bezpečnosť potravín je nosným prvkom celého potravinového práva. Európska únia vynakladá takmer 40 % svojho rozpočtu na spoločnú poľnohospodársku politiku. EÚ je najväčším exportérom potravín s pozitívnou bilanciou zahraničného obchodu až vo výške 66 miliárd eur. Napriek tomu máme na pultoch obchodov len 40 % slovenských potravín. Hľadanie vhodných nástrojov na podporu výroby potravín na Slovensku má jedného menovateľa – pri prijímaní legislatívnych predpisov sa v prvom rade musí brať ohľad na spotrebiteľa a jeho bezpečnosť. Musíme sa však naučiť prijímať na Slovensku efektívnu legislatívu, ktorá nebude brániť rozvoju výroby potravín, ale naopak zabezpečí konkurencieschopnosť slovenských výrobcov voči zahraničiu pri súčasnom zachovaní vysokej úrovne bezpečnosti potravín. Nejde o ľahkú úlohu, ale vzájomnou odbornou diskusiou, dôsledným posúdením existujúcej slovenskej a európskej legislatívy a inšpirovaním sa fungujúcimi národnými predpismi a postupmi v iných európskych krajinách môžeme tento cieľ dosiahnuť. Pevne verím, že k získaniu poznatkov z rôznych aspektov potravinového práva, a tým k jeho ďalšiemu rozvoju prispeje aj táto publikácia.

Prvé vydanie komentára ku Katastrálnemu zákonu Nakladateľstva C. H. Beck je najnovším a zatiaľ najrozsiahlejším komentárom ku katastrálnemu zákonu. Rozsah naznačuje, v autorskom príhovore priznanú, ambíciu ponúknuť dôsledný výklad jednotlivých ustanovení.

Cieľom autorov bolo poukázať na čo najviac aplikačních problémov, s ktorými sa stretli v praxi alebo pri analýzách normatívneho textu. Takúto ambíciu môžu mať iba skutočne erudovaní odborníci s bohatými skúsenosťami z katastrálnej praxe. Sú nimi JUDr. Marián Fečík, prokurátor netrestného odboru Generálnej prokuratúry SR, ktorý pred pôsobením na prokuratúre získal skúsenosti aj ako právnik katastrálneho odboru, a Mgr. Róbert Jakubáč, PhD., dlhodobo pôsobiaci na legislatívno-právnom odbore Úradu geodézie, kartografie a katastra SR. Obaja autori majú s komentovaným predpisom okrem praktických aj lektorské a publikačné skúsenosti. Preto ich autorské spojenie možno považovať doslova za záruku kvality.

Okrem dôsledného spracovania aplikačných problémov deklarovali autori vo svojom úvodnom slove aj snahu o vyriešenie výkladových nezrovnalostí. Pri ňom preferujú systematický a teleologický výklad s prihliadnutím na princíp dobrej správy namiesto gramatického výkladu, ktorý by často mohol viesť k absurdným alebo nespravodlivým záverom.

Komentár začína takmer deväťdesiatstranovým výkladom k definícii inštitútu katastra nehnuteľností (§ 1 KZ). V ňom sa autori venujú všetkým kľúčovým otázkam spojeným s inštitútom katastra nehnuteľností, vrátane historického výkladu problematiky verejných registrov na území dnešného Slovenska a zásad spravovania katastra. Nasleduje podrobný výklad k vecným právam, ktoré sú predmetom registrácie v katastri nehnuteľností. Vďaka tomuto podrobnému úvodu sa čitateľ môže oboznámiť aj s právno-teoretickými otázkami súvisiacimi s jednotlivými spôsobmi nadobúdania vlastníctva (vrátane problematiky nadobúdania od nevlastníka) a s ostatnými vecnými právami vrátane užívacích práv. V závere autori formulujú pohľad na chyby a nepresnosti súčasnej právnej úpravy a stručne prezentujú návrhy de lege ferenda pre budúcu rekodifikáciu súkromného práva.

Dôsledne spracovanou je aj časť komentára venovaná zápisom práv k nehnuteľnostiam, s osobitne podrobným výkladom k otázke rozhodovania o vklade. Ten sa venuje nielen priebehu vkladového konania, ale aj všetkým aspektom prieskumu vkladovej zmluvy, vrátane problematiky obmedzenia práv nakladať s nehnuteľnosťou z rôznych titulov. Rozbory načrtnutých problémov prinášajú nielen teoretický výklad, ale aj praktické informácie, ktoré sú užitočné nielen pre vkladárov, ale aj pre advokátov pri príprave vkladových zmlúv a realizácii procesných úkonov v jednotlivých štádiách katastrálneho konania.

Okrem (alebo aj napriek) širokému prehľadu spracúvaných otázok dbali autori aj na užívateľskú prehľadnosť. Preto sú jednotlivé časti výkladu podrobne rozčlenené do kratších, obsahovo súvisiacich, celkov. Čitateľ tak nemá problém rýchlo sa zorientovať ani v obsiahlom výklade. Pomôckou pri vyhľadávaní je aj vecný register, ktorý identifikuje jednotlivé pojmy nielen podľa strán, ale aj podľa ustanovení, ku ktorým sa viaže konkrétny pojem.

 Prílohou komentára sú ako praktický doplnok aj vyhláška č. 416/2009 Z. z., ako aj  vyhláška č. 22/2010 Z. z., na ktoré autori na viacerých miestach odkazujú. Ako je to v beckovej edícii komentárov zvykom, samozrejmosťou výkladu ku každému ustanoveniu je prehľad dostupnej slovenskej a zahraničnej literatúry a prehľad judikatúry. Aj pri prehľade judikatúry sa autori snažili uľahčiť čitateľovi vyhľadanie vhodného rozhodnutia, keďže atypicky zoradili súvisiace rozhodnutia po vecných celkoch.

Dôsledne spracovaný komentár možno odporúčať nielen pracovníkom katastrálnych odborov, ale aj všetkým advokátom a advokátskym koncipientom venujúcim sa problematike katastra. Táto prakticky spracovaná publikácia poskytne nielen základný prehľad v problematike, ale nové informácie prináša aj skúseným praktikom. Ako uvádzajú samotní autori:„Tento komentár ku katastrálnemu zákonu nie je prvý a nebude ani posledný. Je a chvíľu zostane ten najrozsiahlejší. Dĺžka, či kvantita nie sú síce zárukou kvality, avšak je to aspoň niečo. Niečo, čo môže inšpirovať čitateľa, či už odborne fundovaného, ako má konať alebo rozhodnúť, prípadne i osobu právne nepoškvrnenú v jej ďalšom postupe.“

Na slovenský knižný trh sa koncom roka 2018 dostala publikácia „Judikatúra v azylových veciach“. Autorka JUDr. Elena Berthotyová, Ph.D. je sudkyňa Najvyššieho súdu SR s dlhoročnými skúsenosťami z rozhodovacej činnosti v tejto oblasti. Aktuálnosť publikácie zvýrazňuje migračná kríza, s ktorou sú konfrontované prakticky všetky štáty Európskej únie, pričom azyl je jedným z kľúčových nástrojov medzinárodnoprávnej ochrany poskytovanej migrantom, ktorí sa z rôznych dôvodov nechcú alebo nemôžu vrátiť do svojej vlasti.

Publikácia obsahuje výber kľúčových rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, Súdneho dvora EÚ a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (obohatený o právne vety z judikatúry Najvyššieho správneho súdu ČR) v azylových veciach. V úvodnej časti autorka pútavým spôsobom opisuje historický pôvod a vývoj azylu ako inštitútu, venuje sa definícii utečenca v medzinárodných dokumentoch, ako aj vývoju azylového práva na Slovensku.

Komentár v prvej kapitole ponúka judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach azylu v členení na judikatúru k čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd k čl. 5 a čl. 8. Druhá kapitola je venovaná judikatúre Súdneho dvora EÚ a tretia, najrozsiahlejšia kapitola, obsahuje aktuálnu judikatúru Najvyššieho súdu SR; podstata jednotlivých rozhodnutí je vyjadrená v právnej vete doplnenej výňatkom z odôvodnenia rozhodnutia.

Komentár ponúka priblíženie relevantnej judikatúry v azylových veciach najmä právnickej verejnosti, osobitne sudcom, advokátom, prokurátorom či zamestnancom verejnej správy, ktorí sa venujú utečeneckej problematike. Publikácia bude pre nich tvoriť významný zdroj poznatkov v oblasti utečeneckej problematiky.

V čom sa veľký komentár k zákonu o verejnom obstarávaní, ktorého ste spoluautorom, odlišuje od iných publikácií v rámci slovenského trhu? Priblížte nám ho, prosím.

Pri práci na našom komentári sme sa snažili odlíšiť tak, že sme sa pokúsili uchopiť problematiku verejného obstarávania a jeho právnej úpravy aj z akademickej, teoretickej úrovne a zasadiť tak túto oblasť do širšieho právno-politického kontextu. Komentár preto obsahuje širšie historicko-teoretické vstupy ku kľúčovým inštitútom verejného obstarávania. Samozrejme, snažili sme sa tiež do publikácie projektovať naše praktické skúsenosti z poradenstva pre klientov, ako aj skúsenosti s fungovaním Rady ÚVO ako rozhodovacej inštitúcie, v ktorej som pôsobil päť rokov.

Samotný komentár zahŕňa zákon č. 215/2019 Z. z. účinný od 1.8.2019, vrátane veľkej novely zákona z roku 2018. Bola jeho aktuálnosť pre vás prioritou?

Samozrejme, bolo pre nás veľmi dôležité, aby bol komentár v čase jeho vydania aktuálny, resp. aspoň čo najaktuálnejší. Toto sa ukázalo ako pomerne problematické, pretože zákon o verejnom obstarávaní je neuveriteľné živý organizmus, ktorý podlieha neustálym zmenám tak na legislatívnej, ako aj aplikačnej úrovni. Spolu s uzávierkou na dodanie rukopisu a čas potrebný pre tlač to vyvinulo veľký tlak na časový manažment. Vydanie komentára sme museli odkladať kvôli dvom veľkým novelám, z ktorých prvá nebola prijatá, pretože bola stiahnutá z legislatívneho procesu a druhá sa stala účinnou od 01. 01. 2019, teda v čase, keď už sme mali knihu prakticky hotovú. Napokon bol komentár vydaný v čase, keď už bola v parlamente ďalšia veľká novela zákona, ktorá však nakoniec nebola schválená pre veto prezidentky Slovenskej republiky a jeho následné neprehlasovanie v Národnej rade Slovenskej republiky. V opačnom prípade by bola publikácia do veľkej miery neaktuálna už niekoľko mesiacov po jej vydaní.

Problematika verejného obstarávania zaznamenala v praxi veľký posun vpred. Kedysi prestavovalo verejné obstarávanie prakticky neznámy pojem, dnes sa stále viac ľudí pokúša vyhrať vyhlásené súťaže. Ako vnímate túto skutočnosť vy?

Spolupráca s verejným sektorom bola vždy veľmi dôležitá pre široké spektrum hospodárskej komunity. V krajinách s malou ekonomikou a následne aj limitovaným trhom ako je Slovensko je verejný sektor relatívne silným generátorom projektov a preto aj významným zákazníkom komerčného sektora. Požiadavky štátu a samosprávy na komerčný sektor sú zároveň veľmi pestré vzhľadom na rozsiahly katalóg činností, pokrývajú bežné rutinné agendy, ale aj vysoko sofistikované, špecializované až pionierske aplikácie. Verejné obstarávanie je postup, ktorým štát kontrahuje svojich dodávateľov. Pri množstve projektov, ktoré štát generuje, resp. zákaziek, ktoré zadáva, sa preto diapazón osôb, ktoré sa tejto problematiky venujú, neustále rozširuje.  Pre verejné obstarávanie na Slovensku je to, samozrejme, užitočné, pretože sa táto oblasť stále viac profesionalizuje a zvyšuje sa konkurencia, čo môže priniesť pozitívne synergie tak na strane verejného, ako aj súkromného sektora.

Autorský kolektív pozostáva z odborníkov na verejné obstarávanie pôsobiacich v advokátskej praxi. S akými otázkami, resp. problémami sa stretávate u svojich klientov najčastejšie?

Autorský kolektív je zložený z osôb, ktoré sa v našej praxi dlhodobo venovali práve projektom, ktoré tým či oným spôsobom súviseli s postupom verejného obstarávania. Rozsah otázok, resp. problémov, s ktorými sa stretávame, je veľmi široký a len ťažko sa vyzdvihuje v tomto smere niečo konkrétne. Našich klientov však podporujeme v najširšom možnom rozsahu, od prípravy súťažiteľných projektov, cez administráciu tendrov, až po implementáciu uzavretých zmlúv. Zastupujeme tak verejný, ako aj súkromný sektor. Konáme pred všetkými kontrolnými správnymi orgánmi, lokálnymi aj európskymi súdmi. Hlavnou ambíciou je predísť problémom vopred, resp. ak to nie je v ľudských silách pre komplikovanosť projektu, pomôcť tieto adresovať potom, ako sa vyskytnú, s cieľom minimalizovať ich negatívny dopad.

Komu môže veľký komentár k zákonu o verejnom obstarávaní pomôcť zorientovať sa v tejto oblasti?

Domnievame sa, že diapazón potenciálnych adresátov je mimoriadne široký. V Slovenskej republike pôsobia tisíce entít, ktoré sú registrované ako verejní obstarávatelia alebo obstarávatelia. V každej z týchto entít existujú osoby, ktoré prichádzajú do styku s procesmi verejného obstarávania a čas od času potrebujú nazrieť do odbornej literatúry, aby podporili svoje rozhodnutia. Existuje tiež rozsiahla množina hospodárskych subjektov, ktoré majú záujem o verejné zákazky. Aj oni sa potrebujú orientovať v problematike tak, aby napríklad predišli neželaným následkom nevhodne pripravenej ponuky. Postupy zadávania zákaziek sú tiež často predmetom súdnych alebo správnych konaní, resp. rôznych kontrol sui generis, pričom tak sudcovia, ako aj štátni úradníci môžu potrebovať siahnuť po odbornej literatúre preto, aby ich rozhodnutia boli čo najlepšie odôvodnené a transparentné. Napokon existuje tiež celá komunita poradcov, ktorí sa zaoberajú verejným obstarávaním a asistujú zadávateľom, či dodávateľom v rámci verejných zákaziek. Aj pre nich je dôležité mať podklad, v ktorom môžu nájsť odborný názor či judikatúru, ktorá môže pomôcť pri formulovaní odbornej rady pre ich klientov. Komentár môže byť navyše, samozrejme, užitočný aj pre študentov právnických fakúlt, prípadne iných vzdelávacích inštitúcií v oblasti verejnej správy, keďže problematika verejného obstarávania bude vzhľadom na svoju neustále narastajúcu dôležitosť a volanie po profesionalizácii stále viac predmetom záujmu aj vo vzdelávacej oblasti.

Za posledné obdobie zaznamenal zákon o rodine č. 36/2005 Z. z. niekoľko významných zmien zo súdnej praxe, a to najmä prostredníctvom rozhodnutí Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva. Ktoré z nich považujete za najzásadnejšie?

Rozhodne zmeny, ktoré sa týkajú určovania otcovstva. Tak došlo k výraznému posunu smerom od pozitivistickej aplikácie práva k hľadaniu zmyslu a účelu zákona. Mám na mysli prípad Pavlík v. Slovensko. Argumentáciu ESĽP správne pochopil následne aj ÚS SR a osvojil si ju v ďalších rozhodnutiach, týkajúcich sa tejto problematiky. Je ale škoda, že zmeny, ktoré zákonodarca urobil, sa týkali výlučne tohto jediného ustanovenia (zapieranie otcovstva prvou domnienkou) a neboli koncipované širšie – tak, aby reflektovali právo dieťaťa poznať svoj pôvod. A tak zapieranie otcovstva napríklad pri druhej domnienke zostalo v nezmenej podobe i pokiaľ ide o určenie začatia plynutia lehoty pre matrikového otca.

Čomu pripisujete fakt, že Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhoduje v rodinnoprávnych veciach málo, resp. takmer vôbec? Malo by dôjsť podľa Vášho názoru k zmene?

Za jednoznačný dôvod považujem skutočnosť, že počas účinnosti Občianskeho súdneho poriadku boli ex lege vylúčené z rozhodovania v dovolacom konaní rodinnoprávne veci (s malými výnimkami). Najvyšší súd si od rozhodovania o týchto veciach odvykol a hoci máme tri roky účinnú zmenu v procesnom predpise a rodinnoprávne veci môžu byť napadnuté dovolaním ako každé iné súkromnoprávne veci, nerozhodujú o nich radi. Ak sa to však aj niekoľkokrát stalo, rozhodnutia boli nejednoznačné. Je to obrovský problém. Zjednocujúce rozhodnutia našej najvyššej súdnej autority by rozhodne prispeli k predvídateľnosti práva, ktorá je v rodinnoprávnych veciach katastrofálna. Často sa dôvodí tým, že rodinnoprávne veci sú veľmi individuálne, s čím možno len súhlasiť. Avšak hodnoty, na ktorých má byť rodina a rodinné vzťahy budované,  sú univerzálne a preto by ich mali súdy posudzovať rovnako. A tieto hodnotové axiómy by sa mali odrážať v konkrétnych okolnostiach každej rodiny. Nemôže sa stať, že v jednom prípade matka sťažuje otcovi styk s dieťaťom a súd dieťa z tohto dôvodu prezverí do osobnej starostlivosti otca a v podobnom prípade otec absolútne zabráni matke v styku s dieťaťom a dieťa mu nechajú v starostlivosti, dokonca neupravia styk s odôvodnením, že veď “sa rodičia dohodnú” (hoci sa otec nedohodol posledné 3 roky ani na jednej hodine). Tieto prípady osobne poznám a patria do kompetencie toho istého okresného i krajského súdu, ktoré o nich rozhodovali. Tí istí ľudia a výsledky i odôvodnenie rozhodnutia diametrálne odlišné.  

Existuje ešte vôbec jasná hranica súkromného a verejného záujmu v rodinnoprávnych vzťahoch?

Existuje. Dokonca sa začalo v právnej teórii rodinné právo deliť na súkromné rodinné právo a verejné rodinné právo. Toto delenie považujem za veľmi praktické. Deliacim kritériom je miera ingerencie štátu do rodinnoprávnych vzťahov. Ak základný rodinnoprávny vzťah (rodič – dieťa) zlyhá, vyžaduje sa ingerencia štátu. Vtedy hovoríme o verejnom rodinnom práve. Patrí sem najmä zabezpečenie náhradnej starostlivosti pre dieťa, poručníctvo, opatrovníctvo, výchovné opatrenia a zásahy do výkonu rodičovských práv a povinností. Súkromné rodinné právo sa snaží rešpektovať fungujúci rodinný život a pokiaľ dôjde k problémom, štát sa má v prvom rade snažiť pomôcť rodine obnoviť riadne fungovanie, ale nezasahovať do rodiny autoritatívnym rozhodnutím. Vo vzťahoch rodičia  navzájom a rodič – dieťa je často otázkou osobnostnej vyspelosti a charakterových dispozícií, či vzťah zostane súkromnoprávnym alebo sa zmení na verejnoprávny. To je najmä vtedy, keď rodičia alebo jeden z nich nie sú schopní korigovať svoje správanie v prospech dieťaťa.

Zo súdnej praxe nám vyplýva, že oprávnené záujmy rodiča musia ustúpiť záujmu dieťaťa. Avšak akú reálnu váhu, z hľadiska práva, má samotný názor dieťaťa?

Bohužiaľ ako kedy. Niekedy sa názor dieťaťa súdom hodí a vtedy ho ako mantru zoberú do úvahy, aby ním zdôvodnili svoje rozhodnutie. Inokedy, v úplne porovnateľnom prípade, názor dieťaťa nevezmú do úvahy a rozhodnú opačne. A to aj proti dieťaťu, ktoré má napríklad 12 rokov. Tiež taký konkrétny prípad poznám. Pritom ESĽP už v roku 2004 judikoval, že už dieťa vo veku 10 rokov má právo na to, aby jeho predstava o vlastnom živote bola rešpektovaná, hoci sa môže dospelým zdať, že to, čo pre neho určili je lepšie (Pini a ostatní v. Rumunsko). 

Ste autorkou v poradí už tretieho vydania komentára k zákonu o rodine. Priblížte nám ho, ako aj to, komu je určený z hľadiska aplikačnej praxe?

Viem, že ho ľudia kupujú. Našiel si svojich zákazníkov, pretože je spojením nielen komentovaného znenia hmotnoprávnych ustanovení, ale aj civilného procesu. Mám výhodu v tom, že učím obidve  ‒ aj hmotné aj procesné právo, naviac som dlho pôsobila ako advokátka v praxi. Mnohé aplikačné problémy si ma našli samé a ja som mala možnosť ich do komentára zapracovať. Prepojenie teórie a praxe je v tomto prípade jednoznačné plus. Tak verím, že aj toto tretie vydanie, doplnené a obohatené o európsky, ako aj slovenský a český kontext rozhodovania posledných piatich rokov, splní stanovené ciele. Hlavne byť užitočným pre svojich čitateľov.

Odborná verejnosť je vďačná, ak sa do našej vedeckej spisby zaradí nové dielo, obzvlášť, ak ide o oblasť, v ktorej toho nie je veľa. V roku 2015 bol prijatý nový Autorský zákon, ktorý sa v nemalej miere dotkol aj autorských zmluvných vzťahov, a tak treba spracovanie tejto témy považovať za mimoriadne aktuálne a pre prax potrebné. Publikácia s obdobným zameraním bola naposledy vydaná pre Slovenskú republiku ešte v bývalom Československu pred viac ako 45 rokmi, autorom ktorej bol doc. Karel Knap. Z pohľadu českého autorského práva obdobnú publikáciu vydalo práve Nakladateľstvo C. H. Beck v roku 2007.

Zo systematického hľadiska je práca vhodne štruktúrovaná a pre čitateľa poskytuje rýchly prehľad a jednoduchú orientáciu v problematike. Monografia je rozdelená do piatich kapitol.

Prvá kapitola poskytuje všeobecný výklad o autorskom práve, čím sa vytvára priestor na oboznámenie čitateľa so základnými vzťahmi a charakteristikou autorského práva. Poznanie týchto východiskových vzťahov je predpokladom na skúmanie a pochopenie výkladu v ďalších kapitolách.

Rozsahom neveľkou, no nemenej dôležitou, je druhá kapitola venovaná zmluvným záväzkom pri výkone autorského práva vrátane ozrejmenia, aké zmluvné záväzky sa v diele analyzujú a prečo. Výklad je doplnený o procedúru uzatvárania zmlúv a formu právneho úkonu v autorskom práve.

V nasledujúcich dvoch kapitolách autorka rozoberá náležitosti bežne obsiahnuté v autorskoprávnych zmluvách a poskytuje podrobný výklad o subjektoch zmluvných záväzkov (tretia kapitola) a autorskom diele ako predmete zmluvných záväzkov v autorskom práve (štvrtá kapitola).

Za nosnú možno považovať piatu kapitolu, ktorá je venovaná licenčnej zmluve ako osobitnému zmluvnému typu v autorskom práve. Keďže jednou z možností legálneho používania diel je uzatvorenie licenčnej zmluvy, je tento prístup autorky logický a správny. Je vhodné, že autorka rozoberá aj zmluvné záväzky vznikajúce pri vytváraní niektorých druhov diel, a tiež záväzky typické pri určitých formách autorstva. Skutočnosť, že v práci je osobitná pozornosť venovaná aj súvisiacej judikatúre len podčiarkuje vedeckosť jej obsahu a dopĺňa výklad, ktorý je pre správnu aplikáciu autorskoprávnych noriem kľúčový.

Monografia splnila aj ďalší stanovený cieľ – hľadanie odpovedí na otázky autorského záväzkového práva v digitálnej dobe. Treba oceniť aj prezentované návrhy na zlepšenie existujúceho stavu v oblasti legálneho používania autorských diel a ochrany autorských práv v on-line prostredí, čo bude možné využiť aj v legislatívnej praxi.

Hoci ide o vedecké dielo, publikácia zrozumiteľnou formou približuje problematiku zmluvných záväzkov v autorskom práve. Z tohto dôvodu môže slúžiť ako zdroj informácií širokému okruhu nielen odborníkov z oblasti práva, ale aj záujemcom z radov laickej verejnosti. Kniha je určená nielen pre právnikov, sudcov, prokurátorov, advokátov, notárov, ale aj autorov diel (spisovateľov, skladateľov, architektov, režisérov, fotografov, či tvorcov počítačových programov), tvorcov a zhotoviteľov databáz, vydavateľov, organizácie kolektívnej správy a v neposlednom rade aj samotných používateľov autorských diel.

Publikácia „M&A  na Slovensku, Právnický a daňový sprievodca“ je prvou komplexnou knihou  na Slovensku zameranou na tematiku M&A transakcií. S akými pocitmi a akým cieľom ste vstupovali do tohto nového projektu?

Ako som písal v predslove ku knihe, moja prvá kolízia s M&A praxou sa odohrala v prvých dňoch môjho prvého koncipientskeho zamestnania, keď mi moja vtedajšia šéfka oznámila, že ideme robiť „due diligence“. Bez výhrady som potvrdil svoju pripravenosť, ale vôbec som nevedel, čo tento pojem znamená.

M&A prax pritom nie je žiadna čierna mágia – v konečnom dôsledku ide len o predaj a kúpu, ktorá sa príliš nelíši od predaja a kúpy akýchkoľvek iných aktív. Proces typicky prebieha podľa ustálenej medzinárodnej praxe, ktorú je potrebné zažiť, pochopiť a transponovať do slovenského prostredia. Takúto transpozíciu už absolvovali mnohé príbuzné právne poriadky – napr. v Nemecku alebo Rakúsku k M&A transakciám existuje množstvo literatúry.

Mojou ambíciou teda bolo prispieť k tejto transpozícii na Slovensku.

Ako kniha vznikala?

Nápad napísať takúto knihu som v hlave nosil už niekoľko rokov, nevedel som si však na jeho realizáciu nájsť čas. Nakoniec pomohlo, že som na súvisiacu tému písal dizertačnú prácu a že som nejaký čas strávil v zahraničí, kde myšlienka konečne dozrela a dal som ju na papier. Som veľmi vďačný, že so špecifickou daňovou a pracovnoprávnou expertízou prispeli Katka Matulníková a Tomáš Vavrák, keďže v rámci M&A transakcií ide o kľúčové oblasti.  

Pri tematike M&A transakcií sa používa špecifická terminológia. Stretli ste sa v praxi s nejakými úsmevnými príhodami alebo prekladmi niektorých výrazov?

Áno, niektoré terminologické kuriozity sú skutočne úsmevné. Medzi najlepšie patrí preklad „representations and warranties“ (vyhlásenia o stave prevádzaných aktív, pri nepravdivosti ktorých má kupujúci voči predávajúcemu určité nároky) ako „športové reprezentácie a zatykače“. Do podobnej kategórie patrí tiež preklad „special purpose vehicle“ (spoločnosť založená na účely konkrétneho projektu) ako „vozidlo na špeciálne účely“.

Ale vo všeobecnosti nepovažujem za správne robiť si srandu z toho, že niekto nemal možnosť oboznámiť sa so špecifickou terminológiou v určitej oblasti. Je pravdou, že v M&A praxi je veľa anglických pojmov, ktoré nemá vždy zmysel prekladať. Takisto sa možno v medzinárodnom práve súkromnom stretnúť s mnohými latinskými pojmami a v práve EÚ s pojmami francúzskymi. Poznať tieto pojmy je známkou znalosti danej oblasti. Ale nemalo by ísť o samoúčelné používanie čo najväčšieho počtu anglických slov s cieľom vytvoriť dojem vzdelanosti.

Komu kniha môže pomôcť zorientovať sa v oblasti M&A?

Dúfam, že kniha môže ako úvod do štandardného procesu M&A transakcie a relevantnej terminológie pomôcť nielen právnikom, ale aj daňovým poradcom a ľuďom, ktorí zastrešujú finančnú a biznisovú stránku týchto transakcií.

Zároveň som sa snažil v knihe načrtnúť aj niektoré právne otázky so širším presahom – napr. vzťah medzi nárokmi z vád a relatívnou neplatnosťou z dôvodu omylu alebo otázku, o akých skutočnostiach má „vedomosť“ právnická osoba. Dúfam, že tieto úvahy môžu byť relevantné aj mimo rámca M&A transakcií.

Aké sú doterajšie reakcie na publikáciu?

Reakcie sú pozitívne, z čoho mám obrovskú radosť. Vôbec som si nevedel predstaviť, že prvý náklad knihy s takouto špecifickou tematikou sa môže za niekoľko mesiacov vypredať.

Dve reakcie ma osobitne potešili. Jedna bola informácia z veľkej podnikateľskej skupiny, že knihu dávajú ako povinné čítanie všetkým novým zamestnancom transakčného oddelenia – a to nielen právnikom, ale aj daňovým poradcom a ekonómom.

Druhou bolo vyjadrenie jedného veľmi múdreho a úspešného právnika vo veľkej korporácii, ktorý sa M&A transakciám nikdy nevenoval. Povedal, že na základe prečítania tejto knihy by pri porade o takejto transakcii vedel predstierať, že v oblasti má dokonalý prehľad.

O nariadení o ochrane osobných údajov kolovalo množstvo mýtov a neúplných alebo nesprávnych informácií a postupne sa z neho stal „strašiak“. Pokračujú tieto tendencie? Ako je prijímaná úprava obsiahnutá v nariadení v  praxi?

Boom okolo GDPR z leta 2018 našťastie opadol a spolu s ním aj frekvencia mýtov, ktoré sa šíria. Ten boom nás všetkých nútil trošku plávať po povrchu a tváriť sa, že k 25. máju 2018 bolo všetko v poriadku. Ako ustúpil, mnoho spoločností si uvedomilo, že nejde o jednorazovú záležitosť. U väčších klientov pozorujeme, že dedikovaný človek alebo oddelenie pre túto oblasť bolo správne rozhodnutie. Zároveň vidíme, ako sa títo ľudia odborne posunuli za uplynulý rok. Riešime vďaka tomu oveľa zaujímavejšie, rozmanitejšie a náročnejšie zadania ako pred rokom. Tiež sa ukazuje, že keď príde na lámanie chleba – kontrolu Úradu na ochranu osobných údajov – vzorové smernice, bývalí predavači bezpečnostných projektov a externé zodpovedné osoby obsluhujúce veľké množstvo firiem nepomôžu.

Aké bude podľa Vášho názoru ďalšie smerovanie ochrany osobných údajov v digitálnom svete? Stíha legislatíva v tejto oblasti držať krok s neustálym technologickým vývojom?

Pre legislatívu na ochranu osobných údajov je typické, že reaguje na technologické fenomény doby. Ako taká však legislatíva nikdy krok s technologickým vývojom neudrží. Na to je potrebný správny výklad danej legislatívy, ktorý saamozrejme vo vzťahu k novým technologickým výzvam chýba. Pokiaľ sa dozorné orgány v oblasti ochrany osobných údajov nebudú viac venovať novým technologickým výzvam, budú vznikať nové a nesúrodé regulačné rámce popri tých existujúcich. Mali by sme však vyťažiť maximum z existujúcej regulácie pred tým, než zavedieme novú popri nej.

Kniha „Všeobecné nariadenie o ochrane osobných údajov“ je jedinečným spojením teoretickej a praktickej, komentovanej časti. Kto všetko v nej môže nájsť odpovede alebo riešenia?

Kniha je dedikovaná primárne zodpovedným osobám a poradcom v tejto oblasti. Tým, že sa v nej venujeme aj teoretickým otázkam a presahom do iných právnych oblastí by však mala byť zaujímavá aj pre štát, pre zákonodarcov a regulátorov.

Aká cesta u vás viedla k štúdiu práva?

V bývalom režime sa študent mohol prihlásiť len na jednu vysokú školu, a hoci ma právo vždy lákalo, neverila som, že by ma prijali. V tom čase boli na Slovensku len dve fakulty a prijímali len malý počet študentov. Prihlášku som si dala napokon na pedagogickú fakultu do Nitry, ale pre nedostatok miesta ma neprijali. Tak som študovala ročnú učiteľskú nadstavbu v Modre a ďalší rok som pracovala ako vychovávateľka na ZŠ v mojom rodnom meste – v Trenčíne. Po celú dobu som sa poctivo pripravovala na prijímacie pohovory na právo, až to napokon vyšlo.

Ako si spomínate na svoje študentské časy na UK?

Na svoje študentské časy spomínam ako na najkrajšie obdobie v živote, hoci som taký ten bezstarostný študentský život ani nezažila. Mala som iné starosti a radosti. V prvom ročníku sa mi dva týždne pred prvou skúškou narodil syn. Celé obdobie sme s manželom (tiež študentom) a so synom bývali na manželskom internáte na Mlynoch UK. Mala som individuálny študijný plán a musím priznať, že syn nás naučil zodpovednosti. Na každú skúšku som išla pripravená tak, aby som ju urobila na prvýkrát. Za celé štúdium som žiadnu skúšku neopakovala a mala som len jednu trojku (zo sociológie). Musím priznať, že právom. Na študentské časy mám aj ďalšiu krásnu spomienku – nežnú revolúciu. Bolo to nesmierne euforické obdobie. Ako väčšina študentov na Námestí SNP som ju prežila s veľkou nádejou na zmenu. Priniesla slobodu aj na samotnú univerzitu.

Vedeli by ste porovnať štúdium práva teraz a v minulosti?

Keďže aj syn študoval právo, trúfnem si na to. My sme síce mali menej skúšok a museli sme viac memorovať, ale išli sme aj viac do hĺbky. Po prednáške nasledovali semináre, kde sa priebežne overovali vedomosti študentov, čo nás nútilo intenzívne sa učiť už počas semestra. V mojom prípade to boli individuálne konzultácie – nemohla som predsa ísť na konzultáciu bez toho, aby som sa na ňu pripravila. Z mnohých vedomostí, ktoré som získala počas štúdia, čerpám dodnes. Dnes viem oceniť aj to, že sme sa už na fakulte učili rozprávať právnickým jazykom, argumentovať, obhajovať svoj názor (v poslednom ročníku sme dokonca mali rétoriku). Všetky skúšky boli ústne. Dnešní študenti práva majú oveľa viac predmetov, ale nejdú do takej hĺbky, pričom ich vedomosti sa overujú zväčša formou testu, čo je niekedy aj o náhode. Hlavný rozdiel však vidím v tom, že hoci mladí právnici vedia, kde, čo a ako majú (zväčša na internete) vyhľadať, a v písomnom prejave sú na tom lepšie než my, nevedia „rozprávať“, čím nemyslím len vyjadrovanie sa v právnickom jazyku.

Utkvel vám v pamäti nejaký konkrétny profesor UK, na ktorého obzvlášť v dobrom spomínate?

Najsilnejšie dojmy vo mne zanechal prof. Peter Blaho (v tom čase docent) hneď v prvom ročníku. Prednášal nám rímske právo. Amfiteáter PraF UK sme vždy zaplnili do posledného miesta. Ako pedagóg bol síce prísny, ale zároveň principiálny a spravodlivý. Bol vynikajúci rečník. Každú prednášku začínal suchým anglickým vtipom z právnického prostredia, čo bola v tom čase rarita. Rímske právo bolo náročné, ale každý, kto ním poctivo prešiel, s ľahkosťou vkĺzol do tajov občianskeho práva, ktoré nasledovalo vo vyšších ročníkoch. Na prof. Alexandru Krskovú a jej prednášky z filozofie práva mám tiež silné spomienky. Vnímala som ju ako nesmierne vzdelanú a pokornú aristokratku, ktorá prednášala s nenútenosťou a noblesou a zanechala v nás nezmazateľnú stopu.

Prečo ste sa rozhodli byť sudkyňou?

Po absolvovaní práva som sa prihlásila do výberového konania na prokuratúru aj na Mestský súd v Bratislave. V oboch prípadoch som uspela. Na prokuratúru som mohla nastúpiť hneď. Podmienkou prijatia za justičného čakateľa bolo predložiť lustráciu Federálneho ministerstva vnútra ČSFR o tom, že som nebola spolupracovníkom Štátnej bezpečnosti. Rozhodla som sa počkať na výsledok lustrácie. Ten prišiel až o dva mesiace, dodnes však neľutujem ani to čakanie, ani výber svojho povolania. K rozhodnutiu stať sa sudkyňou ma viedla túžba po hľadaní a nachádzaní spravodlivosti. Nemalou motiváciou bola i potreba nezávislosti, ktorú monokratický systém prokuratúry ani vtedy neumožňoval.

Ak by ste sa mali rozhodnúť pre inú pracovnú oblasť, ktorá by to bola?

Rada prednášam, a to nielen v rámci justičnej akadémie, ale aj študentom práva. Mojou srdcovkou je etika, sloboda slova sudcu, azylové a cudzinecké právo. Ale rada aj píšem (publikujem) odborné články. Takže ak by som si mala zvoliť inú pracovnú oblasť, asi by som sa rozhodla pre vzdelávanie mladej generácie právnikov.

Kedysi sa na univerzity hlásilo pomerne veľa študentov, ktorí chceli študovať právo. Teraz záujem o štúdium práva klesá. Súvisí to podľa vás s tým, že dnešní absolventi práva to majú ťažšie? Aký je váš názor?

Nezdá sa mi, že by to mali dnešní študenti ťažšie, než sme to mali my. Právnických fakúlt je veľa, dnes sa tak dá dostať na právo omnoho ľahšie než za mojich čias. Dokonca to ide aj bez prijímacích pohovorov. Udržať sa tam je dnes asi rovnako náročné, ako bolo v minulosti (samozrejme, závisí to od nárokov, ktoré jednotlivé fakulty kladú na študentov). Dôležité je vybrať si kvalitnú fakultu práva a, samozrejme, poctivo študovať. Dobre pripravený absolvent práva má v súčasnosti oveľa viac možností uplatnenia, než sme mali my. Pravda je však taká, že práve pre veľké množstvo právnických fakúlt, ako aj pre možnosť študovať v zahraničí je trh práce momentálne právnikmi presýtený, čo si zrejme dnešná mladá generácia dobre uvedomuje.

V čom vidíte najväčší problém justície na Slovensku?

Za najväčší problém považujem nízku dôveru verejnosti v justíciu. Verejnosť od nás sudcov očakáva, že budeme nielen múdri, uvážliví, ale aj odvážni, s pevným charakterom a zmyslom pre spravodlivosť. Drvivá väčšina sudcov chápe, že hľadanie a uplatňovanie spravodlivosti je ich poslaním. Svedčí o tom množstvo kvalitných právoplatných rozhodnutí, ktoré však nie sú verejnosti známe. Treba však priznať, že väčšina slovenských sudcov v rozhodujúcom čase nedisponovala dostatkom odvahy razantne sa ohradiť voči deštrukcii súdneho systému zvnútra, voči zneužívaniu moci v justícii, voči šikanóznym disciplinárnym návrhom voči sudcom – kritikom vnútorných pomerov. Naproti tomu sa sudcovia vedeli nahlas vyjadriť, pokiaľ išlo o ich platy, a vedeli sa zomknúť pri podávaní hromadných diskriminačných žalôb proti štátu. Myslím si, že verejnosť nás hodnotila aj cez takúto skúšku vlastnej morálnej kredibility. Úprimne som presvedčená, že sme v nej neobstáli. Za problém považujem aj to justičné ticho (najmä u tých, ktorí sú oprávnení iniciovať disciplinárne stíhanie sudcov) po niektorých mimoriadne nevhodných vyjadreniach sudcov na verejnosti. Keď k tomu pridáme dĺžku konania (za ktorú však sudcovia spravidla nenesú vinu), niektoré nezrozumiteľné a nepresvedčivé rozhodnutia, nemôžeme sa čudovať, že verejnosť nám dáva v prieskumoch jasnú odpoveď – nedôveruje nám. Dôveryhodnosť je to najvzácnejšie, čím sudca disponuje. Pokiaľ my sudcovia nepochopíme, že sa o ňu musíme uchádzať každým jedným rozhodnutím, ale aj postojmi a vyjadrovaním sa na verejnosti vrátane jasného postoja k tomu, čo je pre náš stav ešte akceptovateľné a čo nie, čo je už dávno za hranicou slušného správania, len ťažko si získame dôveru verejnosti.

Akými vlastnosťami by mal podľa vás disponovať dobrý právnik?

Dobrý právnik musí byť vzdelaný, to je základ, ale len to nestačí. Musí mať charakter, musí chcieť viac od seba než pre seba, byť statočný, rozvážny a nesmie mu chýbať zmysel pre spravodlivosť.

Priblížte nám, čomu konkrétne sa v oblasti azylového práva venujete.

Azylovým prípadom som sa venovala už ako sudkyňa Krajského súdu v Bratislave. Venujem sa im aj na Najvyššom súde SR, kde pôsobím od roku 2005. Jednak ide o vskutku zaujímavú právnu problematiku obsiahnutú aj v medzinárodných dokumentoch, jednak je tu významne zastúpený aj ten ľudský rozmer. Pretože za každým prípadom sa skrýva osud konkrétneho človeka. Na NS SR rozhodujeme s konečnou platnosťou a od nás závisí, či žiadateľovi o azyl u nás umožníme zostať alebo ho vystavíme riziku návratu do krajiny jeho pôvodu, kde mu môže hroziť dokonca smrť. Toto si v plnej miere a s plnou vážnosťou v našom senáte uvedomujeme. Od samého začiatku ma na tejto agende lákala predovšetkým inakosť v posudzovaní azylových prípadov, ktoré sa od iných typov rozhodovania správnych orgánov líšia najmä v dokazovaní. Žiadateľ o azyl spravidla nedisponuje žiadnymi dôkaznými prostriedkami, často ani dokladom totožnosti, len svojou výpoveďou a tvrdením o prenasledovaní. „Nie je povinnosťou žiadateľa o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby preukazoval inými dôkaznými prostriedkami ako vlastnou dôveryhodnou výpoveďou.“ To je jedna z prvých prelomových právnych viet, ktoré sme na NS SR prijali k posúdeniu dôkaznej situácie žiadateľa o azyl. Ten bol do publikovania tohto významného rozhodnutia v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR v dôkaznej nevýhode, ktorá pre neho končila prijatím negatívneho rozhodnutia. V tejto oblasti sme prijali celý rad prelomových rozhodnutí, napríklad k definícii inštitútu azylu, k zisťovaniu skutkového stavu, k zásade tzv. materiálnej pravdy, k štandardom a rozloženiu dôkazného bremena, k jednotlivým dôvodom prenasledovania, k azylu z humanitných dôvodov, k žiadateľom „sur place“ a podobne.

Ako – aj z pohľadu svojej profesie – vnímate situáciu ohľadom migračnej krízy?

V ostatnom období bol európsky kontinent konfrontovaný s mohutnými migračnými vlnami, v rámci ktorých prúdia na starý kontinent tisícky utečencov z viacerých afrických krajín, ako aj mnohých štátov Blízkeho či Stredného východu a juhozápadnej Ázie. Najmä ostatné tri roky môžeme pokojne nazvať rokmi utečencov v Európe. Nie však na Slovensku. Pretože za posledné necelé tri roky požiadalo na Slovensku o azyl 428 žiadateľov. Celkovo za 25 rokov (od roku 1993 sa udeľuje štatút utečenca, neskôr azyl) požiadalo na Slovensku o azyl 58 749 žiadateľov, z toho bol azyl udelený 850 žiadateľom. V tomto smere za ostatnými krajinami hlboko zaostávame. Tieto objektívne údaje o počte žiadateľov o azyl a udelených azyloch treba dať do pozornosti najmä tým, ktorí majú ambíciu zneužívať utečeneckú problematiku na zvyšovanie svojho (politického) profitu. Žiaľ, k problematike azylového práva nám na slovenskom trhu stále chýbajú odborné články a publikácie. Práve preto som takúto publikáciu, ktorá by mala na jeseň vyjsť vo vydavateľstve C. H. Beck, pripravila. Verím, že jej pridanou hodnotou budú vďaka opisu skutkových okolností príbehy utečencov, ktorými chcem priblížiť tento osobný a často tragický osud ľudí na úteku pred vojnami a vnútornými nepokojmi, a tak prebudiť aj u širokej verejnosti celkom obyčajný ľudský záujem o osudy tých, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v situácii hľadania medzinárodnej ochrany pred prenasledovaním.

Čo by ste odkázali súčasným študentom práva na UK?

Tešte sa z toho, že žijete v slobodnej krajine, že môžete slobodne cestovať, študovať, dokonca aj v zahraničí. Vážte si svojich rodičov za to, že vám to umožňujú, a učiteľov za to, že vás vedú. Veľa sa ich pýtajte a vyžadujte odpovede. Donútite ich tak posúvať sa ďalej. Buďte poctiví už teraz na škole a nezabudnite, že to, čo sa teraz naučíte, je len zlomok toho, čo budete musieť vedieť, keď sa budete chcieť stať dobrým právnikom. Pripravte sa na to, že dobrý právnik sa musí učiť celý život. Všímajte si aj to, čo sa deje okolo vás. Nezatvárajte oči pre nespravodlivosťou a neodvracajte zrak pred nenávisťou, ktorá sa dnes tak nebezpečne šíri. Sami ju odstraňujte a budete v tom príkladom pre ostatných. Majte odvahu a guráž. Zmeníte svet k lepšiemu.

Poistenie právnej ochrany je špecifickým druhom poistenia. Aké je jeho postavenie a význam medzi inými druhmi poistenia?

Podiel poistenia právnej ochrany z celkového objemu predpísaného poistného (GWP) na poistnom trhu v SR tvorí zanedbateľné percento (v r. 2017 cca 0,1% z celkového predpísaného poistného v SR) a v porovnaní s poistným trhom krajín EÚ je hlboko pod jeho priemerom (cca 1-2% z GWP), zároveň ho však práve z tohto dôvodu možno považovať za odvetvie poisťovníctva s vysokým potenciálom rastu.

Aké je povedomie o poistení právnej ochrany  na Slovensku? Je to využívaný druh poistenia?

Odpoveďou na túto otázku je už spomenuté percento podielu poistenia právnej ochrany na celkovom poistnom. Myslím si, že poistenie právnej ochrany, vzhľadom na jeho celkové ročné náklady (rádovo v rozmedzí 100 ‒ 200 EUR ročne  v závislosti od rozsahu poistného krytia) je vhodné predovšetkým pre segment SME a občanov, nakoľko využívanie služieb komerčných právnikov (za predpokladu nízkej frekvencie ich využívania v uvedených segmentoch) je nákladovo výrazne vyššie. Navyše, poistenie právnej ochrany nie je zamerané len na úhradu nákladov na právne zastupovanie, ale tiež na poradenstvo, inak povedané právnu asistenciu pri potenciálnych súdnych sporoch (napr. právne poradenstvo po telefóne, predbežné posúdenie úspešnosti vyhliadok na výsledok sporu a pod.)

Komu je publikácia určená a čo prinesie čitateľom?

Publikácia je koncipovaná ako praktický sprievodca svetom poistenia právnej ochrany, ktorý má slúžiť všetkým subjektom pôsobiacim na trhu, teda pracovníkom poisťovní, sprostredkovateľom poistenia, akademickej obci, ako aj poistencom. Som si samozrejme vedomý toho, že ide o prvú publikáciu tohto druhu na slovenskom poistnom trhu a budem rád akejkoľvek spätnej väzbe, názorom a pripomienkam odbornej verejnosti.

Neustály rozvoj a zmeny v oblasti technológií sa nevyhýbajú ani oblasti autorského práva.  Akými inštitútmi a prostriedkami sa prispôsobuje nový Autorský zákon technologickému vývoju a ako chráni nositeľov práv?

To je otázka, na ktorej zodpovedanie je možné napísať celú novú monografiu. V  posledných 15 až 20 rokoch sa autorské právo tak na Slovensku, ako aj v mnohých iných rozvinutých krajinách sveta snaží účinne a adekvátne reagovať na neustály rozvoj a zmeny v oblasti informačných a komunikačných technológií. Zavádzanie nových právnych inštitútov a prispôsobovanie už existujúcich prostriedkov ochrany, spolu s reakciami na vývoj harmonizácie autorského práva na európskej a medzinárodnej úrovni, viedlo k tomu, že v priebehu jednej dekády sme mali na Slovensku tri veľké rekodifikácie autorského práva, nespomínajúc nespočetné novelizácie sústreďujúce sa na ‒ viac či menej ‒ naliehavé problémy danej doby. Samotná úprava autorského práva sa tak z niekoľkých strán v Zbierke zákonov obsahujúcich zopár strohých právnych noriem preformovala postupom času do podoby nového Autorského zákona, ktorý má aj s prílohami 43 strán v zbierke. Tu už môžeme pomaly hovoriť o malom zákonníku autorského práva.

Hlavným dôvodom tohto enormného nárastu rozsahu úpravy autorského práva je, že v minulosti autorské právo upravovalo najmä hospodárske činnosti v oblastiach zábavného priemyslu, t. j. tlač kníh, novín a časopisov, vydávanie a rozširovanie hudobných a filmových nahrávok, divadelné, hudobné a filmové predstavenia, ako aj rozhlasové a televízne vysielanie. V dnešnej dobe však autorské právo predovšetkým upravuje každodenné činnosti miliónov bežných užívateľov počítačov, mobilných telefónov a internetových služieb, či už ide o prezeranie webových stránok, vyhľadávanie a sťahovanie informácií z internetu alebo posielanie správ s multimediálnym obsahom v rámci najrôznejších sociálnych sietí. Táto zásadná zmena sa tiež prejavuje tým, že stále viac a častejšie sa v dennej tlači objavujú články a reportáže týkajúce sa problémov súvisiacich s aplikáciou autorského práva v bežnom živote každého z nás.

Mnohé problémy autorskoprávnej ochrany, ktoré priniesli nové informačné a komunikačné technológie, boli riešené už v predchádzajúcich novelách a rekodifikáciách slovenského autorského práva. Nový Autorský zákon sa však snažil, okrem iného, o riešenie problémov, ktoré prináša každodenná aplikácia autorského práva v digitálnom prostredí. To je dôvod podrobnejšej úpravy už existujúcich a zavedenia nových výnimiek a obmedzení majetkových práv. Tiež sa zaviedli nové typy licenčných zmlúv, ako sú verejná licencia, rozšírená hromadná licenčná zmluva a multiteritoriálna hromadná licenčná zmluva na on-line použitie hudobných diel. V neposlednom rade je treba poukázať aj na novú podrobnú úpravu správy majetkových práv ako výsledok transpozície európskej smernice. Nová právna úprava autorského práva je tak ďalším pokrokom v tejto oblasti, ale má zároveň viaceré úskalia, na ktoré sme sa snažili poukázať v samotnom komentári k zákonu. Teraz nám zostáva len počkať na to, ako sa prax s novou úpravou popasuje.

Komu je komentár určený? Kto v ňom nájde užitočné informácie?

Túto otázku veľmi dobre zodpovedá predslov k samotnému komentáru, ktorý poukazuje na to, že komentár je určený širokej odbornej a laickej verejnosti. Obaja máme bohaté mnohoročné skúsenosti nielen s pedagogickou a vedeckou činnosťou v oblasti autorského práva, ale aj skúsenosti z advokátskej a inej právnej praxe. Pri príprave komentára sme preto vychádzali z toho, aby si každý čitateľ mohol rýchlo nájsť informácie potrebné na riešenie jeho konkrétneho problému v praxi. Tu sme brali do úvahy nielen okruh otázok, s ktorými slovenské súdy bežne prichádzajú do styku, ale sme prihliadali aj na riešenia, ku ktorým sa dopracovali súdy v zahraničí. Mnohé autorskoprávne problémy sa často opakujú bez ohľadu na hranice a osobitosti jednotlivých národných právnych úprav. Vzhľadom na veľkosť Slovenska a stupeň rozvinutosti judikatúry v oblasti autorskoprávnej ochrany by bolo premárnenie skvelej príležitosti nevyužiť túto skutočnosť na čerpanie inšpirácie z rozvinutej judikatúry v zahraničí, kde súdy dochádzajú podstatne častejšie do kontaktu s autorskoprávnymi vecami, či už ide o Českú republiku, Nemecko, Francúzsko alebo iné rozvinuté krajiny. V neposlednom rade sme tiež vychádzali z rozvíjajúcej sa judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, ktorá sa týka viacerých právnych inštitútov a prostriedkov právnej ochrany harmonizovaných v európskom autorskom práve.

Hoci vzhľadom na svoj rozsah môže byť predkladaný komentár trochu odstrašujúci pre širokú laickú a niekedy aj odbornú verejnosť, treba vziať do úvahy skutočnosť, že táto publikácia si nevyžaduje jej kompletné prečítanie od prvej po poslednú stranu. Vzhľadom na svoju povahu umožňuje každému, aby si rýchlo vyhľadal potrebné informácie pre riešenie jeho konkrétneho problému. Z toho dôvodu sme sa snažili vyhnúť pri príprave komentára rozoberaniu príliš teoretických alebo hypotetických otázok, ktoré by nemali účinné uplatnenie v praxi. Sme teda toho názoru, že každý od advokáta, cez sudcu, až po vydavateľstvá alebo samotných autorov si môže nájsť v komentári časti, ktoré budú veľmi prínosné pre jeho profesionálnu činnosť v oblasti akejkoľvek tvorivej duševnej činnosti.

Sú plánované v blízkej budúcnosti ďalšie zmeny Autorského zákona? Aký bude najbližší vývoj autorského práva?

V legislatívnom procese je menšia novela Autorského zákona aj návrh novej európskej smernice o autorskom práve na jednotnom digitálnom trhu. Novelou Autorského zákona, ktorá bola aktuálne predložená do Národnej rady SR, sa má najmä transponovať smernica, ktorá sa týka použitia autorských diel osobami, ktoré sú nevidiace, zrakovo postihnuté alebo postihnuté inou poruchou čítania. Smernica vychádza priamo z Marakéšskej zmluvy prijatej Svetovou organizáciou duševného vlastníctva. V tejto súvislosti sa zavádza nová výnimka, ktorá umožní širšie použitie autorských diel bez súhlasu autora v prospech menovaných osôb, ako aj organizácií alebo inštitúcií starajúcich sa o napĺňanie ich potrieb.

Návrh tiež rieši niekoľko aktuálnych aplikačných problémov a legislatívno-technicky spresňuje niektoré ustanovenia. Najzásadnejšiu zmenu zrejme predstavuje zaradenie osobitného spôsobu použitia literárneho diela spôsobom vyhotovenia rozmnoženiny, ktorý môže licencovať organizácia kolektívnej správy aj vo vzťahu k nezastupovaným nositeľom práv. To znamená, že v rámci inštitútu hromadnej licenčnej zmluvy bude možné získať súhlas prostredníctvom organizácie kolektívnej správy na použitie literárneho diela aj vtedy, keď si autor, vydavateľ, či iný nositeľ práv spravuje práva individuálne. Aby tomu zabránil, bude musieť tento režim výslovne vylúčiť.

Ako už bolo vyššie spomenuté, na európskej úrovni sa schyľuje k prijatiu smernice o autorskom práve na jednotnom digitálnom trhu. Napriek početným akademickým, ako aj iným iniciatívam otvorene kritizujúcim predkladaný návrh, legislatívny proces smeruje k svojej finálnej fáze. Najviac negatívnych reakcií je orientovaných najmä voči návrhu výlučného práva vydavateľov a voči osobitnej úprave tzv. „value gap“ a súvisiacej úprave zodpovednosti prevádzkovateľov online platforiem. Žiaľ, aj tie ustanovenia návrhu smernice, ktoré možno v princípe hodnotiť ako pozitívne, nespĺňajú celkom očakávania odbornej verejnosti, čo potvrdzuje napríklad nová výnimka pre tzv. „text and data mining“. Za predpokladu prijatia smernice a nadobudnutia jej účinnosti ešte v tomto roku by bola Slovenská republika povinná transponovať ju do dvoch rokov, orientačne teda v druhej polovici roka 2020.

Prinášame vám rozhovor s vedúcou autorského kolektívu k Správnemu súdnemu poriadku JUDr. Janou Baricovou, v ktorom napríklad priblíži nové inštitúty zavedené týmto procesným kódexom či zhodnotí prínos Veľkého komentára.

Správny súdny poriadok  ako celkom nový procesný kódex  so sebou priniesol veľa zmien a zaviedol mnoho nových inštitútov. Ako ho vníma prax? „Zžíva“ sa právna prax s kódexom?

Na úvod k tejto otázke považujem za potrebné pripomenúť, že po štyridsaťročnej prestávke, keď  bolo u nás správne súdnictvo s bohatou prvorepublikovou tradíciou prakticky zlikvidované, vrátane likvidácie Najvyššieho správneho súdu došlo v súvislosti so spoločenskými zmenami po 1989 k obnoveniu správneho súdnictva vtedy ešte v Československej federatívnej republike. Táto „obnova“ bola realizovaná  novelou Občianskeho súdneho poriadku zákonom č. 519/1991 Zb. od  1. januára 1992 zaradením správneho súdnictva do jeho piatej časti  pod názvom „Správne súdnictvo“. Konanie v správnom súdnictve ako nový druh konania bolo tak znovu zavedené do nášho právneho poriadku ako súčasť všeobecného súdnictva bez samostatnej právnej úpravy a bez svojho vrcholného orgánu,  čo od počiatku spôsobovalo nemalé problémy, pretože správne súdnictvo či už sudcami alebo odborníkmi na správne právo či predstaviteľmi verejnej správy bolo prijímané rozpačito ako niečo skôr nechcené a veľmi ťažko si budovalo svoje renomé a rešpekt. Nevyhovujúcou sa postupom času  stala aj právna úprava konania v správnom súdnictve, pretože príliš časté novely Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) urobili z jeho piatej časti značne neprehľadný predpis a ani jeho aplikácia rozhodne neprispievala k stabilite správneho súdnictva a získaniu si jeho dôstojného postavenia.

Všetky pokusy o „zdokonalenie“ správneho súdnictva v rokoch 2002 až 2005 stroskotali. Reálna perspektíva zavŕšenia zmien, najmä novej procesnej úpravy správneho súdnictva, začatých na základe uznesenia vlády  SR č. 461/2004 z 19. mája 2004, ktorým  bol dokonca schválený koncepčný materiál  návrhu opatrení na zdokonalenie správneho súdnictva, ktorý  predpokladal  predloženie  návrhu zásad samostatného procesného predpisu pre správne súdnictvo (zrušený uznesením vlády SR č. 676/2005 zo 7. septembra 2005) sa tak oddialila až do roku 2012, kedy sa začali práce na rekodifikácii civilného práva procesného. Potreba vypracovať osobitný procesný predpis pre účely správneho súdnictva vychádzala z doterajšej rozhodovacej činnosti súdov v správnom súdnictve, zo zaťaženosti jednotlivých stupňov súdov a skladby správnych vecí v systéme súdnictva Slovenskej republiky. Odčlenenie úpravy správneho súdnictva do nového samostatného právneho predpisu bolo nevyhnutným krokom vyplývajúcim z pripravovaných zmien civilného práva, po ktorom volali odborníci, a ktorý má oporu aj v právnych úpravách iných štátov.

Vypracovanie samostatného procesného kódexu – Správneho súdneho poriadku, ktorý by upravoval konanie pred senátmi a sudcami správnych kolégií v rámci  správneho súdnictva ako osobitné správne súdne konanie bolo preto i bez kreovania Najvyššieho správneho súdu nevyhnutné, a to nielen vzhľadom na stále sa rozširujúce kompetencie správneho súdnictva, ale najmä vzhľadom na odlišný charakter civilných vecí, či už sporových alebo mimosporových a vecí správneho súdnictva, ktorých riešenie sa spravuje odlišnými základnými princípmi a procesnými postupmi.

Správny súdny poriadok  (ďalej aj „SSP“) upravujúci konanie v správnom súdnictve alebo po novom správne súdne konanie je skutočne celkom novým procesným kódexom, v podstate prvým svojho druhu na území Slovenskej republiky. Je to samostatný právny predpis upravujúci správne súdne konanie plnohodnotne a komplexne. Práve špecifická povaha správneho súdneho konania primárne realizujúceho právne normy verejného práva sa odzrkadlila v tom, že SSP vo svojich všeobecných ustanoveniach zavádza a upravuje všetky procesné inštitúty a mechanizmy, ktoré sú typické pre správne súdne konanie (napr. osoba zúčastnená na konaní, zainteresovaná verejnosť, doručovanie do cudziny, odmietnutie žaloby, uspokojenie žalobcu) vrátane  tej  procesnej úpravy, ktorá pôvodne bola obsiahnutá v OSP mimo jej piatej časti upravujúcej správne súdnictvo (napr. podanie, žaloba, lehoty, poriadkové a iné opatrenia súdu, vylúčenie sudcov, skúmanie podmienok konania, dokazovanie, rozhodnutia vo veci samej a pod.). Súčasne boli do SSP prenesené všetky výnimky, ktoré boli predtým súčasťou osobitných zákonov (napr. zákona o pobyte cudzincov, zákona o prokuratúre, zákona o združovaní, zákona o zhromažďovaní a pod). Jedinými výnimkami, ktoré sa týkajú správneho súdnictva a naďalej zostali upravené v osobitných predpisoch sú úpravy týkajúce sa lehôt na podanie správnej žaloby a nastúpenia odkladného účinku správnej žaloby zo zákona. Napriek uvedenému bolo nevyhnutné pripustiť aj subsidiárne aplikovanie Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“)  ako všeobecného procesného predpisu. Táto subsidiarita vo všeobecnosti dopadá však iba na tie otázky, ktoré nie sú v civilnom sporovom konaní a správnom súdnom konaní rozdielne chápané, pričom CSP sa podporne aplikuje na správne súdne konanie, len ak SSP určitú procesnú otázku alebo mechanizmus neupravuje sám. Navyše sa subsidiarita týka len všeobecných ustanovení a konania v prvej inštancii. To znamená, že ani v rámci subsidiarity sa na správne súdne konanie nebudú aplikovať napr. neodkladné opatrenia upravené v tretej časti CSP alebo opravné prostriedky obsiahnuté v štvrtej časti CSP.

Okrem precizovania procesných inštitútov známych už z predchádzajúcej právnej úpravy (napr. správna žaloba, konanie o žalobe proti nečinnosti, konanie o žalobe proti inému zásahu orgánu verejnej správy, niektoré konania vo veciach volebných, ale aj konanie o preskúmanie zákonnosti uznesenia zastupiteľstva či konanie o súlade  všeobecne záväzného nariadenia obce, mesta, mestskej časti alebo samosprávneho kraja so zákonom, nariadením vlády a všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy, konanie o vykonateľnosti rozhodnutí cudzích správnych orgánov) SSP zavádza aj inštitúty celkom nové, doteraz v slovenskom procesnom práve na konanie pred súdmi neupravené (osoba zúčastnená na konaní, zainteresovaná verejnosť, uspokojenie žalobcu), vrátane nových typov konaní a člení predmet súdneho prieskumu na jednotlivé druhy správnych žalôb [§ 6 ods. 2 písm. a) až d) SSP], žaloby [§ 6 ods. 2 písm. e) až j) SSP] a návrhy v iných veciach, pod ktoré spadajú konania o návrhom v iných veciach, pre ktoré je príznačné, že sa nejedná o spor o zákonnosť, ale ide o konania, v ktorých sa skúmajú iba formálne náležitosti, ktorých splnenie je nevyhnutné na rozhodnutie správneho súdu. Špecifickú úpravu niektorých týchto nových inštitútov resp. typov konaní (napr. konanie o preskúmanie zániku mandátu poslanca, funkcie starostu či hlavného kontrolóra) si vyžiadala súdna prax. Novým typom konania je aj konanie o kompetenčnej žalobe, ktoré má riešiť kompetenčné konflikty medzi orgánmi verejnej správy. SSP zavádza aj žalobu na obnovu konania, avšak len v špecifických prípadoch súladných s účelom správneho súdneho konania.

Za jeden z najväčších prínosov Správneho súdneho poriadku treba podľa môjho názoru považovať vypustenie konania o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam orgánov verejnej správy, návrat k jednoinštančnému konaniu, s ktorým je neoddeliteľne spojené zavedenie kasačnej sťažnosti, ako účinného opravného prostriedku v súlade s čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Kasačná sťažnosť ako mimoriadny opravný prostriedok prípustný proti každému právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu, s výnimkou zákonom vymedzených uznesení, má spolu s obmedzením vecnej príslušnosti najvyššieho súdu zabezpečiť jeho tzv. exkluzivitu ako súdu najvyššej súdnej inštancie v správnom súdnictve.

Podľa poznatkov získaných zo seminárov či prednášok, či rozhodnutí najmä sudcovia správnych kolégií krajských súdov si  nový Správny súdny poriadok vrátane nových inštitútov  už osvojili  a zdá sa, že jeho aplikácia im nerobí v praxi prílišné problémy. Pokiaľ ide o  správne kolégium Najvyššieho súdu SR, vzhľadom na prechodné ustanovenia SSP, podľa ktorých je potrebné konania o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam orgánov verejnej správy a odvolacie konanie dokončiť podľa doterajších predpisov, teda podľa OSP (§ 492 SSP), tam sa interpretácia a aplikácia SSP ešte rozvíja. Treba však veľmi pozitívne hodnotiť, že aj sudcovia správneho kolégia Najvyššieho súdu SR už v rámci zjednocovania rozhodovacej prijali niekoľko významných judikátov reflektujúcich novú právnu úpravu (k tomu bližšie www.nsud.sk).

Spomínané nové inštitúty a zmeny zavedené Správnym súdnym poriadkom boli „šité na mieru“ špecifikám správneho súdnictva tak, aby napĺňali potreby tohto typu konania. Je možné  zhodnotiť  po viac ako roku účinnosti zákona, do akej miery plnia svoj účel?

Na rozdiel od Civilného sporového poriadku či Civilného mimosporového poriadku je okamžitá aplikabilita Správneho súdneho poriadku tak trochu oneskorená práve na zhora uvedené ustanovenie § 492 SSP, keďže správne súdy veci napadnuté do účinnosti SSP podľa tretej hlavy piatej časti OSP (opravné prostriedky proti neprávoplatným rozhodnutiam) a odvolacie konania musia dokončiť podľa OSP. Takže aj pre komplexnejšiu odpoveď na otázku, či a ako si tieto nové inštitúty plnia svoj účel, bude potrebné dlhšie časové obdobie. Zatiaľ sa javí, že sa s nimi správni sudcovia vyrovnávajú pomerne dobre. 

V čom podľa Vášho názoru spočíva prínos Veľkého komentára k Správnemu súdnemu poriadku?

Význam a prínos Veľkého komentára k Správnemu súdnemu poriadku vyplýva najmä z potreby pokiaľ možno čo najpodrobnejšie resp. čo najkomplexnejšie, ako aj vo vzájomných súvislostiach vysvetliť nové procesné inštitúty správneho súdneho konania a  vysvetliť tiež aj nový prístup k inštitútom už známym, aby si jeho čitatelia, no najmä sudcovia, prokurátori, advokáti, ako aj zamestnanci orgánov verejnej správy tieto inštitúty a ich uchopenie mohli osvojiť a aby ich mohli interpretovať a aplikovať v duchu základných princípov správneho súdneho konania obsiahnutých v § 5 SSP a prostredníctvom jeho odseku 1 aj v základných princípoch  zakotvených čl. 1 až 18 CSP tak, aby správne súdne konanie mohlo napĺňať svoj účel, ktorým je ochrana práv a právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy v súlade s čl. 46 ods. 2 Ústavy SR. Oproti iným komentárom súčasne možno poukázať na to, že Veľký komentár je koncipovaný v duchu názorov rekodifikačnej komisie a teda autenticky poukazuje na zamýšľané následky novej koncepcie normatívnej úpravy správneho súdneho konania.

Často sa pri prednáškovej činnosti stretávate aj s otázkami z aplikačnej praxe.  Je možné uviesť inštitút, resp. procesnú novotu, ktorá vyvoláva najviac nejasností alebo otázok?

Stretnutia so zástupcami aplikačnej praxe boli pri tvorbe nových kódexov veľmi frekventované. Bolo tomu tak vo fáze legislatívnych príprav a môžem konštatovať, že pretrvávajú aj do súčasnosti. Od účinnosti novej procesnej úpravy už uplynul viac ako rok a je prirodzené, že najmä pri nových procesných pravidlách rezonujú určité výkladové problémy, ktorých kvalita  v podstate závisí od auditória, resp. tých, ktorí zákon aplikujú a interpretujú.  S inými sa potýkajú sudcovia, s inými notári, či advokáti.

Paradoxne, tesne po uvedení zákonov do života, to  bolo označenie účastníkov konania, keďže CMP nepozná pojem odporca. Rovnako rezonovala otázka kritérií rozlišovania opatrovníka v konaní, kedy je opatrovníkom hmotnoprávnym a kedy má prívlastok procesný a čo z toho vyplýva. Veľmi zásadnou  je tiež otázka spôsobu a rozsahu zisťovania názoru maloletého v konaní, kde samozrejme právna úprava naráža jednak na problémy materiálno - technického vybavenia (osobitných priestorových kapacít) na jednotlivých súdoch a tiež  zvýšených nárokov na osobitnú odbornú spôsobilosť  sudcu (psychologické zručnosti), ktoré sú nevyhnutné pri komunikácii s maloletým dieťaťom pri sprostredkovaní informácií a názoru dieťaťa.

Opakovane sú pri osobných stretnutiach kladené otázky k podstate, ale aj spôsobu realizácie inštitútu vzhliadnutia v konaniach o spôsobilosti na právne úkony, či detenčnom konaní, či spôsobu doručovania osobám s vážnymi zdravotnými hendikepmi.

Aké výhody prináša čitateľom komentár k Civilnému mimosporovému poriadku? V čom je komentár výnimočný?

Napriek pomyselnej „pupočnej šnúre“ medzi CSP a CMP vyjadrenej subsidiaritou týchto kódexov, má komentár k Civilnému mimosporovému poriadku ambíciu podávať  výklad k ustanoveniam týkajúcim sa najmä základných procesných inštitútov vecne a relatívne samostatne, nie s odvolaním sa na výstupy komentára v sporovom poriadku, ale  s dôrazom na jeho ucelenosť a odlišnosti týchto inštitútov v procesnej rovine mimosporovej právnej úpravy.

Z môjho pohľadu je veľmi zásadné, že vychádza zo základných, v rovine teoretickej konštantných právno ‒ teoretických postulátov doktríny civilného procesného práva, ktoré vnímam pri výklade zákona ako veľmi zásadné.

Nakoniec kolektív spoluautorov výkladu v komentári, hoci početne užší ako pri komentári k CSP, sa zúčastňoval  skoro v kompletnej zostave na legislatívnom procese pri tvorbe zákona, čo umožňovalo podať výklad aj s dôrazom na naplnenie zmyslu a účelu zákona, súčasne s využitím skúseností individuálneho profesijného zamerania jednotlivých autorov v rôznych právnických profesiách.

Čo by malo priniesť  používanie CMP v praxi? Darí sa, z Vášho pohľadu, trojici (ešte stále pomerne nových) procesných predpisov napĺňať očakávania výhod, ktoré mali priniesť  v praxi?

Aj s ohľadom na to, čo už bolo povedané, vnímam tento komentár ako zásadný pre usmernenie a prípadné zjednotenie procesných postupov v súdnych konaniach v mimosporových veciach so zachovaním dôrazu „zvýšenej“ procesnej ochrany vecí prejednávaných v tomto režime.

Komentár sa snaží vecne vysvetľovať a zdôvodňovať najmä využiteľnosť nových procesných inštitútov. Túto úlohu sa snaží naplniť tiež pri  aplikácii a interpretácii jednotlivých ustanovení v tých konaniach, ktoré boli zaradené do systematiky zákona ako nové  a ktoré sa prejednávali a rozhodovali do účinnosti týchto nových kódexov v sporovom režime.

V nezanedbateľnej miere možno očakávania autorov komentára smerujú k tomu,  že „izolovaním“ procesných inštitútov výlučne uplatniteľných v mimosporových veciach (skúmanie súdnej príslušnosti počas celého konania, vymedzenie účasti na konaní, začatie konania, vyšetrovací princíp a princíp materiálnej pravdy pri tvorbe podkladu rozhodnutia) by toto malo  prispieť k naplneniu základných princípov novej mimosporovej právnej úpravy a tiež možnosti zefektívnenia procesu rozhodovania súdov v týchto veciach.

Vedúcim autorského kolektívu je JUDr. Juraj Gyárfáš, LL.M., advokát a externý vyučujúci na Právnickej fakulte Univerzity Komenského  v Bratislave, ktorý v krátkom rozhovore približuje Komentár k zákonu o rozhodcovskom konaní, jeho prínos a venuje sa napríklad aj otázke „veľkej novely“ zákona o rozhodcovskom konaní.

Ako sa Vám pracovalo na komentári k zákonu o rozhodcovskom konaní?

Komentár k zákonu o rozhodcovskom konaní bol prvý tak veľký literárny projekt, do ktorého som sa pustil – ak nepočítam predpubertálne ambície napísať „veľkú fantasy ságu“, ktoré sa však vždy skončili po nakreslení mapy vymysleného sveta a načrtnutí prvej kapitoly.

Bolo to veľa práce, ale písanie ma baví a pri malých deťoch sa človek naučí robiť veci efektívne. Takže si vlastne ani neviem presne spomenúť, kedy som to všetko napísal. Ale zato si veľmi dobre spomínam na množstvo príjemných momentov, ktoré pri písaní vyvstali. Išlo najmä o diskusie so spoluautormi ako aj s ďalšími inšpiratívnymi ľuďmi, ktorých by som nazval širší okruh autorského kolektívu – napríklad Martin Magál, hlavný hýbateľ „veľkej novely“ zákona o rozhodcovskom konaní, a František Sedlačko, recenzent komentára. Aj vďaka takýmto stretnutiam to bol veľmi príjemný proces.

V čom spočíva, podľa vášho názoru, prínos komentára k zákonu o rozhodcovskom konaní?

Kedysi som počul podľa môjho názoru veľmi trefný bonmot: v Anglicku tvoria právo sudcovia, vo Francúzsku zákonodarcovia a v Nemecku komentátori. Domnievam sa, že Slovensko je v tomto smere (aj v mnohých iných) najmä germánskou jurisdikciou. Napríklad v obchodnom práve je často „právom“ to, čo sa uvádza v dvoch hlavných komentároch – teda komentári prof. Patakyovej a komentári prof. Ovečkovej.

Slovenské arbitrážne právo je však na inom stupni vývoja a žiaľ sa nie vždy vyvíjalo pod šťastnou hviezdou. Nechcem si preto namýšľať, že komentárom sme vytvorili „právo“. Naša ambícia bola skromnejšia. Ako sme s Markom Števčekom písali v predhovore, sme úprimne presvedčení, že fungujúca arbitráž je prínosom pre moderný právny štát a fungujúcu trhovú ekonomiku. Fungujúca arbitráž si však vyžaduje kvalitný zákonný rámec, predvídateľnú judikatúru a robustnú odbornú literatúru. Nič z tohto nemôže vzniknúť bez diskusie a práve k takejto diskusii sme chceli komentárom prispieť. Budeme samozrejme radi, keď sa v praxi presadia odpovede a riešenia, ktoré sme načrtli v komentári. Ale pokiaľ náš komentár vyvolá diskusiu, z ktorej vzídu iné odpovede a riešenia, nebudeme to považovať za neúspech. 

Zvýšil sa záujem o arbitráž z pohľadu praxe  po novele č. 336/2014 Z. z., ktorou, okrem iného, bola rozšírená arbitrabilita konania aj na nemajetkové spory?

Verím, že záujem o „poctivú“ obchodnú arbitráž – teda o rozhodovanie sporov kvalifikovanými ľuďmi s integritou – sa skutočne zvyšuje. Pritom hrá rolu viacero faktorov. Jedným z nich bola „veľká novela“ zákona o rozhodcovskom konaní. Ďalším faktorom je postupné zvyšovanie povedomia o „poctivej“ arbitráži prostredníctvom konferencii a publikácii. Najdôležitejšie sú však v konečnom dôsledku skúsenosti právnikov a podnikateľov s živou arbitrážou. Čím viac takýchto skúsenosti bude pozitívnych, tým viac sa bude zvyšovať aj záujem. Verím, že o päť rokov budeme podstatne ďalej, ako sme dnes.

Roku 1993 sa stal sudcom Ústavného súdu  SR pre prvé funkčné obdobie. Za sedem rokov ako sudca spravodajca pripravil 26 návrhov nálezov o porušení Ústavy SR, pôsobil ako poslanec Národnej rady SR vo volebnom období  2002 – 2006, keď vykonával funkciu predsedu Ústavného výboru Národnej rady SR. Bol tiež členom Súdnej rady SR. Od roku 2000 je členom Slovenskej advokátskej komory. V rámci výkonu advokátskej praxe zastupoval sťažovateľov pred Európskym súdom pre ľudské práva. Významnou črtou jeho odborného života je rozsiahla publikačná činnosť.

Prinášame Vám rozhovor s popredným odborníkom na oblasť ústavného práva, ktorý v krátkom rozhovore uvedie napríklad, ako sa mu pracovalo na Veľkom komentári k Ústave alebo prečo ústava nesmie byť strnulým textom.

Ako sa Vám pracovalo na Veľkom komentári  k Ústave?

Ten text nie je iba komentárom k Ústave Slovenskej republiky. Obsahuje oveľa viac. Moje autorské úvahy o účele jednotlivých ústavných inštitútov, vzájomných vzťahoch medzi nimi, a najmä o prežitosti početných názorov na ústavnú úpravu diania na Slovensku. Ako názorný príklad uvádzam tézy o parlamentnej forme vlády, ktorá podľa mňa na Slovensku dávnejšie neexistuje. Ďalej praxou potvrdzovaný nesúlad ústavných zákonov s ústavou s možnosťou jeho odstraňovania zrušením neústavných ústavných zákonov na Ústavnom súde, alebo deformácie vnášané do ochrany ústavnosti prekrútením úlohy a miesta Súdnej rady SR v systéme štátnych orgánov. Všetky takéto úvahy sú náročné na čas. V konečnom dôsledku som ho na písanie knihy spotreboval viac, ako dvadsať rokov, lebo s témou som sa začal vyrovnávať nie dlho po prijatí Ústavy roku 1992. Za taký dlhý čas som zažil okamihy lepšie aj horšie. Jednou vetou: pracovalo sa mi kedy ako.

Aké sú základné zásady  aplikácie a výkladu Ústavy SR v materiálnom právnom štáte, na ktoré by ste chceli upriamiť pozornosť?

Početné. Dôležité je, aby sa s nimi nakladalo korektne, nie účelovo, podľa toho, kto chce presvedčiť verejnosť, že nech stvára čokoľvek, vždy sa svojich aktivít dopúšťa v súlade s ústavou. Lebo to je základ vzorca pre správnu interpretáciu a aplikáciu ústavy.

Reflektuje podľa Vášho názoru Ústava SR v dostatočnej miere vývoj v spoločnosti a jej aktuálne problémy?

Ústava sa nesmie stať strnulým textom. Preto sa musí vysvetľovať a uplatňovať na základe zdravého rozumu kopírujúc vývoj spoločnosti. Ak by sa ústava USA vysvetľovala podľa slovenských predstáv o uplatňovaní ústavy, nikdy by nebola prežila dvesto rokov. Istý rozlet, voľnosť vo výklade ústavy sa nesmie zamieňať s účelovými výkladmi, lebo taký je ďalší extrém pochovávania ústavy v úlohe základného zákona. Pri zachovaní zdravého rozumu a odmietnutí účelových výkladov je Ústava SR schopná v dostatočnej miere prispievať k riešeniu aktuálnych problémov, aké vývoj prináša na Slovensko.