Rozhovor: Trovy civilného konania v judikatúre a každodennej praxi

Vážení čitatelia, prinášame vám rozhovor s advokátom JUDr. Daliborom Vyhnálikom, PhD., autorom našej najnovšej publikácie – Trovy civilného konania v judikatúre a každodennej praxi. Autor vytvoril praktické dielo s odpoveďami na konkrétne otázky. 

Prečítajte si, čo ho k tomu motivovalo, ako vníma zmeny právnej úpravy po vyše 10 rokoch pôsobnosti Civilného sporového poriadku a koho by mohla táto publikácia zaujať. 

Pod témou trovy konania si mnoho ľudí predstaví tabuľku so sumami a advokáta, ktorý si na konci dňa podľa nich vystaví faktúru. Vaša kniha však týchto ľudí veľmi rýchlo vyvedie z omylu. Čo vás inšpirovalo venovať sa tejto téme?

Moja inšpirácia pramenila priamo z každodennej praxe, kde sú trovy konania v slovenskom procesnom prostredí, žiaľ, stále vnímané ako akási „vedľajšia“ či čisto technická otázka. Opakovane som zažíval situácie, keď klient formálne vyhral, ale nákladovo prehral alebo naopak. Ak je režim trov nastavený príliš benevolentne, podporuje to procesný oportunizmus; ak je príliš tvrdý, odrádza od legitímneho uplatňovania práv. Kniha vznikla z presvedčenia, že táto téma si zaslúži oveľa viac kontextuálnej a hlbšej pozornosti.

Zároveň som videl, aké rozdiely existujú v jednotlivých rozhodnutiach v tom, čo súdy považujú za účelné trovy, kedy použijú § 256 či § 257 CSP a ako podrobne odôvodňujú rozhodnutie o trovách.

Civilný sporový poriadok, a teda nová úprava trov konania je účinná vyše 10 rokov. Ako po takom čase hodnotíte zmeny, najmä z pohľadu advokáta?

Prechod od Občianskeho súdneho poriadku (OSP) k Civilnému sporovému poriadku (CSP) neznamenal úplný rozchod s minulosťou, ale priniesol zásadné systematické prebudovanie. Z pohľadu advokátskej praxe hodnotím pozitívne najmä snahu o posilnenie morálnej a procesnej disciplíny, napríklad cez inštitút náhrady trov vyvolaných procesným zavinením podľa § 256 ods. 2 CSP.

Zároveň však CSP posunul rozhodovanie o trovách do oveľa komplikovanejšej a pre strany často frustrujúcej podoby. Klasický model „rozhodnem vo veci a zároveň poviem, kto komu koľko zaplatí“ nahradila dvojfázová konštrukcia: v meritórnom rozhodnutí sa určí len to, kto má na náhradu trov právo a v akom pomere (§ 255 – § 257 CSP), zatiaľ čo o samotnej výške náhrady má následne, v zásade do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, samostatným uznesením rozhodnúť vyšší súdny úradník súdu prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP). Proti tomuto uzneseniu je prípustná sťažnosť, o ktorej rozhodne sudca prvej inštancie. To znamená, že od tohto sudcu v podstate závisí konečná výška trov konania.

Na papieri ide o elegantný a racionálny model – odbremeniť sudcov od „technického dopočítavania“ a zrýchliť konania. V realite sa však z tejto druhej fázy neraz stáva samostatné „tieňové konanie o trovách“, ktoré trvá výrazne dlhšie, než by ktokoľvek na začiatku sporu predpokladal. Nie je výnimkou, že na samotné uznesenie o výške náhrady trov sa čaká rok aj viac a následne sťažnosť proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka „cestuje“ k sudcovi ďalší rok či dva – to všetko pri existencii 60‑dňovej lehoty a v situácii, keď sú strany po právoplatnom meritórnom rozsudku v presvedčení, že spor je už „za nimi“.

Problém pritom nespočíva len v samotnej dĺžke, ale aj v kvalite a kontrolovateľnosti tejto druhej fázy. Rozhodnutie o výške trov je v zásade vnútornou vecou súdu prvej inštancie; opravný mechanizmus v podobe sťažnosti proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka je limitovaný a nepredstavuje plnohodnotný odvolací prieskum iným, hierarchicky vyšším súdom. Ústavný súd vstupuje do tejto agendy len výnimočne, a preto v praxi často platí, že „každý súd ide svojou cestou“, bez reálneho zjednocovania pravidiel pri výklade pojmov „účelne vynaložené“ a „preukázané“ trovy konania (§ 251 CSP). Ilustratívny je napríklad nedávny nález Ústavného súdu (sp. zn. II. ÚS 140/2026), kde všeobecné súdy rozhodli vo veci samej, odvolací súd upravil výrok o nároku na náhradu trov v prospech úspešnej strany, tá v zákonnej lehote predložila vyčíslenie trov, no o ich výške sa nerozhodovalo dlhé mesiace. Ústavný súd aj tu konštatoval, že po právoplatnosti výroku o nároku na náhradu trov a po doručení vyčíslenia súd dlhší čas neurobil žiadny efektívny procesný krok; k rozhodnutiu o výške náhrady trov pristúpil až po tom, čo si ústavný súd vyžiadal spis, pričom tento „spánok spisu“ bol označený za zbytočný prieťah trvajúci približne 16 mesiacov len vo fáze rozhodovania o trovách, a to len vyšším súdnym úradníkom. Ústavný súd opakovane pripomína, že prieťahy iba v časti rozhodovania o trovách – teda v štádiu nasledujúcom po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej – môžu samy osebe predstavovať porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie veci v primeranej lehote.

Rovnako tak prax aj v súčasnosti naráža na dva protichodné extrémy. Vidíme tendenciu niektorých strán maximalizovať vyčíslené trovy bez ohľadu na ich účelnosť, na čo časť súdnej praxe reaguje mechanickým, paušálnym a často nedostatočne odôvodneným krátením. CSP dal súdom do rúk dobré nástroje na vyvažovanie ekonomických disproporcií a moderáciu trov (najmä § 257 CSP), no aplikačný problém je, že sa tieto korektívy niekedy využívajú príliš formalisticky namiesto hlbšieho, ústavne konformného uváženia.

Takisto sa mi zdá, že niektoré očakávania sa zatiaľ nenaplnili: § 256 CSP sa využíva skôr opatrne, moderačné ustanovenie § 257 CSP je buď nadužívané bez dostatočného odôvodnenia, alebo, naopak, takmer „zamrznuté“. Po desiatich rokoch účinnosti CSP sa pri trovách konania ukazuje pomerne výrazný nesúlad medzi kvalitou normatívneho rámca a úrovňou aplikačnej praxe. Normy sú nastavené moderne – vrátane dvojfázového rozhodovania, otvorených moderačných klauzúl a sankcionovania procesného zavinenia – ale každodenná realita v súdnych spisoch je často poznačená formalizmom, nepredvídateľnosťou a prieťahmi. Až kým sa nerozhodne o trovách, spor v skutočnosti nie je z pohľadu procesnej strany uzavretý; práve táto „záverečná“ fáza konania tak dnes predstavuje jedno z miest, kde má slovenské civilné procesné právo ešte značný priestor na dozretie

Publikácia má rozsah vyše 230 strán. Očakávali ste, že táto kniha bude na konci taká rozsiahla?

Úprimne, nie. Na začiatku som mal predstavu kompaktnej praktickej príručky s dôrazom na „ako to urobiť v spise“. Až pri písaní sa ukázalo, že ak má mať výsledok zmysel pre prax, nestačí len zopakovať paragrafy a pridať pár vzorov – musíte vysvetliť, prečo judikatúra pri rovnakom ustanovení rozhoduje niekedy tak a inokedy inak, ako do toho vstupuje právo EÚ a judikatúra ESĽP. Každá „malá“ praktická otázka (napríklad predžalobná výzva, intervenient, incidenčný spor) si nakoniec vypýtala vlastný priestor. Kniha je teda dlhšia, než som pôvodne plánoval, ale myslím si, že práve vďaka tomu môže slúžiť aj ako pracovný manuál, ku ktorému sa čitateľ vracia podľa konkrétnej situácie.

Ak by sme tému zúžili len na mechanický opis paragrafov a prepis sadzieb, kniha by bola tretinová. Rýchlo sa však ukázalo, že ak chceme priniesť skutočne užitočnú pracovnú pomôcku pre prax, musíme ísť pod povrch. Rozhodovanie o trovách totiž v systéme CSP „preniká“ celým konaním – od koncentrácie konania cez dokazovanie, zmeny žaloby, späťvzatia až po špecifické mimosúdne dohody a urovnania.

Aby mala publikácia reálny prínos, prepojil som v nej tri roviny: normatívny výklad, detailnú analýzu rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu, Najvyššieho správneho súdu i Ústavného súdu SR a prakticko-metodické argumentačné vzory pre konkrétne procesné situácie. Keď detailne rozoberáte nuansy, ako je účelnosť predžalobných výziev, trovy intervenientov či špecifiká sporov o vyporiadanie BSM a podielového spoluvlastníctva a ochrany slabšej strany, stránky pribúdajú samy. Výsledný rozsah je následkom toho, že som sa chcel vyhnúť povrchnosti.

Vo vašej knihe je mnoho zahraničných zdrojov. V čom „zaostávame“ za svetom a v čom sme teoreticky predbehli dobu?

Zahraničná komparácia a ekonomická analýza práva nám poskytujú vynikajúce zrkadlo. Slovenský model je v zásade postavený na tzv. anglickom pravidle (loser pays – neúspešný platí všetko). Za svetom, resp. za západnými úpravami (ako nemecká ZPO či anglický model) trochu zaostávame v predvídateľnosti a transparentnosti posudzovania toho, čo je ešte „účelný“ výdavok. V zahraničí sú pravidlá pre uváženie sudcu pevnejšie metodicky ukotvené, zatiaľ čo u nás rozhodovanie o trovách občas skĺzava k spomínanému mechanickému formalizmu alebo, naopak, k nepredvídateľnej „voľnej spravodlivosti“.

V čom sme však teoreticky predbehli dobu alebo minimálne držíme krok s modernými trendmi, je naše legislatívne nastavenie ochrany slabšej strany v civilnom procese a zakotvenie otvorených moderačných klauzúl. Naša úprava v CSP dáva teoreticky obrovský priestor na zohľadnenie materiálnej spravodlivosti, ekonomickej asymetrie (napr. v spotrebiteľských či pracovných sporoch) a procesnej poctivosti strán. Systém máme nastavený dobre a moderne; to, čo musíme dobehnúť, je kvalita a presvedčivosť jeho každodennej aplikácie v súdnych sieňach.

Na knihu s témou Trovy konania čakalo mnoho profesionálov z oblasti práva, aké ďalšie profesie by mohli benefitovať z tejto publikácie?

Hoci primárnymi adresátmi sú bezpochyby advokáti, sudcovia všeobecných súdov a vyšší súdni úradníci, kniha bola vedome koncipovaná tak, aby mala širší presah. Veľký benefit z nej môžu mať napríklad korporátni právnici a podnikatelia, ktorým pomôže lepšie odhadnúť nákladové riziká ešte pred začatím sporu a správne nastaviť procesnú stratégiu.

Rovnako je publikácia užitočná pre znalcov, tlmočníkov a prekladateľov, keďže detailne spracováva problematiku preddavkov, štruktúru znalečného, podmienky jeho krátenia či včasnosť uplatňovania nárokov. V neposlednom rade v nej nájdu dôležité argumenty aj legislatívni analytici a tvorcovia práva, keďže pomenúva miesta normatívnej nejednoznačnosti a prináša konkrétne návrhy de lege ferenda pre budúce novely procesných predpisov.

Nahliadnite do publikácie a objednajte si výtlačok v našom e-shope.