Odborné informácie C. H. Beck
kvalitné - kompetentné - kompletné

Rozhovor s autorom: Zákon o správnom konaní

25.7.2016  |  Rozhovor s autorom

Autori komentára k Zákonu o správnom konaní, Doc. JUDr. PhDr. Peter Potasch, PhD. a JUDr. Mgr. Janka Hašanová, PhD., Vám v rozhovore prinášajú odpovede na otázky týkajúce sa komentára a Správneho poriadku.


Doc. JUDr. PhDr. Peter Potasch, PhD. začal pôsobiť na Akadémii Policajného zboru  v Bratislave, od roku 2014  je vedúcim Oddelenia správneho práva, finančného práva a práva životného prostredia  na Fakulte práva Paneurópskej vysokej školy. Od akademického roku 2010/2011 pedagogicky pôsobí  na Právnickej fakulte Viedenskej univerzity. Okrem správneho práva sa venuje aj anglo-americkému právnemu systému  a otázkam verejnej politiky a európskych štúdií. Pedagogicky spolupracuje napríklad aj s Justičnou akadémiou a od roku 2012 pôsobí aj ako advokát. Je členom viacerých redakčných rád  odborných a vedeckých časopisov doma a v zahraničí.


JUDr.  Mgr. Janka Hašanová, PhD. po ukončení štúdia nastúpila  na Akadémii Policajného zboru v Bratislave  na Katedru verejnej správy a verejných financií. Pedagogicky spolupracuje  s Paneurópskou vysokou školou v Bratislave  a je stálou členkou pedagogického zboru Katedry správneho práva, práva životného prostredia  a finančného práva Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave. Je autorkou viacerých odborných  publikácií tak z oblasti správneho práva hmotného, ako aj správneho práva procesného. Rovnako je autorkou niekoľkých učebníc  a tiež vysokoškolských skrípt.

<< 4 minúty čítania >>

V čom sa líši sivý komentár k Zákonu o správnom konaní od iných komentárov na trhu?

Nevieme, či je to možné považovať za „odlišnosť“, ale našou snahou bolo poskytnúť zákonu o správnom konaní, ktorý bol prijatý v roku 1967, akýsi aktuálny výkladový „tón“, a to v kontexte rôznych spoločenských a právnych zmien, ktorými súčasná Slovenská republika prešla, od prijatia tohto zákona až po súčasnosť. V rámci výkladu sa ako autori pokúšame dať čitateľovi akúsi pridanú hodnotu (popri komentovaní zákonných ustanovení), a to v právno-teoretickej rovine, keď v rámci jednotlivých ustanovení (ak je to vhodné a žiaduce), prezentujeme aj vybrané teoretické, príp. aplikačné problémy súvisiace s daným zákonným ustanovením. V neposlednom rade stojí možno za zmienku, že v niektorých prípadoch sme išli cestou „alternatívneho“ výkladu, t.j. uvažujeme aj v rovinách odklonu od zaužívaných interpretačných línií.  

Zodpovedá podľa Vášho názoru súčasná podoba Správneho poriadku potrebám právnej praxe?

Tak toto je veľmi ťažká otázka. Vo všeobecnosti zastávame názor, že aj „starý“ zákon môže byť nadčasový a z toho pohľadu nie je možné ustáliť, že by Správny poriadok nevyhovoval súčasným potrebám len preto, že bol prijatý v roku 1967. Správny poriadok pritom, paradoxne, nepatrí ani medzi často novelizované všeobecne záväzné právne predpisy. Od jeho prijatia v roku 1967 bol novelizovaný iba sedem krát, pričom prvá novelizácia Správneho poriadku sa viaže dokonca až k roku 2002. Ak v podmienkach SR – a po významných spoločenských zmenách - dokázal zákon z roku 1967 prežiť do roku 2002 bez akejkoľvek zmeny, nepochybne to vypovedá o jeho nadčasovosti a flexibilite - aj v praxi. Samozrejme, v roku 2016 by už asi bolo žiaduce, aby Správny poriadok pamätal na určité „nové trendy“ v spoločnosti, napr. explicitné pomenovanie a úpravu „novších“ („moderných“) dôkazných prostriedkov v správnom konaní, modernizáciu rozhodovacích procesov z hľadiska formy a pod., ale určite nemáme za to, že by zákon ako celok bol v súčasných podmienkach nevyhovujúci.  

Ktorý inštitút/ktoré inštitúty správneho konania z Vašej skúsenosti spôsobujú v praxi najväčšie výkladové, resp. aplikačné problémy?

Opäť je to náročná otázka, keďže sa asi len ťažko dá vymedziť, čo sa považuje za „najväčší výkladový problém“. Celkovo vnímame ako určitý problém napr. praktické problémy súvisiace s legálnou definíciou účastníka konania podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku, a to v časti, podľa ktorej účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak. Tento inštitút je v praxi (z viacerých dôvodov), žiaľ, neraz zneužívaný a spôsobuje aj prieťahy v konaní. Určite by v tomto smere bolo žiaduce riešenie veci napr. podľa vzoru právnej úpravy ČR.  

Neraz sa v praxi stretávame napr. aj s tým, že vybrané orgány verejnej moci, odmietajú akceptovať všeobecné pravidlá správneho konania obsiahnuté v Správnom poriadku - v prípadoch, keď sa na určitý rozhodovací proces Správny poriadok nevzťahuje. Túto vec už síce vyriešil a opakovane judikoval Najvyšší súd Slovenskej republiky (v rámci jeho kontinuálnej rozhodovacej činnosti), avšak kvôli právnej istote by bolo určite vhodné, aby táto „sporná“ otázka, bola riešená aj v slovenskej právnej úprave explicitne (k tomu pozri napr. § 177 ods. 1 českého Správního řádu: „Základní zásady činnosti správních orgánů uvedené v § 2 až 8 se použijí při výkonu veřejné správy i v případech, kdy zvláštní zákon stanoví, že se správní řád nepoužije, ale sám úpravu odpovídající těmto zásadám neobsahuje.“). 

Určite by tiež bolo vhodné, keby v rámci výkonu verejnej správy, bol v spojitosti s precedenčnou zásadou obsiahnutou v § 3 ods. 5 Správneho poriadku, druhá veta („Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.“), vytvorený a následne verejnosti sprístupnený jednoznačný a transparentný mechanizmus potrebný pre riadnu aplikáciu predmetnej zásady v praxi. Toto je potrebné z dôvodu, že len takto môže byť predmetná zásada naozaj aplikovaná v bežnej rozhodovacej praxi správnych orgánov, len takto je na strane účastníka konania reálne možné hovoriť o tzv. predvídateľnosti rozhodnutia správneho orgánu, o riadnej realizácii legitímnych očakávaní účastníka konania a pod. Platí to o to viac, že správne orgány majú napr. v súčasnosti možnosť rozhodovať o relatívne prísnych sankciách (z hľadiska typológie aj intenzity), ako aj o iných veciach presahujúcich dokonca individuálny záujem jednotlivca - a určite by preto bolo žiaduce, aby sa postupne začala vytvárať akási centrálna databáza vybraných rozhodnutí správnych orgánov (rovnako, ako tomu je v súčasnosti v prípade súdnych rozhodnutí – napr. www.slov-lex.sk a https://obcan.justice.sk/infosud/-/infosud/zoznam/rozhodnutie). Takáto databáza by určite predstavovala nielen nástroj ku zvýšeniu subjektívnej predvídateľnosti rozhodnutia na strane účastníka konania, ale mohol by to byť aj vhodný nástroj nepriamej kontroly rozhodovacej činnosti orgánov verejnej správy.

Samozrejme, úvah podobného druhu je viac, ale v tomto bode sa potom dostávame na začiatok našej odpovede k tejto otázke – čo sa vôbec môže považovať za „najväčší aplikačný problém“ a z pohľadu koho sa máme na problém pozerať?!

C. H. Beck