„Dobré rodinné právo nesmie byť formalistické“ – doc. Pavelková o novom vydaní komentára k zákonu o rodine
Zákon o rodine sa dotýka toho najintímnejšieho v živote každého človeka – vzťahov v rodine, lások, osudov detí, rozchodov aj nových začiatkov. Doc. JUDr. Lila Bronislava Pavelková, PhD., jedna z najuznávanejších slovenských odborníčok na rodinné právo, advokátka s viac ako dvadsaťročnou praxou a autorka komentára, ktorý formuje myslenie generácií právnikov, prichádza so štvrtým vydaním svojho diela. Po ďalších šiestich rokoch intenzívneho vývoja od posledného vydania v ňom mapuje zásadné zmeny – od zavedenia spoločnej osobnej starostlivosti a inštitútu rodinného sudcu až po prvé skúsenosti s Cochemským modelom, ktorý má rodičom pomôcť dohodnúť sa skôr, než za nich rozhodne súd. V rozhovore prezrádza, čo sa v slovenskom rodinnom práve podarilo, kde stále zaostávame a prečo je práve v rodinných veciach spravodlivosť dôležitejšia než paragraf.
Pani docentka, váš komentár k zákonu o rodine vychádza už vo štvrtom vydaní a sprevádza slovenských právnikov od roku 2010. V predhovore k novému vydaniu konštatujete, že sa rozhodovacia prax súdov v rodinnoprávnych veciach stabilizovala. Čo to konkrétne znamená pre bežného človeka, ktorý sa ocitne pred súdom napríklad v rozvodovom konaní alebo v spore o deti?
Malo by to pre neho znamenať že vopred vie, aké správanie od neho spoločnosť očakáva v rodinnoprávnych vzťahoch, čo je správne a čo je nesprávne; prípadne, aké postupy súd prijme a aké konzekvencie mu vyplývajú z porušenia právnych a morálnych pravidiel, ktorými sa rodinné právo doslova hemží. Keď som predhovor písala, bola som euforicky ovplyvnená pomerne bohatou judikatúrou Najvyššieho súdu SR v rodinnoprávnych veciach, nakoľko doteraz bola táto oblasť práva v judikatúre najvyššieho súdu zanedbávaná. Dnes som už nadšená oveľa menej, pretože vidím v praxi nový trend – súdy nižšieho stupňa tieto rozhodnutia často nerešpektujú, čo osobne považujem za hrozné. Je to neklamné znamenie, že sa nám súdny systém rozpadá pod rukami, pretože nefungujú jeho základné piliere.
Jednou z najzaujímavejších noviniek, ktoré vo svojom komentári reflektujete, je čiastočná implementácia tzv. Cochemského modelu do konaní o starostlivosti o maloleté deti. Mohli by ste priblížiť, ako tento model v praxi funguje? Aké sú prvé skúsenosti slovenských súdov – darí sa vďaka nemu skutočne znižovať konfliktnosť medzi rodičmi?
Áno, myslím, že pomáha. V prípadoch, keď majú rodičia aspoň nejakú mieru rodičovskej zodpovednosti, sa darí nejaké dohody uzavrieť. Nepoznám presné štatistiky, ale stále pôsobím aj v praxi, takže určitú predstavu mám. Systém však stále nie je dosť efektívny. Poznám chorvátsky model, pri ktorom je napríklad povinné, aby rodičia, ktorí sa chcú rozvádzať (alebo rozchádzať), najprv navštívili odborné poradenstvo, ktoré zabezpečuje orgán sociálnoprávnej ochrany detí. Pracuje sa s tímom špecialistov (nie len osamelé pracovníčky UPSVaRu, ktoré zvyknú mať „nejaké“ vzdelanie alebo psychologičky – čerstvé absolventky s nulovými skúsenosťami a bez akejkoľvek autority pre rodičov) a cieľom je primäť rodičov, aby sa dohodli. Výsledky tohto modelu (zavedeného zákonom z roku 2015) sú obdivuhodné. Podľa akademických štúdií až 85 % rodičov upraví po takomto poradenstve svoj budúci výkon rodičovských práv a povinností tzv. „rodičovským plánom“, ktorý zahŕňa otázku bývania dieťaťa, výživného, rozhodovania o dieťati a pod. Prvou a preferovanou formou rodičovskej starostlivosti je v Chorvátsku spoločná starostlivosť. Vďakabohu, túto máme už aj u nás a aspoň v prípadoch, ktoré zastupujem, sme ju aj medzi rodičmi opakovane dohodli. Náš model predrozvodovej mediácie bohužiaľ zastal na polceste... a ja by som rada navrhla, aby sa systém v praxi dopracoval až do úplného prebratia chorvátskeho modelu. Viem, že to predstavuje nárast nákladov na vytvorenie špecializovaných tímov (sociálny pracovník, psychológ, právnik, mediátor), ale na druhej strane sa tým preukázateľne výrazne zníži počet „rodičovských konflikov“, čo si bude vyžadovať menej sudcov v tejto agende. Ak zostane súdu na riešenie len 15 % problematických prípadov, budú im sudcovia môcť venovať to, čo teraz (tvrdia, že) nemajú... čas a priestor. Je väčšia pravdepodobnosť, že to potom budú robiť tak, ako to zákon od nich požaduje... budú chodiť pripravení na pojednávanie, budú sami aktívni, budú vyhľadávať dôkazy, navrhovať riešenia... to sa dnes bohužiaľ deje skôr výnimočne.
Nové vydanie zachytáva aj zavedenie inštitútu spoločnej osobnej starostlivosti rodičov. Pred rokmi ste v komentári podrobne analyzovali striedavú starostlivosť, ktorá bola istý čas považovaná za akýsi ideálny model, no prax to nepotvrdila. Ako vnímate spoločnú osobnú starostlivosť – je to skutočný posun vpred, alebo hrozí, že sa zopakuje ten istý scenár prehnane optimistických očakávaní?
Nie je celkom pravda, že striedavá osobná starostlivosť nie je ideálny model. Často je. Závisí to od osobnosti dieťaťa a prostredia, ktoré mu vytvoria rodičia svojim prístupom. Spoločná osobná starostlivosť však odzrkadľuje ešte omnoho vyšší stupeň rodičovských kompetencií. Skutočne treba vzdať hold všetkým rodičom, ktorí sa dokážu zjednotiť na tejto forme starostlivosti o deti a aj ju v praxi realizovať. Spoločná starostlivosť vychádza v ústrety jednak dieťaťu samotnému, jeho potrebám a momentálnym preferenciám, pokiaľ ide o výchovné prostredie, ale aj každému z rodičov. Pri tejto forme starostlivosti musia rodičia spolu kooperovať, byť v neustálom kontakte, hovoriť spolu. Nie sú určené žiadne pravidelné presné intervaly, ako pri striedavej starostlivosti a každý presun dieťaťa si treba dohodnúť. Čím viac prípadov spoločnej osobnej starostlivosti súdy schvália, tým lepšie pre slovenské deti. A tým pádom tým lepšie aj pre slovenskú spoločnosť, pretože tieto deti sú jej budúcnosťou. Ak budú rásť na choré, frustrované, nenávistné osobnosti, tak bude za 15 – 20 rokov Slovensko tiež také. Túto zodpovednosť by si mali uvedomiť najmä rodinní sudcovia.
Vo vašom diele opakovane zdôrazňujete, že v rodinnom práve nemožno paušalizovať a že každý prípad je prísne individuálny. Zároveň však Ministerstvo spravodlivosti SR zaviedlo indikatívnu tabuľku vzorového výživného na zjednotenie rozhodovacej praxe. Nie je medzi týmito dvoma princípmi – individualizáciou a štandardizáciou – určité napätie? Ako by mali súdy s tabuľkou pracovať, aby nezabudli na konkrétneho človeka za číslami?
Práve v tomto rozpor nevidím. Výživné je práve tá oblasť, v ktorej sa určitá „štandardizácia“ priamo žiadala... pretože aj v porovnateľných prípadoch existovali pri rozhodovaní súdov veľké rozdiely. Súdy ešte aj dnes často nedodržujú ani zákonný postup určovania výživného – čiže ustálenie potrieb oprávneného a následné „rozdelenie“ hradenia týchto potrieb medzi povinných. Veľakrát mám pocit, že rozhodujú pocitovo – asi tak koľko si konkrétny sudca vie predstaviť, že by sám na dieťa rád platil/mal platené – podľa jeho momentálnej životnej situácie. A keďže aj životná úroveň sudcov je rozdielna, odrážalo sa to na výživnom. Pritom práve výživné je oblasť, v ktorej sa dajú stanoviť určité štandardy, čo nám preukázali susedné štáty ako Rakúsko a Česko. Z mojich skúseností viem zhodnotiť, že informatívna tabuľka MS SR zaviedla pravidlá, ktoré dobre fungujú.
Predhovory k jednotlivým vydaniam spája myšlienka, že rodinné právo je hodnotovým odrazom spoločnosti a že nesmie byť formalistické. Slovenský zákon o rodine má už dvadsať rokov. Keby ste dnes mali možnosť napísať ho nanovo – s vašimi skúsenosťami advokátky, akademičky aj národnej spravodajkyne v európskych projektoch –, čo by ste v ňom zmenili ako prvé?
Určite právnu úpravu určovania rodičovstva, pretože vychádza z materiálnych podmienok 19. storočia, keď nebolo vôbec vedecky možné vierohodne preukázať, kto je otec dieťaťa (vypočúvali sa susedia alebo slúžky v domácnosti matky, či tam muž chodil v noci... a pod.) a tiež ešte nebolo známe, aké až životne dôležité je poznať svoj biologický pôvod, a to najmä kvôli genetickým súvislostiam v medicíne. Z rovnakých dôvodov by som určite zmenila aj právnu úpravu osvojenia. Fakt, že dieťa často ani nevie, že je osvojené, alebo aj vie, ale rozhodne nemá k dispozícii zdravotnú anamnézu jeho biologickej rodiny, ho nesmierne hendikepuje v porovnaní s deťmi, poznajúcimi svoj genetický pôvod. Podobne je na tom dieťa, ktoré vychádza z nesprávnych údajov o jednom zo svojich rodičov. Život a zdravie sú hodnoty, ktoré si zasluhujú najvyššiu ochranu.
Publikáciu si môžete zakúpiť v našom e-shope.
