Prečo Slovensko stále nemá klimatický zákon – a kde sa láme riadenie klimatickej politiky

Slovensko má klimatické ciele aj stratégie, no podľa Matúša Michaloviča mu chýba to najdôležitejšie – ucelený vnútroštátny právny rámec, ktorý by ich prepojil s jasným plánovaním, kontrolou, korekciou a zodpovednosťou. V rozhovore približuje, prečo je „uzavretý riadiaci cyklus“ kľúčom k funkčnej klimatickej politike a čo sa môžeme naučiť od iných krajín EÚ.

Vo svojej knihe hovoríte, že klimatická politika potrebuje „právne uzavretý riadiaci cyklus“. Čo to znamená v praxi a prečo nestačia len klimatické ciele a stratégie?

Pod právne uzavretým riadiacim cyklom si možno predstaviť jednoduchú vec: nestačí, keď si štát len povie, že chce znížiť emisie skleníkových plynov alebo dosiahnuť klimatickú neutralitu. Musí byť zároveň jasné, kto má čo urobiť, dokedy to má urobiť, ako sa bude merať pokrok, kto vyhodnotí, či sa cieľ plní, a čo sa stane, ak sa neplní.

Laicky povedané, nestačí mať cieľ „schudnúť desať kilogramov“. Potrebujete plán, pravidelné váženie, kontrolu, úpravu režimu, ak to nejde správnym smerom, a zodpovednosť za to, či plán funguje. Pri klimatickej politike je to podobné, len oveľa zložitejšie, pretože sa týka energetiky, dopravy, priemyslu, poľnohospodárstva, verejných financií aj samospráv.

Právne uzavretý cyklus preto znamená, že klimatická politika nie je len súbor pekných stratégií na papieri, ale fungujúci právny mechanizmus. Cieľ je prepojený s plánovaním, plánovanie so zberom údajov, zber údajov s ich hodnotením a hodnotenie s povinnosťou reagovať. Bez toho sa môže stať, že štát má ambiciózne dokumenty, ale nikto presne nevie, kto nesie zodpovednosť, keď sa ciele neplnia.

Tvrdíte, že problémom Slovenska nie je nedostatok cieľov, ale ich právna slabosť. Kde konkrétne systém zlyháva?

Slovensko nemá problém v tom, že by vôbec nemalo klimatické ciele. Tie máme, vyplývajú z medzinárodných záväzkov, z práva EÚ, zo strategických dokumentov a plánov. Problém je skôr v tom, že tieto ciele často nie sú dostatočne preložené do vnútroštátneho práva ako jasné, kontrolovateľné a vykonateľné povinnosti.

Systém zlyháva najmä v prepojení medzi cieľom a konkrétnym výkonom verejnej správy. Máme stratégie, máme plány, máme rôzne sektorové dokumenty, ale často chýba jasná odpoveď na otázky: ktorý orgán je za čo zodpovedný, aké údaje musí poskytovať, ako často sa má vyhodnocovať pokrok, kto má upozorniť na odchýlku a aký postup sa spustí, ak sa ukáže, že Slovensko nejde po správnej trajektórii.

Inak povedané, slovenský systém je skôr fragmentovaný ako koordinovaný. Klimatická politika je rozptýlená medzi viacerými dokumentmi, rezortmi a sektormi. To samo osebe nie je problém, pretože klíma je prirodzene prierezová téma. Problém vzniká vtedy, keď nad týmto rozptýleným systémom nie je zákonom vytvorená pevná koordinačná a kontrolná štruktúra.

Čo majú spoločné dobré klimatické zákony v iných krajinách EÚ, ktoré vo svojej knihe analyzujete, a ktoré ich prvky môžu byť pre Slovensko inšpiráciou pri príprave vlastného rámcového klimatického zákona?

Dobré klimatické zákony v iných krajinách EÚ majú spoločné najmä to, že sa nespoliehajú iba na všeobecný politický sľub. Snažia sa vytvoriť mechanizmus, ktorý núti štát pravidelne plánovať, vyhodnocovať a upravovať klimatickú politiku podľa reálnych výsledkov.

Pre Slovensko sú podľa mňa inšpiratívne najmä štyri veci. Po prvé, jasné prepojenie dlhodobého cieľa s priebežnými cieľmi. Po druhé, pravidelný plánovací cyklus, aby klimatická politika nebola závislá len od aktuálnej politickej vôle. Po tretie, nezávislé odborné hodnotenie, ktoré verejne povie, či štát skutočne smeruje k cieľom. A po štvrté, korekčný mechanizmus, teda povinnosť vlády reagovať, ak sa ukáže, že prijaté opatrenia nestačia.

Slovensko by však podľa mňa nemalo mechanicky kopírovať jeden zahraničný model. Oveľa rozumnejšie je vziať si z viacerých krajín tie prvky, ktoré sú prenositeľné do slovenského právneho a inštitucionálneho prostredia.

Prečo sa podľa vás na Slovensku zatiaľ nepodarilo prijať rámcový klimatický zákon, hoci sa o ňom diskutuje už roky?

Dôvodov je viac. Prvý je politický. Klimatický zákon nie je len technický predpis. Ak je napísaný vážne, obmedzuje pohodlie politického rozhodovania, pretože núti vládu plánovať, vysvetľovať, pravidelne vyhodnocovať a reagovať na odchýlky. To nie je vždy politicky atraktívne.

Druhý dôvod je inštitucionálny. Klimatická politika nepatrí iba jednému ministerstvu. Týka sa životného prostredia, hospodárstva, dopravy, financií, pôdohospodárstva, výstavby aj samospráv. Prijať dobrý klimatický zákon preto znamená nastaviť pravidlá spolupráce medzi viacerými aktérmi. A práve koordinácia je na Slovensku dlhodobo slabé miesto.

Tretí dôvod je obava, že klimatický zákon bude vnímaný ako ďalšia záťaž. Preto je dôležité vysvetľovať, že dobrý rámcový klimatický zákon nemá byť ideologický dokument ani nástroj na okamžité sankcionovanie každého zlyhania. Jeho zmyslom je nastaviť jasné pravidlá riadenia klimatickej politiky. Má povedať, kto rozhoduje, na základe akých údajov, podľa akého plánu a s akou zodpovednosťou.

A napokon, na Slovensku sa často prijímajú strategické dokumenty namiesto zákonných mechanizmov. Stratégia je dôležitá, ale sama osebe nestačí. Ak nemá právnu oporu, kontrolu a následky, ľahko sa stane dokumentom, ku ktorému sa všetci hlásia, ale ktorý nikoho skutočne neviaže.

Akú úlohu v tom všetkom zohráva EÚ? Do akej miery Slovensko potrebuje vlastný klimatický zákon, keď veľká časť klimatických cieľov a povinností už prichádza z európskeho práva?

EÚ zohráva zásadnú úlohu, pretože veľká časť klimatických cieľov Slovenska vyplýva z európskeho práva. To však neznamená, že vlastný klimatický zákon nepotrebujeme. Európske právo určuje smer a ciele, ale slovenský zákon má zabezpečiť ich vnútroštátne riadenie: teda jasné kompetencie, plánovanie, vyhodnocovanie a korekciu. EÚ dáva rámec; slovenský zákon má zabezpečiť, aby tento rámec u nás reálne fungoval.

Čo by dobrý klimatický zákon reálne zmenil pre občanov, samosprávy alebo podniky? Išlo by o nové zákazy a povinnosti, alebo skôr o lepšie riadenie štátu?

Dobrý klimatický zákon by nemal byť primárne zákonom zákazov. Jeho hlavný význam by bol v lepšom riadení štátu.

Pre občanov by znamenal väčšiu predvídateľnosť, teda aby vedeli, kam smerujú energetika, doprava, obnova budov alebo podpora zraniteľných skupín. Pre samosprávy by znamenal jasnejšie pravidlá, kompetencie a plánovanie. Pre podniky by priniesol väčšiu právnu istotu, pretože investície do energetiky, priemyslu či budov sa nerobia zo dňa na deň.

Samozrejme, konkrétne klimatické opatrenia môžu prinášať aj nové povinnosti. Dobrý klimatický zákon by nemal ľudí strašiť novými zákazmi, ale priniesť predvídateľné a zodpovedné riadenie klimatickej politiky.

Objednajte si knihu Právny rámec klimatických opatrení v našom e-shope a získajte hlbší pohľad na potrebné klimatické opatrenia.