Odborné informácie C. H. Beck
kvalitné - kompetentné - kompletné

Rozhovor s autorom: Zákon o rodine. Komentár

27.11.2019  |  Rozhovor s autorom

Autorka tretieho vydania komentára k zákonu rodine, doc. JUDr. Bronislava Pavelková, PhD. v rozhovore pre Nakldateľstvo C. H. Beck prezrádza viac o vývoji v oblasti rodinného práva a o jeho ďalšom smerovaní.

Za posledné obdobie zaznamenal zákon o rodine č. 36/2005 Z. z. niekoľko významných zmien zo súdnej praxe, a to najmä prostredníctvom rozhodnutí Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva. Ktoré z nich považujete za najzásadnejšie?

Rozhodne zmeny, ktoré sa týkajú určovania otcovstva. Tak došlo k výraznému posunu smerom od pozitivistickej aplikácie práva k hľadaniu zmyslu a účelu zákona. Mám na mysli prípad Pavlík v. Slovensko. Argumentáciu ESĽP správne pochopil následne aj ÚS SR a osvojil si ju v ďalších rozhodnutiach, týkajúcich sa tejto problematiky. Je ale škoda, že zmeny, ktoré zákonodarca urobil, sa týkali výlučne tohto jediného ustanovenia (zapieranie otcovstva prvou domnienkou) a neboli koncipované širšie – tak, aby reflektovali právo dieťaťa poznať svoj pôvod. A tak zapieranie otcovstva napríklad pri druhej domnienke zostalo v nezmenej podobe i pokiaľ ide o určenie začatia plynutia lehoty pre matrikového otca.

Čomu pripisujete fakt, že Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhoduje v rodinnoprávnych veciach málo, resp. takmer vôbec? Malo by dôjsť podľa Vášho názoru k zmene?

Za jednoznačný dôvod považujem skutočnosť, že počas účinnosti Občianskeho súdneho poriadku boli ex lege vylúčené z rozhodovania v dovolacom konaní rodinnoprávne veci (s malými výnimkami). Najvyšší súd si od rozhodovania o týchto veciach odvykol a hoci máme tri roky účinnú zmenu v procesnom predpise a rodinnoprávne veci môžu byť napadnuté dovolaním ako každé iné súkromnoprávne veci, nerozhodujú o nich radi. Ak sa to však aj niekoľkokrát stalo, rozhodnutia boli nejednoznačné. Je to obrovský problém. Zjednocujúce rozhodnutia našej najvyššej súdnej autority by rozhodne prispeli k predvídateľnosti práva, ktorá je v rodinnoprávnych veciach katastrofálna. Často sa dôvodí tým, že rodinnoprávne veci sú veľmi individuálne, s čím možno len súhlasiť. Avšak hodnoty, na ktorých má byť rodina a rodinné vzťahy budované,  sú univerzálne a preto by ich mali súdy posudzovať rovnako. A tieto hodnotové axiómy by sa mali odrážať v konkrétnych okolnostiach každej rodiny. Nemôže sa stať, že v jednom prípade matka sťažuje otcovi styk s dieťaťom a súd dieťa z tohto dôvodu prezverí do osobnej starostlivosti otca a v podobnom prípade otec absolútne zabráni matke v styku s dieťaťom a dieťa mu nechajú v starostlivosti, dokonca neupravia styk s odôvodnením, že veď “sa rodičia dohodnú” (hoci sa otec nedohodol posledné 3 roky ani na jednej hodine). Tieto prípady osobne poznám a patria do kompetencie toho istého okresného i krajského súdu, ktoré o nich rozhodovali. Tí istí ľudia a výsledky i odôvodnenie rozhodnutia diametrálne odlišné.  

Existuje ešte vôbec jasná hranica súkromného a verejného záujmu v rodinnoprávnych vzťahoch?

Existuje. Dokonca sa začalo v právnej teórii rodinné právo deliť na súkromné rodinné právo a verejné rodinné právo. Toto delenie považujem za veľmi praktické. Deliacim kritériom je miera ingerencie štátu do rodinnoprávnych vzťahov. Ak základný rodinnoprávny vzťah (rodič – dieťa) zlyhá, vyžaduje sa ingerencia štátu. Vtedy hovoríme o verejnom rodinnom práve. Patrí sem najmä zabezpečenie náhradnej starostlivosti pre dieťa, poručníctvo, opatrovníctvo, výchovné opatrenia a zásahy do výkonu rodičovských práv a povinností. Súkromné rodinné právo sa snaží rešpektovať fungujúci rodinný život a pokiaľ dôjde k problémom, štát sa má v prvom rade snažiť pomôcť rodine obnoviť riadne fungovanie, ale nezasahovať do rodiny autoritatívnym rozhodnutím. Vo vzťahoch rodičia  navzájom a rodič – dieťa je často otázkou osobnostnej vyspelosti a charakterových dispozícií, či vzťah zostane súkromnoprávnym alebo sa zmení na verejnoprávny. To je najmä vtedy, keď rodičia alebo jeden z nich nie sú schopní korigovať svoje správanie v prospech dieťaťa.

Zo súdnej praxe nám vyplýva, že oprávnené záujmy rodiča musia ustúpiť záujmu dieťaťa. Avšak akú reálnu váhu, z hľadiska práva, má samotný názor dieťaťa?

Bohužiaľ ako kedy. Niekedy sa názor dieťaťa súdom hodí a vtedy ho ako mantru zoberú do úvahy, aby ním zdôvodnili svoje rozhodnutie. Inokedy, v úplne porovnateľnom prípade, názor dieťaťa nevezmú do úvahy a rozhodnú opačne. A to aj proti dieťaťu, ktoré má napríklad 12 rokov. Tiež taký konkrétny prípad poznám. Pritom ESĽP už v roku 2004 judikoval, že už dieťa vo veku 10 rokov má právo na to, aby jeho predstava o vlastnom živote bola rešpektovaná, hoci sa môže dospelým zdať, že to, čo pre neho určili je lepšie (Pini a ostatní v. Rumunsko).

Ste autorkou v poradí už tretieho vydania komentára k zákonu o rodine. Priblížte nám ho, ako aj to, komu je určený z hľadiska aplikačnej praxe?

Viem, že ho ľudia kupujú. Našiel si svojich zákazníkov, pretože je spojením nielen komentovaného znenia hmotnoprávnych ustanovení, ale aj civilného procesu. Mám výhodu v tom, že učím obidve  ‒ aj hmotné aj procesné právo, naviac som dlho pôsobila ako advokátka v praxi. Mnohé aplikačné problémy si ma našli samé a ja som mala možnosť ich do komentára zapracovať. Prepojenie teórie a praxe je v tomto prípade jednoznačné plus. Tak verím, že aj toto tretie vydanie, doplnené a obohatené o európsky, ako aj slovenský a český kontext rozhodovania posledných piatich rokov, splní stanovené ciele. Hlavne byť užitočným pre svojich čitateľov.  

C. H. Beck // Bronislava Pavelková